Liehm si do konca života uchoval hlboký záujem o Slovensko. V európskej kultúre po ňom ostáva prázdne miesto

Pozdravy uja fotovraha pre bábiku prenikali do Československa napriek cenzúre.
Vo veku 96 rokov zomrel významný európsky intelektuál Antonín J. Liehm. Bol presvedčený, že kultúra za železnou oponou dokáže vo svete vyvolať veľké zmeny.

Čo vedia Francúzi o fínskej kultúre? O litovskej ani nehovoriac. A čo vedia Fíni o Portugalskej kultúre? Nemyslím tým nositeľov Nobelovej ceny, ale životy a dynamiku každej z týchto kultúr. Nie je toho veľa.
Takto sa o medzinárodnej kultúrnej spolupráci svojho času zamýšľal v rozhovore pre medzinárodný časopis Eurozine Antonín J. Liehm. Svetobežník, človek kultúry, intelektuál par exellence, významná osobnosť českej a svetovej žurnalistiky, mentor a vzor mnohých generácií mladších novinárov nás opustil 4. decembra 2020 vo veku 96 rokov.

Sila mutácie

Liehm cítil akútny nedostatok kontaktov medzi jednotlivými európskymi kultúrami a chcel to zmeniť. Preto v roku 1984 založil časopis pre európsku literatúru Lettre International. Dal si za cieľ ukázať čitateľom v celej Európe, že kultúra za železnou oponou zďaleka nezanikla, že žije a že by sa mohla stať dôležitým nástrojom nielen spoločenských zmien. Bol presvedčený, že by mohla ovplyvniť spôsob myslenia a ľudí, a dokonca aj vyvolať politické zmeny. Unikátnou črtou časopisu bolo to, že jednotlivé jazykové mutácie navzájom preberali asi 50 percent textov, pričom kládli veľký dôraz na kvalitu prekladov, inak však boli obsahovo autonómne. Zatiaľ čo väčšina mutácií, žiaľ, pre nedostatok financií postupne zanikla, nemecká verzia vychádza dodnes (vydali krátku rozlúčku s A. J. Liehmom v nemčine a v dohľadnom čase majú priniesť spomienky jeho priateľov a spolupracovníkov). Jednou z najúspešnejších a najdlhšie vychádzajúcich mutácií bola maďarská, ktorá sa pod redakciou Évy Karádi dočkala stovky čísel. V rámci nich vyšlo niekoľko špeciálnych čísel venovaných slovenskej literatúre v maďarskom preklade.

Vhľad do dejín kinematografie

Okrem novinárčiny sa A.J. Liehm venoval aj prekladom z francúzštiny a vydal niekoľko kníh, medzi nimi dve monografie venované Milošovi Formanovi. Kniha Najdôležitejšie umenie: Východoeurópsky film po roku 1945, ktorú napísal spolu s manželkou, patrí dodnes ku kľúčovým dielam z dejín kinematografie. Liehmovým najpozoruhodnejším úspechom je však práve časopis Lettre International, ktorý založil v r. 1984 v Paríži. Časopis vychádzal v niekoľkých jazykových mutáciách –až trinástich v čase najväčšieho rozletu po r. 1989, keď k francúzskej, nemeckej, španielskej, dánskej, talianskej a švédskej verzii pribudla aj poľská, maďarská, česko-slovenská, rumunská, srbská, chorvátska a ruská.

Dalimilove glosy

Ako redaktor legendárnych Literárnych novín sa Antonín J. Liehm výrazne podieľal na intelektuálnom a politickom vrení konca šesťdesiatych rokov minulého storočia a po auguste 1968 začal v emigrácii v Paríži na stránkach exilových Listov pod pseudonymom Dalimil glosovať politické a kultúrne udalosti vo vlasti. Niekoľko rokov prednášal o filme na univerzitách v Spojených štátoch, potom sa aj spolu s manželkou, filmovou kritičkou a historičkou Drahomírou Liehmovou, vrátil do Paríža, kde žili až do roku 2013, keď sa presťahovali späť do Prahy.

K Slovensku sa nesprával povýšenecky

A.J. Liehm do konca života zastával ľavicové názory a škrelo ho, že sa po roku 1989 v Čechách stretol s nepochopením a odmietaním dedičstva Pražskej jari. Vo svojej zbierke rozhovorov Generace, ktorá vyšla v r. 1969 (putovala rovno do šrotu) kriticky reflektoval postoje generácie ľavicových intelektuálov, “ktorí tak či onak, viac či menej aktívne vstúpili do päťdesiatych rokov ako do etapy, ktorú si priali, alebo aspoň neodmietli, a o dvadsať rokov neskôr hrali dôležitú rolu pri pokuse o likvidáciu jej dôsledkov”. V knihe figurujú významní predstavitelia českého intelektuálneho života ako Milan Kundera, Eduard Goldstücker, Václav Havel či Karel Kosík a doslov k francúzskemu vydaniu z roku 1970 napísal Jean-Paul Sartre. A ako jeden z neveľa českých intelektuálov, ktorí k slovenskej kultúre nepristupovali povýšenecky a k Slovensku mali hlboký vzťah, Liehm do knihy zaradil aj Ladislava Novomeského, Dominika Tatarku, Alfonza Bednára a Petra Karvaša.

„Tonda” vedel, za koho sa treba zasadiť

Záujem o Slovensko si A. J. Liehm zachoval až do konca a po Nežnej revolúcii bol členom redakčnej rady česko-slovenského časopisu Mosty. Nadviazal tým na obdobie spred roku 1968, keď týždenník Kultúrny život zohrával na Slovensku podobnú úlohu ako Literární noviny v Čechách. Tieto dve redakcie spolu úzko spolupracovali a z intenzívnych kontaktov vznikli blízke osobné väzby. Vtedy sa zrodilo aj dlhoročné priateľstvo medzi mojou mamou, Agnešou Kalinovou, redaktorkou Kultúrneho života a “ujom Tondom”, ako som ho volala v detstve, keď nás počas svojich ciest do Bratislavy navštevoval; on ma zas oslovoval “Julika-bábika”. Počas normalizácie sme v Listoch, dobrodružne pašovaných cez hranice, čítavali jeho dalimilovské glosy, no možno ešte viac pre nás znamenalo to, že vďaka nemu do našej izolácie aj napriek cenzúre občas prenikli pohľadnice z najrozličnejších krajín sveta, podpísané mojím detským novotvarom “ujo fotovrah”, v ktorých nikdy nechýbal pozdrav pre “bábiku”. Keď sme po našej nútenej emigrácii v r. 1978 obnovili osobné kontakty, dozvedeli sme sa, že keď v r. 1972 z politických dôvodov uväznili mojich rodičov, A. J. Liehm patril k tým, čo sa zasadzovali za ich prepustenie a využíval svoje rozvetvené kontakty na to, aby upútal pozornosť médií na ich prípad.

Vzácna vrtuľa v zadku

Neskôr sme sa navštevovali v Paríži a v Londýne. Ešte ako osemdesiatnik dokázal Tonda so svojou príslovečnou vrtuľou v zadku (určite pochádzala z rovnakej dielne ako vrtuľa mojej mamy) počas dvojdňového londýnskeho pobytu absolvovať päť divadiel a dostať ma aj na tie najslávnejšie a beznádejne vypredané predstavenia. Po tom, ako sa v r. 2014 nečakane a navždy zastavila vrtuľa mojej mamy a aj tá Tondova sa krútila čoraz pomalšie, lebo choré nohy ho postupne pripútali do kresla v pražskom byte a slabnúci zrak mu nedovolil čítať, napriek tomu, že bol rozčarovaný z politického vývoja doma aj vo svete a sťažoval sa na život po deväťdesiatke, neprestával sa zaujímať o kultúrne dianie a divadelné úspechy mojej dcéry. Našej malej rodine bude Antonín J. Liehm nesmierne chýbať. V európskej kultúre po ňom ostáva obrovská medzera, ale aj hlboká stopa.