Rodina vás zmláti, vydedí, ale možno vás aj zabije

Na Blízkom východe sa homosexualita vníma ako tabu a v Turecku je to len o niečo lepšie. Arabské komunity zo svojich kruhov vylučujú ľudí, ktorí sú iní a tí sa nemajú na koho obrátiť. Teda oficiálne určite nie. S irackým ľudskoprávnym aktivistom Aúsom Karimom Džuberom sa o tieňovej ilegálne organizovanej teplej komunite v Istanbule zhováral spisovateľ a reportér Sándor Jászberényi.

Zdá sa mi prekvapujúce, že aj medzi tureckými utečencami existuje LGBTI komunita. O koľkých ľuďoch hovoríme?

O tomto nemáme presné údaje. Už len hovoriť o inakosti, alebo verejne sa k nej hlásiť je v Turecku nebezpečné. Na Blízkom východe sa to zas rovná verdiktu smrti. My pracujeme na tom, aby sme vytvorili komunitu, v ktorej by ľudia o sebe vedeli a mohli si pomáhať.

Projekt Aman sa začal v roku 2017 preto, aby sa vysporiadal s problémom masového bezdomovectva medzi mladými členmi LGBTI komunity, ktorí prišli do Turecka ako utečenci a utečenky. Keď o nich hovorím, nemám na mysli len ľudí zo Sýrie, ale kohokoľvek, kto musel zo svojho domova utiecť kvôli rodovej či sexuálnej identite. Z blízkovýchodných krajín k nám prichádzali odvšadiaľ – z Maroka, Tuniska, Egypta, Iraku, Iránu a z Afganistanu. Všetci majú spoločné to, že utekajú pre svoj holý život, a často pred vlastnými rodinami. Od roku 2017 zabezpečujeme pre týchto ľudí strechu nad hlavou a posteľ. Staráme sa tiež o ich stravu, učíme ich jazyk a organizujeme pre nich rôzne tréningy. Napríklad v sebaobrane.

Prečo práve v sebaobrane?

V Turecku nenájdete homosexuála, ktorý by nezažil nejakú atrocitu na ulici. Všetkým z nich niekto ublížil. Už len proti utečencom tu panuje dosť veľká nenávisť. Keď na niekom zbadajú, že je teplý, automaticky to vedie k fyzickému násiliu.

Polícia proti tomu nerobí nič?

Veľmi sa do toho nezapája. Mám transrodovú klientku, ktorú uniesol turecký muž, ubližoval jej a znásilnil ju. Keď sa oslobodila, šla na políciu a chcela ho udať. Poslali ju preč s tým, aby sa vrátila s niekým, kto vie po turecky. Keď sme sa vrátili, už nás nepustili späť do budovy, nespísali žiadnu zápisnicu. Jeden z vyšetrovateľov jej dal na seba číslo, aby mu zavolala, ak sa niečo také ešte v budúcnosti stane. Myslím, že ju považovali za súčasť problému.

Dvoch gayov zas na ulici zmlátili mladíci, všetko im prešlo bez následkov. Útoky nožom, únosy či krádeže sú bežné. Práve preto máme tréningy sebaobrany. Pôvodne sme si mysleli, že najdôležitejšia bude materiálna pomoc. Ale keď sme začali s klientmi pracovať, všimol som si, že pre týchto ľudí je najpodstatnejšie, že si ich niekto vypočuje a prijme ich. Znamenalo to pre nich viac než čokoľvek iné.

Hovoríte v minulom čase.

V roku 2019 v Turecku prebehli razie a prepady. Úrady zatkli tisícky ľudí a niektorých aj deportovali. My sme boli registrovaná nadácia, ale náš projektový manažér sa zľakol tak veľmi, že krajinu radšej opustil. Odvtedy vediem nadáciu ja. Zdalo sa nám z každého hľadiska lepšie stiahnuť sa do ilegality. Usúdili sme, že ľudí vystavíme omnoho väčšiemu riziku, ak úrady budú vedieť, kde ich majú hľadať. Niežeby to takto bolo jednoduché. Od roku 2019 u nás boli tri razie.

Podľa toho, čo hovoríte, Turecko nie je vôbec bezpečné.

Nepovedal by som, že je bezpečné. Ľudí z LGBTI komunity tu bez problémov napadnú aj za denného svetla. Špeciálne transrodové ženy. Viacero ich v takýchto útokoch zomrelo. Práve minulý víkend som navštívil sýrskeho homosexuálneho muža, ktorý mi vyrozprával, ako sa v Ankare s priateľom prechádzali. Traja muži ich napadli. Povedal, že netuší, či to bolo preto, že sa rozprávali po arabsky, alebo pretože “vyzerajú teplo”. Turecko je proste homofóbny štát, ktorý ale nie je tolerantný ani voči iným typom inakosti v spoločnosti.

Ale musí byť predsa o niečo lepšie ako Blízky východ.

To áno. V arabských krajinách nesmie transorodová žena vyjsť na ulicu. A ak vyjde, je celkom isté, že ju napadnú a asi aj zabijú. V Turecku ju možno nenapadnú, ale už aj to možno znamená obrovskú slobodu. Na Blízkom východe nie sú žiadne verejné priestory otvorené voči gayom. Ak sa homosexuálni muži či ženy niekde v menšom počte zhromaždia, hneď sa musia strachovať, kedy sa pri nich zastaví polícia alebo nejaká extrémistická milícia. V Turecku sa dá nájsť aspoň zopár kaviarní, podnikov, kde ľudia môžu byť sami sebou. Vo veľkých mestách ako Istanbul máme bezpečné miesta. Na Blízkom východe o inakosti nesmieš ani hovoriť, lebo všeobecne platným názorom je to, že inakosť je smrteľný hriech. Je to najnemorálnejšie správanie zo všetkých. Tam sa verejne k inakosti neprihlási nikto.

Ani pred vlastnou rodinou?

Hlavne nie pred rodinou. Ak sa na Blízkom východe o niekom zistí, že je teplý, rodina ho zbije, vydedí ale možno ešte aj zabije. Lebo v ich očiach pošpinil meno rodiny. Za homosexualitu je väzenie a stáva sa, že človeka udá jeho vlastná rodina. Táto téma je tabu, takmer každý z mojich klientov vyrástol s tým, že za inakosť nenávidel sám seba. Keď sa na seba pozreli, videli len to, že sú chorí a divní, až kým sa témou nezačali zaoberať intenzívnejšie. To bol prvý krok v ústrety tomu, aby sa dokázali prijať. Zbadali, že na svete nie sú sami. Ale keďže v blízkovýchodných krajinách neexistuje debata o inakosti, nemajú čím presvedčiť svoje rodiny. Až 99 percent homosexuálov svoju sexualitu pred rodinou tají. Často sa však stáva, že členovia rodiny na to prídu sami. Napríklad našim klientom prelustrujú správy v počítači. Stáva sa aj to, že mužov označia za feminínnych, príliš dievčenských, a preto usúdia, že niečo nie je v poriadku. Vtedy ich často bijú, alebo ich nútia vykonávať veľmi ťažkú fyzickú prácu. Aby sa “vzmužili”. Nedokážem ani vymenovať, koľkými spôsobmi ponižujú a týrajú teplých. A ak sa klebeta náhodou rozšíri za hranice rodiny, rodina sa začne vyhrážať aj smrťou,

Zakázané pritom nie je len rozprávať o inakosti, ale v nevôli sú aj akékoľvek jej symboly. Spisovateľka a aktivistka Sarah Hegazi na koncerte v Káhire zdvihla dúhovú vlajku, za čo ju zatkli, týrali a zbili. Vo februári spáchala samovraždu. Bola to moja priateľka. Takéto veci sa dejú v každej arabskej krajine.

Včera som sa stretol s jednou klientkou z Jordánska, ktorá utiekla z domu, pretože je lesba. Hlboko veriaci otec sa jej vyhrážal, že ak sa nevráti domov a neprestane s týmto správanim, zabije ju spolu s jej partnerkou a malými deťmi. Tak veľmi sa bála, že sa z USA vrátila domov. Pred mesiacom znova utiekla a odvtedy sa zdržiava v Turecku. Včera sme sa dozvedeli, že jej rodina za ňou prišla a chce ju vziať naspäť. Jej brat ju na políciu nahlásil ako nezvestnú osobu. Teraz sa bojí vyjsť z bytu.

Venujete sa aj liečeniu psychických tráum vašich klientov?

Snažíme sa, ale veľmi na to nemáme zdroje. Ktokoľvek, kto sa z Blízkeho východu dostal až sem, v sebe určite nesie obrovské traumy. Troch klientov som nedávno musel odviezť na psychiatriu, pretože sa pokúsili spáchať samovraždu. Všetci by potrebovali profesionálnu pomoc. Keď sme mali oficiálnu nocľaháreň, ja som robil s ľuďmi vstupné rozhovory a vždy som každému prízvukoval, aby sa porozprával aj so psychológom. Ale títo ľudia si nedokážu zaplatiť ani nájom, kde by vzali na psychológa?

Aj vy ste utečenec.

Áno. Pochádzam z Iraku a v Istanbule žijem desať rokov. Ani moje papiere nie sú v poriadku, nie som registrovaný obyvateľ mesta. Vyrástol som v Bagdade. Môj otec je iracký šíit, mama je palestínska sunitka. Všetko bolo v poriadku, až kým k nám USA nedoniesli demokraciu. Dovtedy nezáležalo na tom, kto sa k akému vierovyznaniu hlásil. Teda ľudia sa za takéto veci nevraždili. My sme žili v sunitskej štvrti, kde milície začali útočiť na šíitov spolu s tými, ktorí s nimi spolupracovali. My sme boli jedni z posledných, čo odišli. Odsťahovali sme sa po tom, čo nášho suseda, šíitskeho muža, milícia uniesla za jasného dňa. Na druhý deň jeho telo našli pohodené na smetisku. Presťahovali sme sa do šíitskej štvrte v Bagdade, ale ani tam to nebolo lepšie. Moju mamku, keďže hovorila palestínskym akcentom, obvinili z toho, že v noci unáša deti. Prišla k nám polícia a zatkli ju. Ani vtedy sme ešte neodišli. Z Iraku sme ušli po tom, čo som sa v škole preriekol. Povedal som, že neverím v Boha. Každý deň ma za to niekto zbil. Aj medzi učiteľmi sa našli takí, čo ma vyvolali pred tabuľu a ponižovali ma, alebo ma jednoducho nepustili na hodinu. Vtedy moji rodičia videli, že v Iraku neexistuje budúcnosť a presťahovali sme sa do Turecka.

Kde situácia stále nie je ružová.

Nie, ale tu sa aspoň môžem nadýchnuť. Pravda, nemám prácu a všetko je neisté, ale aspoň robím to, čomu verím. Verím v ľudské práva a slobodu.

Celý život som si myslel, že som obeť, a ľutoval som sa. Až kým som sa nezačal zaoberať osudmi LGBTI komunity. Môj život je pri ich živote veselý.

The „Aman” project

Z maďarčiny preložila: Tímea Krekovič Beck