Na Slovensku ožíva Hrobka pre Borisa Davidoviča

Kniha srbského spisovateľa spôsobila najväčší literárny škandál v povojnovej Juhoslávii

Už v sedemdesiatych rokoch upozorňoval Danilo Kiš nielen na duchovné bohatstvo, ale aj na každodennú brutalitu Strednej Európy. Jeho svetoznáma zbierka poviedok vychádza v slovenskom preklade.

Dielo srbského spisovateľa Danila Kiša nepochybne patrí medzi to najinšpiratívnejšie a najzásadnejšie, čo v európskej literatúre 20. storočia vzniklo. V slovenčine zatiaľ vyšli len dve jeho knihy (Záhrada, popol, 1988 a Encyklopédia mŕtvych, 1995), no čoskoro sa do slovenskej knižnej ponuky dostane v preklade Karola Chmela aj jeho Hrobka pre Borisa Davidoviča.

Útlu knižku, v ktorej sa autor sústreďuje na témy obludnosti stalinských manipulácií, fungovania sovietskych gulagov a likvidácie nepohodlných osobností, často označujú za aktuálny ekvivalent Borgesových Obecných dejín hanebnosti.

Svetový ohlas, domáca štvanica

Rukopis Hrobky pre Borisa Davidoviča juhoslovanskí vydavatelia spočiatku z opatrnosti a v najväčšej diskrétnosti odmietali uverejniť. Zbierka poviedkových príbehov s podtitulom Sedem kapitol jednej spoločnej histórie totiž dômyselným fiktívno-dokumentárnym štýlom odhaľovala zákulisné praktiky sovietskej tajnej moci v Juhoslávii.

V roku 1976 napokon v spoločnom belehradsko-záhrebskom vydaní kniha predsa len vyšla. Vznietila množstvo kritiky a zaznamenala obrovský čitateľský záujem. Vtedajšia tlač ju označila za najväčší literárny škandál v povojnovej Juhoslávii. Medzinárodný ohlas nedal na seba dlho čakať, sprevádzala ho však domáca štvanica na autora.

Situácia napokon viedla až k súdnemu procesu, na ktorý Kiš vôbec nebol pripravený. V tých rokoch pôsobil autor ako lektor srbochorvátčiny na univerzitách v Strasbourgu a Bordeaux, bránil sa teda spoza hraníc. Súčasťou jeho obrany bola aj ďalšia kniha Čas anatómie. V osemdesiatych rokoch na ňu nadviazal poviedkovou zbierkou Encyklopédia mŕtvych a esejistickou knihou Homo poeticus.

Hold otcovi

Rodák zo Subotice pochádza z rodiny maďarského Žida a Černohorky, Po detstve a mladosti strávenej Novom Sade a čiernohorskom Cetinji vyštudoval literárnu komparatistiku na Filologickej fakulte v Belehrade.
Po štúdiu začal pracovať v redakcii literárneho časopisu Vidici, popri vlastných básnických a prozaických prácach prekladal najmä poéziu z francúzštiny, ruštiny a maďarčiny, počnúc Endrem Adym až po Györgya Petriho.

V próze debutoval v roku 1962 súborom krátkych románov Manzarda a Žalm 44, nadviazal na ne voľnou trilógiou takzvaného Rodinného cirkusu (Rané smútky, Záhrada, popol, Presýpacie hodiny). V nej vyslovil hold postave svojho otca, ktorý skončil život v koncentračnom tábore v Auschwitzi.

Koncom sedemdesiatych rokov sa Danilo Kiš presťahoval do Paríža, kde tvoril až do svojej smrti. V roku 1988 ho vymenovali za člena korešpondenta Srbskej akadémie vied a umení, rok na to v Paríži zomrel na rakovinu.

Esterházyho objatie

Danilo Kiš sa dnes radí medzi elitu európskej literárnej postmoderny, viaceré jeho diela patria zlatého fondu svetovej literatúry. Jeho obraz strednej Európy hovorí duchovnom bohatstve, ale zároveň aj o každodennej brutalite regiónu.

Práve jeden z jeho textov, publikovaný v Encyklopédii mŕtvych, sa stal inšpiráciou aj pre Pétera Esterházyho. Jeden z najvýznamnejších maďarských spisovateľov súčasnosti si Kišov text prisvojil natoľko, že ho vo svojom „veľkom románe“ Harmonia caelestis odcitoval celý bez označenia. „Keď som si ho prečítal, bolo mi hneď jasné, že je to môj text. Z neho môj 800-stranový román vyrástol,“ povedal na margo Kišovej poviedky.
Ešte bizarnejšie a absurdnejšie môže znieť, že ho potom Esterházy prečítal aj na istom literárnom podujatí v Eisenstadte. Zožal zaň totiž obrovský úspech.

Hrobka pre Borisa Davidoviča

Úryvok

Magický kolobeh kariet
Karlovi Štajnerovi

Doktor Taube, Karl Georgievič Taube, bol zabitý 5. decembra 1956, necelé dva týždne po oficiálnej rehabilitácii, tri roky po návrate z Noriľského tábora. (Ak nerátame vyšetrovaciu väzbu, Taube v lágroch strávil sedemnásť rokov.) Vraždu nevyšetrili až do júna 1960, keď v Moskve zatkli istého Kostika Koršunidzeho, zvaného Umelec alebo Orol, špecialistu na pokladnice, kasára číslo jeden, v podsvetí považovaného za kráľa vlamačov. Kapitána Morozova, ktorý Kostika vypočúval, zaskočilo jeho správanie. Kostik sa triasol! Ten istý Kostik, ktorý pri niekdajších výsluchoch rozprával o sebe a svojej práci s pýchou, s dôstojnosťou, aká charakterizuje atamana jeho kalibru. V beznádejných situáciách bol dokonca ochotný – a nie bez hrdosti – prezradiť to, čo sa od neho neočakávalo: nejakú lúpež (ako napríklad vlámanie na poštu v Kazani), ktorú vykonal pred nejakými dvoma-tromi rokmi. Takéto priznanie sa dalo z Koršunidzeho vytiahnuť o to skôr, že takýto odvážny bandita a majster mal jednu slabosť, ktorá, akokoľvek ľudská, predsa len relatívne odporovala jeho životu: Kostik nezniesol bitku. Už sama hrozba, vyšetrovateľov zvýšený hlas alebo zdvihnutá ruka Kostika Umelca, Kostika Orla zmenila na ľudskú handru. A z handry priznanie nevyžmýkaš. Kapitán Morozov, ktorý sa s ním počas svojej kariéry stretol už dvakrát (raz v lágri, ako s udavačom, a druhý raz bezprostredne po tom, ako s vlamačom), teda vedel, ako sa s Koršunidzem rozprávať netreba (s výnimkou extrémnej nevyhnutnosti, prirodzene). Kostik za sľub, že ho nebudú biť a nebudú naňho kričať (čo ponižuje jeho dôstojnosť a paralyzuje mozgové bunky), bol ochotný rozprávať veľmi dlho a veľmi obšírne, s odbornými podrobnosťami, o všetkých svojich skutkoch. Bol rodený herec, herec, čo hrá so zápalom. Istú časť svojho búrlivého života strávil s akousi amatérskou divadelnou družinou – tam sa svojmu vulgárnemu jazyku naučil dodávať špecifickú rafinovanosť. (Jedna z jeho prezývok – Dantes – svedčí o tejto premene; sám Koršunidze ju vysvetľoval ako Dante, aj ako d‘Anthes; ten si vlastnoručne prederavil guľkou básnickú lebku a z tohto slávneho výstrelu sa potom zrodil nemenej slávny kasar). Herecké umenie neskôr rozvinul v lágroch, kde sa stal členom kulturbrigády, režisérom, hercom aj udavačom. Len tak mimochodom: Kostik väznenie považoval za súčasť svojej skutočnej práce, tak ako niekdajší revolucionári pokladali väznice za „univerzity“; jeho filozofia nebola teda v protiklade s jeho existenciou: „Medzi dvoma veľkými rolami (to je jeho slovo) existuje logická prázdnota, ktorú treba naplniť, ako človek najlepšie vie a dokáže.“ Treba priznať, že v časoch najväčších triumfov Kostika Koršunidzeho, medzi tridsiatymi a päťdesiatymi rokmi, väzenie bolo preňho, ako aj pre iných lotrov rôzneho druhu iba pokračovaním slobody. Miliónové masy politickách boli vystavené všetkým rozmarom a úchylkám takzvaných sociálne blízkych; v lágroch sa realizovali najsmelšie a najfantastickejšie sny banditov; niekdajší mocní, ktorých dače drobní zlodeji aj šikovní vlamači obchádzali, sa teraz stávali sluhami, poskokmi a otrokmi niekdajších vyhnancov z raja; vládkyne spravodlivosti a triedneho uvedomenia, ministerky a sudkyne sa stávali súložnicami a otrokyňami tých, ktorých kedysi odsudzovali a ktorým svojho času prednášali táraniny o sociálnej spravodlivosti a triednom uvedomení a odvolávali sa na Gorkého, Makarenka a iných klasikov. Slovom, bola to zlatá doba zločincov, najmä tých, ktorých meno v tejto novej hierarchii obklopovala aureola atamana, ako to bolo aj v prípade mena Kostika Koršunidzeho, zvaného Umelec. Kráľ podsvetia je skutočným kráľom až v podsvetí; preňho pracujú nielen niekdajší mocní, ale jeho vôli sa podrobujú aj celé légie notorických zločincov; stačí, ak Koršunidze vyjadrí nejaké želanie slovami alebo čo len pohľadom, a už sa malinové čižmy bývalého čekistu Čeľustnikova ligocú na nohách nového majiteľa (Kostika) alebo – vďaka láskavosti a náklonnosti kuchára, bývalého podvodníka a vraha – sa vykŕmi žena (bývalého) tajomníka Rajkomu, bielolíca N. F. M., a privedie sa ku Kostikovi. Umelec sa totiž rád pohybuje v spoločnosti dám „s bielou pleťou a kyprými tvarmi, teda našich typických ruských žien“. Keďže po druhom priznaní sa Kostík roztriasol rovnako (a vyšetrovateľ pritom vôbec nezvýšil hlas, ba aby ho uchlácholil a zároveň mu dodal odvahu, používal oslovenie občan), kapitán Morozov, vedený skôr akousi intuíciou než udaním jedného zo svojich špicľov, odporučil špecialistom, aby Kostikove odtlačky prstov porovnali s odtlačkami nájdenými na „svinskej paprčke“, vlamačskom náradí, akým bol pred štyrmi rokmi v Ťumene zabitý istý Karl Georgievič Taube. Nález bol pozitívny. Takto sa, hoci len čiastočne, poodchýlila opona tajomstva zdanlivo nezmyselnej vraždy.

Snímky z albumu

Karl Georgievič Taube sa narodil roku 1899 v Ostrihome v Uhorsku. I keď informácie o jeho najranejších rokoch sú mimoriadne skúpe, provinčná sivosť stredoeurópskych mestečiek zo začiatku storočia sa zreteľne vynára z prítmia dejín: prízemné sivé domce s dvormi, ktoré slnko pri svojom pomalom presune jasnou demarkačnou čiarou rozdeľuje na štvorce s vražedným svetlom a akési vlhké, plesnivé tiene podobné skôr tme; rady agátov, ktoré na jar vydávajú odporný pach – ako hustý sirup a cukríky proti kašľu – arómu detských chorôb; chladný barokový lesk lekárne, kde sa ligoce gotika bielych porcelánových nádob; smutné gymnázium s dláždeným nádvorím (ošúchané zelené lavice, odtrhnuté hojdačky pripomínajúce šibenice a vápnom natreté drevené záchodky); budova obecného úradu pomaľovaná žltkavou farbou z čias Márie Terézie, farbou zvädnutého lístia a jesenných ruží z romancí, aké po večeroch hrá cigánska kapela v záhrade Grandhotela. Karl Taube, lekárnikov syn, sníval – ako toľko detí na vidieku – o tom šťastnom dni, keď sa cez hrubé sklá okuliarov pozrie na svoje mesto z vtáčej perspektívy odchodu posledný raz, tak ako sa cez lupu pozerá na vysušené a nezmyselne žlté motýle v albume z gymnaziálnych čias: so smútkom a zhnusením. Na jeseň roku tisícdeväťstodvadsať nastúpil na peštianskej Východnej stanici do prvej triedy rýchlika Budapešť – Viedeň; keď sa vlak pohol, mladý Karl Taube ešte raz zamával otcovi (ktorý sa ako tmavá škvrna strácal v diaľke s povievajúcou hodvábnou šatkou v ruke), po čom svoju koženú torbu rýchlo preniesol do tretej triedy a sadol si medzi nájomných robotníkov.

Credo

Lepšie spoznať toto búrlivé obdobie v živote Karla Taubeho bránia dva významné dôvody: konšpirácia a početné pseudonymy, aké v tom čase používal. Vieme, že navštevoval emigrantské kaviarne, že spolupracoval s Novským, že sa priatelil nielen s maďarskou, ale aj s nemeckou a ruskou emigráciou a že pod menom Károly Beatus a Kiril Bajc písal články do ľavicových novín. Neúplný a nie celkom dôveryhodný zoznam jeho prác z tohto obdobia zahŕňa asi stotridsať rozpráv a článkov, takže tu uvádzame len niekoľko z tých, ktoré sa dali jasne dešifrovať podľa určitej vehementnosti štýlu (čo je iba iný názov pre triednu nenávisť): Náboženský kapitál, Červené slnko alebo o určitých princípoch, Dedičstvo Bélu Kuna, Biely a krvavý teror, Credo. Jeho životopisec a známy z tých emigračných dní, Dr. Tamás Ungváry, prezentuje takýto Taubeho portrét: „Keď som sa v tisícdeväťstodvadsiatom prvom zoznámil so súdruhom Bajcom vo viedenskej redakcii časopisu Ma, redigovaného v tom období váhavým Lajosom Kassákom, bol som zaskočený jeho, teda Bajcovou, skromnosťou a rozvahou. Hoci som vedel, že práve on je autor Krvavého teroru, Creda a iných textov, nijako sa mi nedarilo spojiť zápalistosť jeho štýlu s týmto pokojným, mlčanlivým človekom v okuliaroch s množstvom dioptrií, ktorý sa správal akosi hanblivo a rozpačito. A zvláštne je aj to,“ pokračuje Ungváry, „že častejšie som ho počul rozprávať o medicínskych problémoch, než o politike. Raz mi v laboratóriu kliniky, kde pracoval, ukázal úhľadne poukladané sklené nádoby s plodmi v rôznych fázach vývoja; na každej nádobe bola nálepka s menom niektorého zo zabitých revolucionárov. Pri tejto príležitosti mi povedal, že tieto plody kedysi ukázal Novskému a že tomu doslova prišlo zle. Rozvážny mladík, ktorý vo veku dvadsaťdva rokov pôsobil ako dospelý človek, sa onedlho dostal do konfliktu nielen s políciou, pod ktorej diskrétny dohľad sa dostal hneď od začiatku, ale aj so svojimi spolubojovníkmi; zastával názor, že naše akcie nie sú dostatočne účinné a naši členovia sú chladní. Po štyroch rokoch strávených vo Viedni, rozčarovaný pomalosťou revolučného vrenia, vycestoval do Berlína, kde sa, ako sa mu videlo, nachádza to pravé ,jadro a srdce všetkých najlepších emigrantov z európskych väzníc‘. Od tej chvíle až do tridsiateho štvrtého roku sa jeho stopa stráca. V akomsi článku napísanom pod pseudonymom sa mi zazdalo, že rozpoznávam, a myslím, že som sa nemýlil, Taubeho vetu, v ktorej ,akoby bol zabudovaný detonátor‘ (ako to kedysi povedal Lukács). Vedel som, že až do uväznenia bol spolupracovníkom Ernsta Thälmanna. Vtedy, na jar v tridsiatom piatom roku, sme čítali jeho prejav, ktorý predniesol na medzinárodnom fóre v Ženeve, hovoril v ňom o všetkých hrôzach Dachau a ešte raz vystríhal svet pred nebezpečenstvom: Strašidlo krúži Európou,strašidlo fašizmu. Slabosi, očarovaní silou nového Nemecka, opálenými chlapcami a mocnými amazonkami, defilujúcimi za zvukov strohých germánskych pochodov, sa zachveli, keď začuli Taubeho prorocké slová. Ale iba na chvíľku: keď si Taube, vyprovokovaný známym francúzskym novinárom, vyzliekol sako a s rozpakmi, i keď rozhodne, si vytiahol na chrbte košeľu, aby ukázal ešte nezahojené stopy po ťažkých úderoch. Len čo oficiálna nacistická propaganda označila Taubeho vystúpenie za ,komunistickú propagandu‘, zbavili sa pochybností: európsky duch potrebuje nových, silných ľudí, a k takým sa možno dopracovať len cez krv a oheň. Presne takto ten novinár, ktorého na chvíľu zarazili živé rany, odmietol vo svojom článku všetky pochybnosti a samozrejmosti, zhnusený vlastnou slabosťou a chudokrvnosťou vlastnej románskej rasy, ,ktorá sa roztrasie už pri spomenutí krvi‘“.

Dlhé prechádzky

Keď istého daždivého jesenného dňa roku tisícdeväťstotridsaťpäť prekročí doktor Karl Taube litovsko-ruskú hranicu, znovu sa stáva Kirilom Bajcom, azda preto, aby raz a navždy zatrel stopy morálneho a fyzického utrpenia, ktorým bol poznačený. Do Moskvy pricestoval (podľa Ungváryho) 15. septembra, zatiaľ čo iný zdroj uvádza o čosi neskorší termín – 5. októbra. Dva mesiace sa Taube, čiže Bajc ako omámený, navzdory ľadovým dažďom a snehovým fujaviciam, čo mu zahmlievali hrubé sklá okuliarov, prechádzal po uliciach Moskvy. Vídavali ho, ako večer krúži per pazuch so ženou okolo múrov Kremľa, nadšený zázrakom lámp, ktoré veľkými červenými písmenami osvetľujú nočnú Moskvu revolučnými heslami. „Všetko chcel vidieť, vidieť a dotknúť sa, nielen preto, že bol krátkozraký, ale aj preto, aby uveril, že to nie je sen,“ hovorí K. S. V hoteli Lux, kde bývala celá elita európskej Kominterny a kde aj jemu pridelili byt, sa zdržiaval málo a s niekdajšími súdruhmi z Viedne a Berlína sa priatelil akosi bez entuziazmu. Počas dvojmesačných denných a nočných potuliek spoznal Moskvu lepšie než akékoľvek iné mesto vo svojom živote; poznal všetky prospekty, všetky ulice, parky, verejné budovy a pomníky, trasy trolejbusov a električiek; poznal aj všetky štíty nad obchodmi a všetky nápisy; „po rusky sa učil,“ poznamenáva jeden z jeho životopiscov, „z jazyka transparentov a nápisov, z tejto skutočnej reči činu, z jazyka, ktorý aj on používal najčastejšie.“ Jedného dňa si uvedomil, a nie bez prekvapenia, že okrem škrobených a oficiálnych úradníkov Kominterny doslovne nepozná jediného ruského človeka. Toto nečakané odhalenie ho hlboko zasiahlo. Z prechádzky sa vrátil premoknutý a s vysokou teplotou. Podľa svedectva už spomínaného K. S., ktorý strávil zhruba šesť mesiacov v noriľskom lágri spolu s Taubem, v ten deň v trolejbuse na Tverskom bulvári sa stala táto udalosť: Vedľa Taubeho si sadol akýsi človek, s ktorým chcel nadviazať rozhovor; keď ten človek pochopil, že má do činenia s cudzincom, prudko vstal a presadol si inam, pričom zamrmlal čosi ako ospravedlnenie. Spôsob, akým to urobil, Taubem otriasol ako zásah elektrickým prúdom, ako nejaký náhly a nezvyčajný objav. Na najbližšej zastávke vystúpil a túlal sa po meste až do svitania. Celý týždeň nevychádzal zo svojej izby na treťom poschodí hotela Lux, kde ho manželka liečila čajom a sirupom proti kašľu. Keď sa dostal z choroby, zostal akoby nemohúci a ešte viacej zosivel; energicky zaklopal na dvere súdruha Černomordikova, zodpovedného za personálne otázky. „Súdruh Černomordikov,“ ozval sa svojím rozochveným a zachrípnutým hlasom, „nechápem svoj pobyt v Moskve ako pobyt v sanatóriu. Chcem pracovať.“ „Ešte chvíľu vydržte,“ odpovedal mu tajomne Černomordikov.

Intermezzo

Za najmenej známe obdobie v živote doktora Taubeho možno považovať, hoci to vyznie čudne, čas medzi jeho príchodom do Moskvy a uväznením o rok neskôr. Niektoré dokumenty naznačujú, že istý čas bol zamestnaný
v medzinárodnej odborovej centrále, neskôr, po intervencii samého Bélu Kuna (vtedy už v nemilosti) pracoval ako novinár, ďalej ako tlmočník a opäť ako lektor v maďarskom oddelení Kominterny. Vie sa aj o tom, že v auguste 1936 sa zdržiaval na Kaukaze, kde sprevádzal chorú ženu; Ungváry zastáva názor, že bola chorá na tuberkulózu, K. S. však tvrdí, že si „liečila nervy“. Ak budeme túto informáciu (a rozmanité okolnosti poukazujú na jej vierohodnosť) akceptovať, naznačí nám skryté a neznáme vnútorné problémy, aké Taubeovci v tomto období prežívali. Či sa dá hovoriť o rozčarovaní alebo predtuche blížiacej sa katastrofy – ťažko povedať. „Som presvedčený,“ hovorí K. S., „že pre Bajca všetko, čo sa dialo s ním osobne, nemohlo mať širší ohlas; zastával názor, tak ako aj my všetci, že ide iba o malé nedorozumenie s ním osobne, nedorozumenie, ktoré nesúvisí s hlavnými a podstatnými tokmi histórie, a teda že on ako taký je úplne nepodstatný.“ Jeden zdanlivo bezvýznamný incident, aký sa v súvislosti s Taubem spomína, si však predsa len zaslúži pozornosť: Kedysi koncom októbra akýsi zadychčaný mladík v šiltovke stiahnutej do očí kdesi na Tverskom bulvári vybehol spoza rohu a zrazil sa s Taubem (ktorý sa vracal z tlačiarne) tak prudko a nešikovne, že Taubemu spadli okuliare na chodník; mladík sa v rozpakoch ospravedlnil a v náhlivosti či roztržitosti dupol na sklá a rozdrvil ich na drobný prach; vzápätí zmizol. Doktora Karla Taubeho alias Kirila Bajca zatkli presne štrnásť dní po tomto incidente, 12. novembra 1936 o druhej hodine tridsiatej piatej minúte po polnoci.

Tupá sekera

Keby sa cesty osudu vo svojej spletitej architektúre, kde ich koniec nevidieť, možno ho iba tušiť, nedali predvídať, mohli by sme povedať, napriek strašnému finale, že Karl Taube sa narodil pod šťastnou hviezdou (pokiaľ je prijateľná naša téza, že napriek všetkemu je dočasné utrpenie existencie hodnotnejšie než definitívna prázdnota ničoty); tí, čo chceli v Taubem zabiť revolucionára, tí z Dachau, ako aj tí z ďalekej Kolymy, v ňom nechceli alebo nemohli zabiť lekára, šamana. Ani my tu nebudeme, v súvislosti s tým, rozvíjať kacírsku a nebezpečnú myšlienku, aká by mohla z tohto príkladu vyplynúť: že choroba a jej tieň v podobe smrti sú – najmä v očiach tyrana – iba formou vyjavenia nadprirodzeného, a šamani sú v istom zmysle čarodejníci: logický dôsledok konkrétneho nazerania na svet. Je nám známe, že doktor Taube určitý čas, koncom roku 1936, žil v lágri v Murmansku; že bol odsúdený na smrť a tento trest mu zmiernili na dvadsať rokov ťažkého žalára; že v prvých mesiacoch sa pokúsil o hladovku pre skonfiškované okuliare. A to je všetko. Na jar roku 1941 ho nachádzame znovu v lágri, v niklovej bani na ďalekom severe. V tej dobe už nosí biely lekársky plášť a ako nejaký Spravodlivý navštevuje svojich početných pacientov odsúdených na pomalé umieranie. V tábore ho preslávili dve operácie: jedna, vykonaná na jeho niekdajšom mučiteľovi z Lubianky, poručíkovi Kirčenkovi (teraz väzňovi), ktorého narýchlo operoval po perforácii slepého čreva, ako aj tá, uskutočnená na istom trestancovi menom Segidulin; zo štyroch prstov, ktoré si nešťastník odťal tupou sekerou, aby sa oslobodil od strašnej trýzne v pekelnej bani na nikel, mu Taube zachránil dva. Zaujímavá bola reakcia bývalého vlamača: keď pochopil, že jeho vlastný chirurgický zákrok sa nepodaril, Taubemu pohrozil, že ho adekvátne potrestá – podreže mu hrdlo. Ale keď mu akýsi iný trestanec, s ktorým sa delil o lôžko, prezradil chýr o blízkej rehabilitácii socialne blizkych (chýr, ktorý sa potvrdil), zmenil názor a odvolal (prinajmenšom dočasne) svoj slávnostne zložený sľub: uznal, že na vykonávanie zlodejského fachu sú tie dva prsty na ľavej ruke predsa len potrebné.

Preložil Karol Chmel
Kniha vychádza v roku 2021 vo vydavateľstve Zelený kocúr vďaka podpore Fondu na podporu umenia.