dunszt.sk

kultmag

Majster apokalypsy a jeho zlovestný cirkus

László Krasznahorkai sa dočkal slovenského prekladu svojich diel.

Maďarský prozaik László Krasznahorkai patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej svetovej literatúry. Je držiteľom mnohých domácich aj zahraničných literárnych cien. V slovenskom preklade mu čochvíľa vyjdú romány Satanské tango a Melanchólia vzdoru.

Študoval právo aj literatúru. Publikovať začal v roku 1977, najskôr časopisecky. Ako osobný priateľ svetoznámeho maďarského režiséra Bélu Tarra stál pri zrode jeho dôležitých filmov. Tarr sfilmoval niekoľko Krasznahorkaiových románov, napríklad Satanské tango, z ktorého vznikol sedemhodinový film. Spolupracovali aj na snímke Turínsky kôň.

Patrí medzi spisovateľov, ktorí precestovali svet. Dlhé roky žil v rôznych krajinách Európy, v Nemecku, Francúzsku, Španielsku, Holandsku, Grécku ale aj v USA, Číne a Japonsku.

Jeho diela pozitívne prijímajú literárni kritici celého sveta. Susan Sontag ho nazýva majstrom apokalypsy, ktorý sa dielom rovná Gogoľovi a Melvillovi.

Osobne sa priatelil aj s Allenom Ginsbergom, u ktorého v New Yorku dlhší čas býval, najmä počas písania svojho románu Vojna a vojna. Jeho dielo charakterizuje apokalypsa aj karneval, citlivá satira aj dráma a tragické vyvrcholenie, v ktorom sa každému ujde, po čom túži: kto sa chce smiať, smeje sa, kto sa chce dojať, plače.

Je držiteľom Man Bookerovej ceny za literatúru, aj americkej ceny za literatúru America Award in Literature. Žije v Berlíne.

László Krasznahorkai (Gyula, 1954) (zdroj: wikipedia)

Čakanie na mesiáša a ľadová melanchólia

Z doslovu k slovenskému vydaniu románu Melanchólia vzdoru.

Krasznahorkai vo svojich románoch a poviedkach vykresľuje apokalyptický obraz nášho priestoru. Robí to takým spôsobom, že jeho príbehy čerpajúce z konkrétnych maďarských historických skúseností druhej polovice 20. storočia verne odzrkadľujú aj stratu perspektívy univerzálnej ľudskej existencie.

Jeho Satanské tango (Sátántangó, 1985) rozpráva o vyčkávaní obyvateľov istej roľníckej osady odsúdenej na zánik, ktorí dúfajú vo vyslobodenie. Kniha nás privádza na miesto sivej bezvýhľadnosti známej z čias totality: ochabnutosť utápaná v alkohole, pasívna rezignácia na seba samého, donášačstvo, mocenské hry s obyčajným človekom; to všetko v sugestívnom prírodnom prostredí blata a dažďa. Druhý autorov román Az ellenállás melankóliája (Melanchólia vzdoru) z roku 1989 má podobnú atmosféru, symbolizovanú treskúcim mrazom, ktorého ľadovú nehybnosť môže nalomiť len predtucha katastrofy. A katastrofa nastane: zrazia sa svety, na jednej strane naivná viera dedinského (či mestského) „blázna“ a harmónia kozmického poriadku, na druhej rabiátne, deštrukčné ťaženie pragmatickej mocibažnosti. Výsledok stretu je nepochybný.

V roku 2015 pri udeľovaní jednej z najprestížnejších svetových literárnych cien, vtedajšej Medzinárodnej Man Bookerovej ceny, ktorú autor dostal ako prvý a zatiaľ jediný reprezentant maďarskej literatúry, sa porota v odôvodnení odvoláva práve na Melanchóliu vzdoru: „(…) zlovestný cirkus priváža do vidieckeho mesta obrovské vypchaté zviera, veľrybu, samotného Leviatana. Čoskoro vypukne násilie a knihu ako celok možno opísať ako víziu temnej historickej provincie, satirickú a prorockú, ktorú nazývame západná civilizácia. To, čo v tejto knihe, ale vlastne v celom Krasznahorkaiho diele, zasiahne čitateľa najsilnejšie, sú neobyčajné vety, vety neuveriteľnej dĺžky, nevyspytateľne prechádzajúce zo vznešeného tónu do pojašenej, posmešnej, bezútešnej podoby; impozantné vety, ktoré ako odchlpovač zbierajú všetky možné čudné, nečakané veci a neúprosne ich akumulujú do odsekov, sú zároveň monumentálne, drsné aj muzikálne.“

Vývin jeho diela v nemalej miere ovplyvnili dlhé cesty. Krasznahorkai ich podnikal od konca 80. rokov. Jeho dôležitými zastávkami boli Nemecko, Čína a Ďaleký východ či New York. Inšpirácie získané z iných kultúr a miest sú uňho zreteľné v témach aj v horizontoch. Rozširuje nimi spoločenskú a dobovú kritiku postavenú na stredoeurópskej či maďarskej skúsenosti o kritiku civilizácie vôbec.

Je azda prirodzené, že autor krasznahorkaiovského typu, zameraný na skúmanie podstaty, vyzbrojený vedomosťami o obsiahlych kultúrnych a civilizačných tradíciách a vzorcoch, sa pustil aj do skúmania veľkej témy svetových dejín. Román Háború és Háború (Vojna a vojna, 1999) si kladie za cieľ odkryť a vo svojom fiktívnom svete predložiť vzorec fungovania dejín. Akýsi všeobecný model, ktorý sa cyklicky a beznádejne opakuje v striedaní tvorivých/harmonických období a období skazy/vojny.

Vo svojom opus magnum, v románe Báró Wenckheim hazatér (Návrat Baróna Wenckheima, 2016) sa vracia k maďarským témam charakteristickým pre prvú polovicu jeho spisovateľskej dráhy. Vytvára syntézu, kde sa opakujú základné schémy románov: súčasné maďarské mestečko utopené v zúfalstve vyčkáva kohosi, kto naplní sľub či prinesie nádej; čaká akéhosi mesiáša. Postava vysloboditeľa sa tentoraz vracia zo zahraničia a týmto nádejam sa opäť len vysmeje. V pozadí príbehu však už nestojí spoločenská skúsenosť neslobody so vznešenosťou tragiky, zostáva len irónia a satira.

Je dôležité zmieniť sa aj o Krasznahorkaiho filmových aktivitách. Ako autor spolupracoval pri tvorbe scenárov k filmom režiséra Bélu Tarra, ktoré vznikli na základe jeho próz – Satanské tangoWerckmeisterove harmónie (na motívy Melanchólie vzdoru) a sú neoddeliteľnou súčasťou európskej kinematografie. Pre Tarra však adaptoval aj iné literárne diela, je dokonca autorom originálneho scenára filmu A torinói ló (Turínsky kôň). Aj slovenským čitateľom či obdivovateľom umenia je meno Lászlóa Krasznahorkaiho známe najmä vďaka týmto filmovým dielam.

Teraz si vydavateľstvo BRaK dalo za cieľ vydať jeho vybrané romány. Odhodlalo sa vyplniť z kultúrneho hľadiska nepochopiteľné biele miesto, čo možno považovať za významný čin nielen v oblasti maďarsko-slovenského literárneho transferu, sprostredkovania stredoeurópskeho dedičstva či vydávania svetovej literatúry v slovenčine, ale aj za dôležitú udalosť pre nás všetkých, čo sa radi ponárame do príbehov, ktoré znamenajú intelektuálnu výzvu a tnú do živého.

Judit Görözdi

László Krasznahorkai: Melanchólia vzdoru

(úryvok)

Keďže osobný vlak, ktorý spája mrazom zmeravené obce južnej Veľkej nížiny od Tisy takmer až po úpätie Karpát, ani napriek zmätenému vysvetľovaniu železničiara bezradne sa ponevierajúceho popri koľajniciach, ani napriek čoraz dôraznejším sľubom nervózneho prednostu stanice vybiehajúceho na perón nedorazil („Prosím pekne, ten sa zas vyparil…“ posmešne mávol rukou železničiar s trpkým výrazom), vypravená bola len mimoriadna súprava pozostávajúca dovedna z dvoch na tieto tzv. „výnimočné účely“ spojazdnených polorozpadnutých vagónov s drevenými lavicami a prestarnutého, labilného rušňa 424, s poldruhahodinovým meškaním oproti beztak len približnému cestovnému poriadku, ktorý sa na ňu navyše ani nevzťahoval, aby sa miestni, ktorí prijali vynechanie očakávaného osobáka od západu so značnou ľahostajnosťou a bezradnou odovzdanosťou, po takmer päťdesiatkilometrovej odbočke predsa len dostali k cieľu. Nikoho to už takpovediac neprekvapovalo, veď dôsledky nastoleného stavu sa prirodzene prejavovali nielen v železničnej doprave, ale aj inde: navyknutý poriadok sa spochybnil, každodenné mechanizmy rozhodil akýsi nezastaviteľne bujnejúci zmätok, budúcnosť sa stala zákernou, minulosť nepripomenuteľnou a chod všedného života nevyspytateľným, až po rezignáciu, v ktorej nie je nepredstaviteľné ani to, že už sa nikdy neotvoria nijaké dvere a pšenica porastie do zeme, pretože viditeľné boli len príznaky rozkladnej ujmy, príčina zostávala nezmerateľná a neuchopiteľná, a tak sa ani nedalo inak, len sa úporne vrhať na to, čoho sa ešte dalo chytiť, a to teraz robili aj ľudia na dedinskej stanici, keď sa v nádeji na oprávnené, ale v počte obmedzené sedadlá vrhali na zmrznuté dvere vlaku. Svoj nemalý podiel v inak zbytočnom boji (keďže napokon nikto nezostal stáť, ako sa ukázalo) si vybrala aj pani Pflaumová, náhliaca sa domov z obvyklej zimnej návštevy príbuzných, a keď sa jej odstrkávaním tiel stojacich pred ňou a zadržiavaním tlaku tiel za ňou podarilo silou popierajúcou jej drobnú postavu konečne získať miesto pri okne proti smeru jazdy, ešte hodnú chvíľu nevedela oddeliť rozhorčenie z pohľadu na bezcitnú tlačenicu od pocitu lavírujúceho medzi zlosťou a úzkosťou, že bude musieť znášať pálčivú otázku v týchto dňoch už aj tak dosť riskantného cestovania, a to, či sa s už neplatným lístkom do prvej triedy, v priam hrozivom kruhu vrieskajúcich, grgajúcich „ordinárnych sedliakov“ a v trýznivom smrade cesnakovej klobásy, pálenky a lacného tabaku, vôbec dostane domov. Jej staršie sestry, ktoré žili v absolútnej odlúčenosti a vzhľadom na vek už boli zbavené možnosti prepravy, by jej nikdy neodpustili, keby pravidelnú každoročnú návštevu začiatkom zimy tentoraz odložila, takže tohto nebezpečného dobrodružstva sa nezriekla výlučne kvôli nim, hoci – tak ako každý – aj ona si bola načistom, že niečo v jej okolí sa radikálne zmenilo a že v tejto situácii by bolo najrozumnejšie, keby sa nevystavovala žiadnemu riziku. Pritom zostať rozumnou, uchovať si triezvy úsudok o tom, čo sa dá čakať, v skutočnosti nebolo jednoduché, pretože náhla, nepreukázateľná, ale rozhodná zmena nastala akoby vo večne nemennej zlúčenine vzduchu, akoby istý nepomenovateľný princíp, ktorý doposiaľ bezchybne fungoval v svojej neprístupnosti – ktorý, ako sa vraví, hýbe svetom a ktorého jedinou stopou je práve ten svet –, zrazu len stratil na sile, a preto sa prejavila kolektívna predtucha neznesiteľnejšia než mučivé vedomie istého nebezpečenstva, že už čoskoro sa môže stať čokoľvek, a presne toto „čokoľvek“ – zákon prejavujúci sa chradnutím – bolo znepokojivejšie než všetky osobné nešťastia a čoraz väčšmi oberalo ľudí o možnosť chladnej úvahy. Zorientovať sa v čoraz častejších a hrôzostrašnejších výnimočných situáciách posledných mesiacov sa už nedalo nielen preto, že správy, klebety, báchorky a zažité skúsenosti vzájomne nijakým spôsobom nesúviseli (žiadne rozumné súvislosti sa napríklad nedali nájsť medzi príliš skorým, bodavým mrazom, ktorý sa dostavil už začiatkom novembra, záhadnými rodinnými tragédiami, rad-radom pribúdajúcimi vlakovými nešťastiami či znepokojivými chýrmi prichádzajúcimi zo vzdialeného hlavného mesta: o množiacich sa detských tlupách a ich hanobení pamätníkov), ale aj preto, lebo ani jedna takáto zvesť sama osebe už neznamenala nič, zdalo sa, že to všetko sú len predzvesti – ako to pomenúvalo viac a viac ľudí – „blížiacej sa katastrofy“.

Záber z filmu Werckmeisterove harmónie v réžii Bélu Tarra (2000) podľa predlohy Krasznahorkaiovej knihy Melanchólia vzdoru. Zdroj: filmlinc.org

Pani Pflaumová počula dokonca aj o tom, že podaktorí začali spomínať zvláštne zmeny v správaní zvierat, a aj keď sa to zatiaľ javilo – sťaby anticipácia neskoršieho stavu – ako nezodpovedné zastrašovanie, isté bolo jedno: na rozdiel od tých, ktorým tento neprehľadný chaos podľa jej, Pflaumovej, mienky prišiel vhod, slušný človek sa bál čo i len nohu vystrčiť cez prah dverí, veď tam, kde sa môžu „len tak!“, mimochodom strácať vlaky, rozvíjala ďalej v myšlienkach, už „nezáleží na ničom“. Pripravila sa teda na to, že jej cesta domov ani zďaleka nebude taká jednoduchá ako v relatívnom bezpečí prvej triedy smerom tam, na tejto „príšernej vicinálke“, uvažovala nervózne, musí počítať aj s tým najhorším, a tak sedela v pomaly utíchajúcom hurhaji po boji o miesta – akoby sa chcela zneviditeľniť – s vystretým driekom, dievčensky stisnutými nohami, s odmietavým a mierne pohŕdavým pohľadom, a zatiaľ čo s napätým podozrením pozorovala alarmujúci zhluk rozpitých tvárí v odraze okna – alarmujúci pre ňu –, zmietajúc sa medzi úzkosťou a túžbou raz myslela na zlovestnú diaľku oddeľujúcu ju od zanechaného domova a vzápätí si privolávala spomienky na jeho chýbajúce teplo: na príjemné popoludnia s pani Mádaiovou a pani Nuszbeckovou, na niekdajšie nedeľné prechádzky pod korunami stromov vo Farárskej uličke, a nakoniec na upokojujúci poriadok vzdušného nábytku a mäkkých kobercov, starostlivo pestovaných kvetov a milých drobnôstok, ktoré – to dobre vedela – pre osamelú ženu, ako je ona, prahnúcu po zmierlivej nerušenosti, ako ostrov v celom svete nevypočítateľnosti, kde prežíva už len číra spomienka oných popoludní a nedieľ, predstavujú jedinečnú ochranu a jediné útočisko. S nepochopením a akýmsi závistlivým pohŕdaním zhodnotila, že jej hluční spolucestujúci – očividne napospol suroví sedliaci, plahočiaci sa po temných lazoch a dedinách – dokážu sa prispôsobiť aj týmto núteným podmienkam: akoby sa nebolo udialo nič nezvyčajné, naokolo šuchotali balíčky s poživňou zrolovanou do voskového papiera, vyletovali zátky a na mastnú dlážku padali viečka od piva, kde-tu sa ozývalo aj mľaskanie, ktoré „uráža dobrý vkus“, ale podľa jej mienky je „také bežné medzi ľuďmi tejto fajty“, ba čo viac, štyria z tých najhlučnejších naproti nej sa už aj pustili do kariet, iba ona sedela v stupňujúcej sa vrave, ktorá sa zdvíhala zo všetkých strán, meravo, na novinovom papieri, ktorým si podložila kožuch, mĺkva, stratená a s hlavou neochvejne otočenou k oknu, a kabelku so sponou si tisla k bruchu s takou tvrdohlavou podozrievavosťou, že si ani neuvedomila, keď vonku – vpredu – rušeň namieril dve červené svetlá do studenej temnoty a vlak sa neisto rozbehol do zimného večera. Spokojný mrmot, ktorého sa nezúčastnila, aj keď si trocha vydýchla, a hlučná rozpustilosť z úľavy, že po dlhom čakaní a mrznutí sa s nimi konečne niečo deje, netrvali dlho, lebo súprava, akoby ktosi z ničoho nič odvolal príkaz na odchod, po niekoľkých nešikovných trhnutiach, ani nie sto metrov od utíchajúcej vidieckej stanice zase zastavila; nespokojný huriavk sa však zakrátko preladil do nechápavo-namrzeného rehotu, a keď neskôr zistili, že to tak aj zostane, a chtiac-nechtiac pochopili, že ich cesta – pravdepodobne pre dopravný chaos, ktorý ešte znásoboval vlak vypravený mimo cestovného poriadku – bude pozostávať zo smutnej série rozbiehaní a náhlych nárazov zastavenia, všetci upadli do radostnej apatie, do tupého omámenia z nevyhnutného zmierenia, podobne ako keď človek v snahe zbaviť sa strachu z ozajstného otrasu označí anarchiu udalostí za dráždivý dôkaz nechápavosti, ktorej znervózňujúce opakovanie už vie podkopať drapľavou silou výsmechu. Aj keď surový duch prichádzajúcich „hlášok“ („Keby aj ja som sa takto dlho rozhutoval so starou doma pod duchnou…!“), prirodzene, pohoršoval jemnú dušu pani Pflaumovej, v spŕške neohrabaných frkov – inak postupne utíchajúcej – sa predsa len začala aj sama trochu uvoľňovať a zavše pri nejakej vydarenejšej poznámke – no a, pravdaže, nebolo úniku ani pred rehotom, ktorý vzápätí nasledoval – neubránila sa celkom hanblivému úsmevu. Odvážila sa už zariskovať a vrhla zopár bleskurýchlych pohľadov, ukradomky a opatrne, hoci nie na susedov v tesnej blízkosti, ale na cestujúcich usadených opodiaľ, a teraz, v spotvorenej nálade prihlúplej zábavy – takto, s mužmi, ktorí sa búchali do kolien, a ženami neurčitého veku, ktoré sa rehotali s rozďavenými plnými ústami, ju už osadenstvo vagóna, hoci ešte vždy bolo trochu strašidelné, ani zďaleka nedesilo tak ako na začiatku – pokúsila sa skrotiť svoju ustráchanú predstavivosť a presvedčiť samu seba, že s tými skrytými hrozbami, ktorými, ako sa jej zdalo, ju opantalo toto nevľúdne spoločenstvo ohavnej chamrade, sa azda ani nebude musieť konfrontovať, a ak sa domov dostane síce bez ujmy, ale vyčerpaná z neprestajného očakávania pohromy, môže sa za to poďakovať len svojej silnej vnímavosti na zlovestné znamenia a prílišnej osirelosti v tejto ľadovej cudzine. Očakávania takéhoto druhu, vkladané do šťastného rozuzlenia, sa napriek všetkému nezakladali na realite, lenže pani Pflaumová sa už zrazu nevládala ubrániť falošnému vábeniu nádeje: aj keď sa súprava zasa na dlhé minúty zasekla v pustatine, čakajúc na svetelné znamenie na odchod, ona pokojne zhodnotila, že „predsa len aspoň napredujeme“, a nervóznu netrpezlivosť zo žalostne častého škrípavého zastavovania a nečinného vyčkávania tlmilo vedomie, že vďaka príjemnému teplu z kúrenia, ktoré zrejme zapli pri odchode, si už tiež môže vyzliecť kožuch a nemusí sa obávať nachladnutia, keď v cieli vyjde do ľadového vetra. Za chrbtom si upravila záhyby kožucha, umelú kožušinu si rozprestrela do lona a znova sa pozrela von oknom s rukami založenými na bruchatej kabelke vypchatej vlneným šálom, keď náhle v zašpinenom odraze obloka zbadala, že na jej možno až prílišne sa vypínajúce, mohutné poprsie – teraz, keď ju zahaľovala len blúzka a malý kabátik kostýmu – („Roztúžene!!“) upína zrak „nápadne mĺkvy“ chlap naproti nej so zarastenou tvárou, chlípajúci smradľavú pálenku. „Vedela som to!“ bleskurýchle odvrátila hlavu, a aj keď ju zaliala mocná horúčava, tvárila sa, akoby si to ani nevšimla. Celé minúty sa nepohla, slepo upínala zrak do vonkajšej tmy, a keď sa na základe predošlého náhodného pohľadu márne pokúšala vybaviť si zovňajšok muža (pamätala si len zarastenú tvár, „taký nejaký zašpinený“ súkenný kabát a ten nechutný, neskrývane úlisný pohľad, ktorý ju neskôr tak veľmi zarazí…), celkom pomaly – v nádeji, že už to môže urobiť bez hroziaceho hazardu – skĺzla pohľadom na okno, ale hneď a zaraz ho odvrátila, lebo nielenže „tamten“ pokračoval v „tej drzosti“, ale dokonca sa im stretli pohľady. Z meravého držania hlavy ju už boleli plecia, krk aj zátylok, ale aj keby chcela, nebola schopná pozrieť sa inam, lebo cítila, že nech by sa otočila kamkoľvek, „okamžite by sa jej zmocnil“ ten hrôzostrašne neochvejný pohľad, ktorý voľne vládol všetkým zákutiam vagóna okrem úzkej tmy onoho okna. „Odkedy sa díva?“ zaskočila pani Pflaumovú otázka, a pri predstave, že tá odporná röntgenová pozornosť muža sa „na ňu lepí“ už od začiatku cesty, sa jeho pohľad – ktorý práve pred chvíľou, keď sa stretol s jej pohľadom, v okamihu pochopila – javil ešte desivejší. Tento pár očí totižto prezrádzal omračujúci hnus v hĺbke „vlhkej chlipnosti“, „ba čo viac!“ – striasla sa – „akoby horel akýmsi suchým pohŕdaním“.

Werckmeisterove harmónie sú neoddeliteľnou súčasťou svetovej kinematografie.
Zdroj: filmlink.org

Hoci sa ešte „ani náhodou“ nemohla nazývať starenou, vedela, že už má dávno za sebou vek, keď by bol takýto – inak, nanajvýš prízemný – záujem o ňu prirodzený, a tak popri tom, ako myslela na toho muža s odporom (veď čo to môže byť za človeka, ktorý pociťuje akúkoľvek túžbu po starších dámach?), zároveň si so strachom uvedomila, že tento podvodník, ktorý smrdí pálenkou, možno ani nechce nič iné, než ju ponížiť, uraziť a potupiť, a potom s výsmechom odhodiť „ako nejakú handru“. Vlak práve s niekoľkými ťažkopádnymi trhnutiami zrýchlil, kolesá na koľajniciach sa divoko rozklepali a ju opantala dávno zabudnutá, kalná, trýznivá hanba z toho, ako ju pod tým ešte stále prítomným, bezostyšným, násilným pohľadom začali… páliť… plné, ťažké prsia. Paže, ktorými by ich mohla zakryť, sa jednoducho nepodriaďovali jej vôli: akoby ju boli vyviazali a nezmohla sa proti hanebnej nahote na nič, cítila sa čoraz bezbrannejšia, čoraz obnaženejšia, a v tej nemohúcnosti si musela uvedomiť, že čím viac by… schovávala… svoju ženskú kyprosť, tým je odhalenejšia. V hráčskom kúte sa práve skončila ďalšia partia hulvátskou potýčkou a v hluku uvoľňujúcom ochromujúcu nepretržitosť nepriateľského šumenia – ktorý akoby jej prerazil škáru k úniku zo zviazanej vôle – by nad tým nešťastným omráčením akiste zvíťazila, kedy sa hneď nato nestalo ešte čosi horšie, vari naschvál, pomyslela si zúfalo, aby jej útrapy dosiahli vrchol. Keď totiž s istým nedobrovoľným odporom, poháňaná pudovým pocitom hanby, opatrne sklonila hlavu, prehla chrbát dopredu a spustila ramená, zdesene zistila, že pravdepodobne v dôsledku nesprávneho držania tela sa jej vzadu rozopla podprsenka. Ohromene sa pozrela pred seba a už ju ani neprekvapilo, že na ňu zízajú tie oči, oči muža, ktorý – akoby vedel, aké nešťastie ju postretlo – na ňu práve sprisahanecky žmurkol. Pani Pflaumová si bola načistom, čo bude nasledovať, ale táto takmer osudová nehoda ju natoľko zmiatla, že dokázala len sedieť ako prikovaná, a v rachote nepravidelného lomozu čoraz rýchlejšie uháňajúceho vlaku znova nemohúcne, s tvárou horiacou od hanby musela znášať škodoradostný a pritom pohŕdavo sebaistý pohľad očí nalepený na veselo poskakujúce prsia vyslobodené zo zovretia podprsenky. Neodvážila sa ešte raz pozrieť pred seba, ale bola presvedčená, že už nie len ten muž, ale aj všetci ostatní „nechutní sedliaci“ sa prizerajú jej súženiu, priam videla, ako ju pomaly obkľučujú znetvorené, nenásytné, vyškerené tváre… a táto potupná hanba by sa možno ani nikdy neskončila, keby vtom nevstúpil zozadu do kupé sprievodca – výrastok s detskou tvárou silno posiatou vyrážkami – a keby ju zvučný nedospelý hlas („Kontrola lístkov!“) konečne nevyslobodil z hanebného zajatia; chvatne vytiahla z kabelky lístok a ruky si prekrížila pod prsami. Vlak znova zastavil, tentoraz tam, kde aj mal, a – aby sa nemusela dívať na medzitým už skutočne strašidelné tváre – mechanicky si v duchu prečítala názov dediny na streche slabo osvetlenej stanice, najradšej by bola zvýskla od úľavy, lebo z cestovného poriadku, ktorý dobre poznala, a navyše si ho pred každou cestou dôkladne preštudovala, vedela, že krajské mesto je už vzdialené len na pár minút, a tam („Určite vystúpi! Musí vystúpiť!“ – ubezpečovala sa) sa svojho prenasledovateľa zbaví. S kŕčovitým vzrušením sledovala sprievodcu, ktorý sa blížil pomaly, zdržiavaný výsmešnými otázkami o meškaní vlaku, a hoci sa rozhodla, že v momente, keď k nej dôjde, požiada ho o pomoc, vystrašená detská tvár obkľúčená vrieskajúcimi ľuďmi bola natoľko vzdialená ochranárskemu výzoru verejnej osoby, že pokým sa k nej dostal, zmätená sa zmohla len na to, aby sa spýtala, kde je toaleta. „Kde by bola?“ odpovedal nervózne chlapec a cvakol jej lístok. „Tam, kde vždy. Vpredu aj vzadu.“ „Och, samozrejme!“ vysúkala zo seba pani Pflaumová v ospravedlňujúcom geste a už aj vyskočila, pritisla si kabelku a rýchlo prešla pomedzi sedadlá dozadu, kníšuc sa zo strany na stranu v rozbiehajúcom sa vlaku, a kým si uvedomila, že kožuch nechala na háčiku pri okne, už bola na umazanej toalete, lapajúc po dychu opretá chrbtom o zatvorené dvere. Vedela, že musí konať čím rýchlejšie, a predsa ubehla minimálne minúta, než sa pozbierala – zriekla sa pritom myšlienky, že sa okamžite vráti po drahý kožuch –, opálajúc sa z neustáleho natriasania zhodila kabátik kostýmu, v okamihu vyliezla z blúzky, a pridŕžajúc si kabát s blúzkou aj kabelkou pod pazuchou vytiahla si ružové kombiné až po ramená. Rukami roztrasenými od náhlivej nervozity si otočila na tele podprsenku, a keď zistila, že sa spona („Chvalabohu!“) nepokazila, s úľavou si vydýchla; rýchlo si ju teda upravila a začala sa rýchlo, nešikovne obliekať, keď jej za chrbtom, tam vonku, niekto opatrne, ale zreteľne zaklopal na dvere.

Preložila Gabriela Magová

Preklad knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Vydavateľstvo BRAK chystá slovenské vydanie jeho diela Melanchólia vzdoru (preklad: Gabriela Magová) a Satanské tango (preklad: Timea Krekovič Beck)

Ha tetszik, amit csinálunk, kérünk, szállj be a finanszírozásunkba, akár csak havi pár euróval!

Támogass minket