Režisérka Ildikó Enyedi: List mojim študentom

Univerzita filmových a divadelných umení má nového kancelára. Je ním profesionálny strelec.

Koncom augusta sa politické manévre maďarskej vlády sústredili na nový systém fungovania Univerzity divadelných a filmových umení v Budapešti. Vládou nariadené zmeny v štatúte prestížnej univerzity ohrozili jej nezávislé a slobodné fungovanie. Celé vedenie abdikovalo, do štrajku vstúpili študenti aj pedagógovia, za ktorých sa postavili stovky maďarských spisovateľov a umelcov aj mnohé zahraničné divadlá a univerzity.

Základné stanovy dostala univerzita od nového šéfa správnej rady Attilu Vidnyánszkeho iba týždeň dopredu. V zmysle týchto stanov od prvého septembra senát ako najvyšší rozhodovací orgán univerzity viac nemôže rozhodovať o pravidlách vlastného fungovania, nemôže zasiahnuť do hospodárenia, nemôže odsúhlasiť vlastný plán o rozvoji univerzitných inštitúcií, nemôže si zvoliť rektora a nemá právo samostatne vymenovať šéfov katedier ani riaditeľov inštitúcií. Nemôže samostatne otvoriť ročníky.

Pôvodné vedenie nedostalo možnosť nič navrhnúť ani prediskutovať, takmer všetko sa dozvedelo len sprostredkovane, z médií. Škola už mesiac zotrváva v štrajku, jej pôvodného kancelára Lajosa Vonderviszta napriek zmluve platnej do 31. decembra nahrádza bývalý šéf kabinetu ministerstva obrany plukovník Gábor Szarka, informoval v utorok maďarský internetový denník 444.hu.

V tejto súvislosti sprostredkúvame aj slovenské preklady prejavov a reakcií, ktoré v čase vstupu do štrajku zverejnili dôležité osobností maďarského divadelného a filmového umenia.

Ildikó Enyedi, filmová režisérka, za film O tele a duši (2017) získala na Berlinale Zlatého medveďa.

List študentom Univerzity divadelného a filmového umenia (SZFE), Budapešť.

„Milí moji študenti!

28. augusta som na Univerzite divadelných a filmových umení (SZFE) dala výpoveď. Odvtedy sa snažím sformulovať pre vás tento list. Vysvetlenie dlžím v prvom rade vám. Chcela som s vami pokračovať počas magisterského štúdia v päťročnom oblúku, ktorý sme si zaumienili na začiatku. S veľkým nadšením sme spolu s mojím kolegom, druhým vedúcim ročníka, Attilom Gigorom, plánovali, čo všetko vtesnať do posledných dvoch rokov. Lenže tento magisterský ročník už viesť nebudem.

Neviem, čo by som urobila, ak by ste boli v prvom alebo druhom ročníku – asi by som sklonila hlavu a zostala, kým nedoštudujete. Ale neviem, či by som to dokázala – človek učí dôveryhodnosťou celej svojej osobnosti. Vážim si a chápem všetkých kolegov, čo potlačili svoju hrdosť a zostali pri svojich študentoch.

Úprimne povedané, toto je už tretí list, čo vám píšem. Moje rozhodnutie vo mne zrelo dlhší čas, zas a zas som ho odkladala, pochabo som sa domnievala, že zdravý rozum a úcta voči tradíciám našej univerzity predsa len zavážia a jej autonómia sa zachová. Veď nie nadarmo je už vyše storočia zárukou slobodnej vedeckej a umeleckej tvorby.

Nebolo príjemné za posledné roky cítiť, že neustále kráčame proti vetru, že pre všetky tie reštrikcie ostáva väčšina koncepcií a plánov rozvoja našej, na kosť vyhladovanej univerzity v zásuvkách, a tie, čo sa predsa uskutočnili, dokážeme udržať pri živote len za cenu obrovských energií a odbornej veľkorysosti bez nároku na honorár. Nebolo príjemné vidieť, akoby nás chcel stále ktosi trestať.

Bolo strašné prežívať už viac než rok trvajúce, neprestajne sa stupňujúce obviňovania a ohovárania, počúvať a čítať tendenčné výlevy, ktoré bez akejkoľvek odbornosti pohŕdali našou prácou a výkonmi, podceňovali, spochybňovali ich, pričom ich šíritelia sa tvárili, že ide o objektívne názory. Boli ako honci pred jesennou poľovačkou. Divá zver zbystrí, načúva, čaká. A napokon trieli…

Bolo neskutočné čítať nepotvrdené obvinenia, podľa ktorých na univerzite prebieha ideologicky podfarbené vyučovanie, a potom z tých istých úst v tom istom švungu počuť vyslovene ideologický program.
Kydať špinu a potom sa uraziť ako obeť. Vysvetľovať, že naša práca je bezcenná a nezmyselná, a potom úlisne sľubovať, že všetko zostane po starom, len sa všetko trocha ešte dotvorí… akú váhu má slovo, keď ho vysloví takýto človek?

Aj pre mňa osobne bolo nepríjemné vnímať, ako moju prácu, ktorú som vykonávala s nadšením, a výkony mojich študentov, na ktoré môžeme byť právom hrdí, niekoľkými slovami zniesli zo sveta. Obzvlášť poburujúce bolo, že mi doma, v mojej vlasti môže niekto povedať, či som dosť národná alebo nie. Čo je to za štýl?

Trhalo mi srdce, keď som videla stále nové a nové pokusy vedenia školy o skutočnú diskusiu so zriaďovateľom univerzity. To množstvo práce, ktorú títo kolegovia vkladali do toho, aby udržali dialóg. Keď som videla, ako nimi zas a znova zamietli – a oni potláčali normálne ľudské reakcie, zatínali zuby, aby zachovali a dali šancu inštitúcii s bohatou tradíciou, v ktorej je zárukou mnohorakej a slobodnej tvorivej práce demokratická štruktúra a mechanizmus rozhodovania organizovaný zdola. A pritom v médiách sa písalo o tom, že vedenie univerzity nie je ochotné rokovať…

Som im vďačná a vážim si ich za to, že podľa svojho najlepšieho svedomia zápasili v tomto nerovnom boji, pokojne, vecne, ba zmierili sa aj s tým, že ich horkokrvnejší kolegovia ich budú pokladať za nemožných.

Rovnako mi trhalo srdce, keď som videla študentov, ako diskutujú, uvažujú, ako sa organizujú do pracovných skupín, vo viere, že ich slovo bude mať váhu, že ich myšlienky budú zaujímať zriaďovateľa univerzity, vo viere, že aj jemu je jasné, že táto univerzita jestvuje pre študentov a kvôli nim. Som im vďačná a vážim si ich úsilie. Všetci chránili a chránia to zásadné.

Študenti prichádzajú a odchádzajú, pedagógovia tiež, všetkých možno vymeniť, ale podstata sa nemení, lebo odovzdávať tradíciu a étos je možné, lebo sa stále, zas a znova, rôznymi formami, vďaka iným osobám znova rodí, lebo mechanizmy rozhodovania to umožňujú. Zaručuje to autonómia univerzity.

A práve tá bola 27. augusta narušená, keď strčili do ruky zástupcovi univerzity vopred podpísaný dokument. Nech sa páči, oddnes to bude fungovať takto. Pritom v médiách sa objavilo, že vedenie univerzity nebolo ochotné rokovať. Poslali im tieto dokumenty vopred? Nie. Mohli sa s nimi oboznámiť, pripraviť sa? Nie. Vzali do úvahy pisatelia týchto dokumentov, podpísaných členmi nového kuratória, dlhé mesiace pripravované návrhy vedenia univerzity? Nie. Ešte raz: predložili im vopred podpísané dokumenty. Buďme úprimní, je toto ideál spoločných rokovaní? Mne sa nezdá. V spoločnej práci budeme pokračovať, vaše absolventské filmy samozrejme budem sledovať, akoby som tu stále učila.

Sú odvetvia, kde obmedzenie slobody nemá fatálne následky. Hoci vo výsledkoch sa to vždy nejako odrazí. V našom prípade nás pripravujú o podstatu. Aj v prípade, že nám nikto nebude hovoriť do toho, ako a čo učiť. Stačí, ak vieme, že to kedykoľvek môže urobiť.

Možno ešte stále nie je neskoro. Možno predsa len majú členovia kuratória v sebe toľko cti, že nedopustia, aby sa ich mená spájali s prerušením hodnotnej tradície. Možno ani im nie je ľahostajné, akú váhu majú ich slová. Možno im nie je jedno, ako sa na nich bude spomínať. Ak by sa splnili podmienky autonómie univerzity, veľmi rada sa ihneď vrátim.”

Ildikó Enyedi

(preklad Renáta Deáková)