Kto je Demeter?

Zahraničné médiá nechápu, čo za cára sedí na politickom špici maďarskej kultúry.

Zatiaľ čo v Bruseli sa koncom minulého roka v čase prísnej karantény rozšantil na párty fideszácky europoslanec, v Maďarsku sa takzvanému najväčšiemu politickému bojovníkovi za kultúru podarilo relativizovať holokaust do tej miery, ako sme to doteraz počuli len od fašistov, alebo od dezolátov, ktorým je jedno, či ich považujú za fašistov.

Komentár redakcie
V autorovom článku bude reč o predstaviteľoch strany Fidesz, ktorí v uplynulých týždňoch svojimi činmi a výrokmi korunujú politické postoje Maďarska:

Szilárd Demeter sa v hierarchii Orbánovej strany dostal na jeden z najvyšších postov vo sfére kultúry. Riadi všetko, počnúc sekciou literatúry cez celú knihotvorbu až po populárnu hudbu. Na vrchol systému sa dostal spôsobom typickým pre dnešné Maďarsko, jeho pôsobenie zároveň pripomína praktiky išpánov vládnucich za feudalizmu na pridelenom území. Po neúspešnom pokuse uchytiť sa na literárnom a filozofickom poli sa Demeter začal angažovať v politike. Spočiatku pôsobil po boku politikov zaujímajúcich dôležité pozície v prostredí rumunských Maďarov. Postupne dopomohol maďarským médiám v Rumunsku stať sa hlásnou trúbou Fideszu. Najvyšší post v kultúre získal následne za odmenu, odvtedy sa môže titulovať ako najväčší bojovník za kultúru. Pomohli mu k tomu aj vyjadrenia typu “som najdivokejší orbánovec, politiku vlády podporujem na stodesať percent.” Od decembra 2018 pôsobí ako generálny riaditeľ Petőfiho literárneho múzea, najvyššej kultúrnej inštancie, ktorá prerozdeľuje financie v kultúre.

József Szájer je spoluzakladateľom politickej strany Fidesz, po boku Orbána sa drží moci až dodnes. Je spolutvorcom novely ústavy z roku 2011, jeho aktivity charakterizujú národno-kresťanské hodnoty vo fideszovskom zmysle. Možno sa mu poďakovať za ústavu, ktorá nerešpektuje inakosť a viacero zákonov v podobnom duchu. Zohral dôležitú úlohu pri urovnávaní problémov medzi frakciou Európskej ľudovej strany a Fideszom. V novembri 2020 ho belgická polícia prichytila na homosexuálnej párty nerešpekstujúcej karanténne opatrenia. Szájer chcel utiecť po odkvape, v taške mu našli drogy. V decembri 2020 sa vzdal funkcie a vystúpil zo strany Fidesz.

Kapsule a jedovatý plyn

Keď som sa so šéfredaktorom dohodol, že napíšem o Szilárdovi Demeterovi, ešte nebolo známe, prečo abdikoval József Szájer. Tieto dva prípady – jeden môžeme pokojne označiť za pád, druhý bol len potupou – majú totiž napriek veľkým rozdielom aj čosi spoločné: škandál v konečnom dôsledku spôsobil pocit nedotknuteľnosti.

Demeter si pozornosť svetovej tlače vyslúžil týmto myšlienkovým pochodom: Európa je plynovou komorou Georgea Sorosa, z kapsule multikultúrnej otvorenej spoločnosti prúdi jedovatý plyn, ktorý je pre európsky životný štýl smrteľný, my, európske národy sme, šliapajúc po ostatných, odsúdené bojovať o posledný dúšok kyslíka. Libárijci chcú Poliakov a Maďarov vylúčiť z politického spoločenstva, v ktorom ako jeho členovia majú ešte svoje práva. My sme noví židia. Atď., atď.

Napísal to na margo informácie, že väčšina predstaviteľov Európskej únie chce podmieniť poskytovanie finančných prostriedkov uplatňovaním vlády práva (rule of law) alebo nemeckej koncepcie právneho štátu (Rechtsstaatlichkeit) v podporenej krajine.

Pre pochopenie článku treba vedieť, že Maďarsko patrí k najväčším poberateľom európskej podpory na jedného obyvateľa a Orbánova vláda financuje svoju adoptovanú politickú rodinu najmä z eurofondov. Od roku 2010 je však krajina terčom opakovanej kritiky pre nedodržiavanie zákonnosti, naposledy sa dokonca uvažovalo aj o uplatnení 7. článku, teda o odňatí hlasovacieho práva. Maďarská vláda – s argumentom, že Maďarsko a Poľsko sú cieľom útokov pre svoju ráznu obranu európskej tradície – ohlásila, že bude vetovať európsky Fond obnovy a rozpočet na nasledujúce dva roky.

Dá sa nechtiac hanobiť?

Ak si pozorne prečítame Demeterov text, uvedomíme si, že z hľadiska hlavného prúdu fideszáckej propagandy v ňom nie je nič nové. Na jednej strane tvrdí, že za výhradami voči absencii právneho štátu, ktorú chcú podčiarknuť zadržaním niekoľkých miliárd eur, je George Soros. Sorosovou stratégiou je prilákať a poslať do Európy imigrantov s inou kultúrou a náboženstvom, rozriediť kresťanskú tradíciu kontinentu založenú na národných identitách a tým vedome spôsobiť skazu Európy. Na druhej strane Demeter pokračuje v tradícii politických polemík, ktoré Leo Strauss označuje reductio ad Hitlerum: za nacistu sa označí každý, koho verejné vystupovanie či politika sa nám nepáči.

Ani jeden z postupov nie je sám osebe priestupkom, dokonca oba zovšedneli – paranoidná teória o Sorosovom sprisahaní je v maďarských pomeroch už vládny naratív, označenie za nacistu je zasa zdrvujúcim argumentom vo svetových politických polemikách.

Demeterovi sa však podarilo oba skombinovať a relativizovať holokaust do tej miery, ako sme to doteraz počuli len od fašistov alebo od dezolátov, ktorým je jedno, ak ich považujú za fašistov. Keď napísal svoj prvý článok, nevedel, že „nadávať do nacistov je dnes relativizácia“, teda že interferencia dvoch prvkov, ktoré sa osobitne považujú za nevinné, už prekračuje tabu. Po zverejnení článku mu to zrejme vysvetlili; medzitým si však porušenie tabu všimla aj medzinárodná scéna, odsúdili ho nielen domáce židovské organizácie, ale aj izraelské a americké veľvyslanectvá, teda vlády. „Stiahnutím“ článku (dá sa to vôbec v čase internetu?) Demeter uznal, že nacistická paralela „môže nechtiac hanobiť pamiatku obetí“.

Pohár pretiekol

Nechtiac. Práve to je problém. Oba rétorické obsahy totiž nielen zovšedneli, ale maďarský mýtus o Sorosovi je oficiálne odsúhlasený, reductio ad Hitlerum zasa neformálne akceptovaný, nikto nikdy nebol za ne potrestaný, ale, naopak, odmenený. Navyše tá istá maďarská mocenská elita, ktorá na Sorosa štruktúrne aplikuje stáročnú konšpiračnú teóriu – prirodzene, bez slova na ž –, nevynechá ani jednu príležitosť zopakovať: holokaust je absolútne historické zlo, nemôžeme dopustiť, aby sa zopakoval.

Keď Szilárd Demeter trochu vyšperkoval obvyklé, dnes už trochu nudné nadávanie na Sorosa, bol zrejme presvedčený o tom, že robí čosi úplne normálne. Mohol ho v tom utvrdiť postoj europoslanca za Fidesz Tamása Deutscha, ktorý argumenty predsedu vlastnej frakcie Manfreda Webera na základe vlastnej hlbokej znalosti histórie prirovnal k textom Gestapa a Maďarskej štátnej bezpečnosti. Do napísania článku ešte nebolo jasné, že nemeckí politici budú iniciovať Deutschovo vylúčenie z frakcie Európskej ľudovej strany, v Demeterovej mysli sa preto zafixovalo: aj toto sa dá. Ešte nevedel, že po dlhých rokoch vlažne trpenej Deutschovej bezočivosti už pohár preteká.

Také aj onaké príležitosti

No kto je Szilárd Demeter? Toto vonkoncom nie je rečnícka otázka poukazujúca na to, že je to aktér bez váhy. Práve naopak. Zahraničné médiá sú nútené vysvetľovať, prečo sú jeho vyhlásenia dôležité, preto ho predstavujú ako „vysokopostaveného kultúrneho funkcionára“. Teda nie ako intelektuála, ktorého osobný názor je dôležitý, ale ako štátneho úradníka, ktorého názor je takisto dôležitý, ale výrazne sa nelíši od štátneho postoja. Dnešný maďarský štát totiž nevynechá ani jednu príležitosť odsúdiť antisemitizmus nacistického typu, ktorý vedie k totalite a vraždeniu. Iným problémom je fakt, že nevyužije ani jednu príležitosť odmietnuť domáci, formulujme to tak, kresťanský a sociálny ľudový antisemitizmus počnúc biskupom Ottokárom Prohászkom (1858 – 1927) cez sedmohradského spisovateľa Józsefa Nyírőa (1889 – 1953), z ktorého sa stal nyilašovec, až po úspešného dramatika a prozaika Istvána Csurku (1934 – 2012), ktorý založil antisemitskú parlamentnú stranu a bol ctihodným hosťom na mnohých podujatiach Fideszu.

Dobytá bašta

Ďalšou otázkou je podstata tohto štátu. Keby šlo o predstaviteľa liberálnej demokracie, nebolo by ťažké vysvetliť, kto je Demeter – pracovník ministerstva alebo predseda či člen nejakého „spoločenského“ odborného grémia, ktorý nebol vymenovaný pre svoju príslušnosť k vládnej strane.
Demeter však nie je ani jedno. Nesporne je to dôležitý muž, no niekoho z neho urobila hlava moci, ktorá nepozná systém bŕzd a protiváh. Nejde dokonca ani o to, že hlava moci ho inštalovala aj do funkcie generálneho riaditeľa Petőfiho literárneho múzea, keďže ona vytvorila zároveň jeho dovtedy neexistujúcu pozíciu. A to sa veľmi ťažko vysvetľuje pozorovateľovi, ktorý sa v maďarských pomeroch nevyzná.

Aby nedošlo k nedorozumeniu: vysoko si vážim prácu odborníkov, ktorí pôsobia v Petőfiho literárnom múzeu. Ich zásluhy však nevysvetľujú, prečo je dnes generálny riaditeľ múzea Szilárd Demeter aktérom politicko-ekonomického života, keďže doteraz to tak nebolo. Výstavy môžu byť pútavé a poučné, no neovplyvňujú politické názory más. Rukopisy a iná pozostalosť majú nesmiernu hodnotu, no skutočne dôležité sú len pre malý okruh znalcov. Palác v centre mesta je vynikajúce dejisko konferencií, no v súčasnosti nemajú mimovládne konferencie veľkú váhu.

Konvenčné metódy sa neosvedčili

Doteraz bol post generálneho riaditeľa pekná a vážená stalla pre odborníka, v prípade politika či kádra znamenala dôstojnú stoličku bez práva na zasahovanie do vládneho diania. Orbán sa však snaží rozšíriť kontrolu do všetkých oblastí života, preto z predstaviteľov štátnych inštitúcií vytvoril – s cieľom strategicky riadiť kultúrne odvetvia – Národnú kultúrnu radu, ktorá je nezávislá od ministerstva (ministerstvo kultúry a priori neexistuje) a odborných organizácií. Literatúru, dokonca celé tvorivé umenie v nej reprezentuje jediná takto zameraná štátna inštitúcia, a to Petőfiho literárne múzeum.

Môžeme to vyjadriť aj tak, že Orbán a vnútorný okruh jeho klientov považujú literatúru za trh, ktorý treba ovládnuť. Tento trh však nie je zaujímavý z obchodného, ale z politického hľadiska – výrobcovia vytvárajú a predávajú produkty s politickou hodnotou, v ponímaní spomínaného kruhu zrejme na objednávku. Z tohto aspektu je literárny svet nezlomnou bázou „ľavicovo-liberálneho“ politického odporu, preto ho musí kontrolovať štát = výkonná moc bez systému bŕzd a protiváh.

Poradcovia kruhu – jedným z nich je zrejme Demeter – si už uvedomili, že konvenčné metódy, akými sú zakladanie straníckych alebo obsadenie existujúcich organizácií či mocenské rozvrátenie kánonu, sa neosvedčili. Literárna komunita je na jednej strane veľmi súdržná, na druhej strane ju tvoria priveľmi svojhlaví ľudia, nedajú si vnútiť, že všetko, čo doteraz považovali za kvalitné, také nie je, a všetko, čím doteraz opovrhovali alebo čomu sa vysmievali, si zasa zaslúži obdiv a úctu.

Sila objednávky bez ozveny propagandy

Mocenská elita a jej človek inštalovaný nad literárny svet preto zmenili stratégiu: spisovateľov už nechcú vymeniť a dehonestovať, ale akceptujúc kvalitu sa chcú stať objednávateľmi. Nový, orbánovsky-kompatibilný Soros.
Téreyho štipendium (asi tisíc eur mesačne počas dvoch rokov pre 45 spisovateľov) pripomína minulé časy, keď významní tvorcovia mohli dôstojne žiť vďaka Sorosovmu štipendiu. Menoslov je s výnimkou niekoľkých politických trafikantov úctyhodný, nemôžu byť voči nemu nijaké námietky, sú v ňom aj moji priatelia a som rád, že sa ich finančná situácia stabilizovala – no na základe svojich skúseností predpokladám, že nebudú ozvenou vládnej propagandy, alebo sa jej nepodvolia tak, ako sa zo všetkých Sorosových štipendistov nestali „ľavicoví liberáli“.

Tupý náraz v zastúpení

Nemal by som pôžitok z analýzy osobnostných čŕt, základe ktorých považoval Orbán mladého redaktora s filozofickým vzdelaním za vhodného adepta na rolu literárneho cára. Vidím, že má hojne z toho, čo behavioristická psychológia označuje ako pozitívne potvrdenie. Za správanie, ktoré sa moci zdá adekvátne, mu prináleží odmena: peniaze, palác, Touareg. A patrí mu aj moc v otázkach, na ktoré mu chýba vzdelanie, alebo ktorým by iní rozumeli oveľa lepšie. Napríklad previerke v Széchényiho knižnici alebo „obnove a zospoločenšteniu súčasnej maďarskej popkultúry“, ak je vôbec potrebná.

Szilárd Demeter mohol ľahko nadobudnúť pocit, že ak bude reprezentovať názory a záujmy mocenskej elity, bude všetko, čoho sa chytí, neodolateľne efektívne. Reprezentoval ju aj tentoraz, no v jej zastúpení narazil do múru. Takto to chodí so spotrebným materiálom.

Preložila Galina Sándorová