Krisztina Tóth: Mojou zbraňou je irónia. Teraz ju zneškodnili a ja krvácam (rozhovor)

Maďarská spisovateľka hovorí o organizovanej kampani na svoju diskreditáciu.

Tento rozhovor by mohol byť o jej knihách a o literatúre, ale nebude. Po tom, čo spisovateľka KRISZTINA TÓTH vyslovila odpovede v známej ankete Knižného magazínu, čelí dehonestujúcemu útoku maďarských médií a agresívnym reakciám susedov. Deje sa to z jediného dôvodu – dovolila si vysloviť názor na klasickú povinnú literatúru, ktorá nesie rodové stereotypy. „Autoritárske režimy ničia v ľuďoch zmysel pre hravosť a humor”, vyjadruje sa v rozhovore s českou spisovateľkou Dorou Kaprálovou pre dunszt.sk.

V uplynulých dňoch ste čelili mnohým anonymným útokom na svoju osobu. Čo im predchádzalo? 

Istý internetový literárny magazín pravidelne vedie krátke rozhovory so spisovateľmi, také, čo sa dajú prečítať pri šálke kávy. Kladú rovnakých jedenásť otázok každému oslovenému autorovi, autorke. V jednej z nich sa pýtajú, čo by ste vylúčili zo zoznamu povinného čítania v školách a čo doň naopak vložili. Je to otázka typu, ktorú knihu by ste si so sebou zobrali na neobývaný ostrov. Nerada hovorím do vetra, takt som sa nad otázkou zamyslela a uvážene som odpovedala. 

Na základe čoho ste vyberali tituly?

Mám dospelého syna, dobre si spomínam, ako sa svojho času natrápil s povinným čítaním. Vyzdvihla som dve diela. Jeden román od Móra Jókaiho a báseň od Magdy Szabó. Svoj výber som odôvodnila tým, že sa v oboch nachádzajú hrubé rodové stereotypy. Deti aj mládež sa s postavami ešte stotožňujú, nereflektujú na ne. 

Aké postavy vystupujú v týchto románoch?

V Jókaiho románe sú manželka aj milenka anjelské bytosti, ktoré trpezlivo čakajú na svojho hrdinu. Obe sú tiché, pokorné, nekladú otázky, neformujú svoje osudy. Skrátka ideálne ženy. V texte Magdy Szabó je matka pracovitá, svojho muža vždy čaká s teplým obedom, no otec je odmeraný. Keď sa dieťa omešká s príchodom domov, nevrlo si odpáše opasok. Chystá sa na bitku. My sme vyrastali v takomto svete, ale považujem za dôležité, aby sa generácia mojej malej dcéry konfrontovala s literárnymi príkladmi, ktoré prezentujú autonómne, silné ženy. To je podľa mňa veľmi dôležité hľadisko. 

Kde presne nastal problém?

V rozhovore som ponúkla aj tipy na podobné diela, na tie však nik nezareagoval, pritom sú to veľmi dobré texty, deti aj mladí dospelí ich čítajú veľmi radi. Časopis HVG spomedzi všetkých odpovedí vyzdvihol práve túto a bez kontextu ju zverejnil. Napísali, že by som chcela zakázať Jókaiho. Lenže o tom nebolo ani reči. Od nich to prevzal jeden z najväčších spravodajských portálov, tam už rovno napísali, že by som chcela vykázať nášho najväčšieho klasika z učebných osnov. 

Ako vnímate túto situáciu?

Stal sa zo mňa vlastizradca, odkundes. Všetci sa do mňa začali obúvať. Moje knihy sú preložené do viacerých európskych jazykov, no podľa médií som „nikto“,  a chcem zavádzať cenzúru. Potom si začali zo mňa robiť žarty, napokon prišla na rad menovite aj moja dcéra, ktorá má rómsky pôvod. Moju stránku zahltilo neovládateľné množstvo urážlivých, štvavých odkazov. Do poštovej schránky mi nastrkali psie výkaly. Časopisy sú plné mojich portrétov, som nula, ktorá túži po popularite. Ďakujem, ale mám svoje meno. Mám svoje diela. Len som odpovedala na otázky. Pred niekoľkými dňami na mňa začal na zastávke vrieskať dôchodca. Zložila som si rúško, aby som si utrela zarosené okuliare a spoznal ma. Kričal, že takí ľudia ako ja by sa mali pratať z krajiny. Aj včera ma začali sácať a kričali na mňa, aby som šla riadne pracovať a nepriživovala sa na iných. Ak by som to mala zhrnúť, ide o zladený politický útok. Sú toho plné médiá. Môj život sa zmenil na nočnú moru. 

Kontaktovali ste právnika? 

Mohla by som voči viacerým časopisom iniciovať súdny proces. Ale čo by sa tým zmenilo? Nič. V lepšom prípade by zverejnili, že som nepovedala to, čo napísali, všetko by zopakovali a zase by uverejnili moju fotografiu. Potrebujem to? Žiaľ, nedôverujem maďarskej spravodlivosti. Stala som sa terčom, spravili zo mňa štvanú zver. Tu všetko riadi vláda. Koho vyhlásia za nepriateľa, ten musí zmiznúť, alebo prestať existovať.

Očakávali ste takéto reakcie? 

Už sa vyskytlo zopár útokov proti mne, ale tentoraz je to dobre organizovaná kampaň na moju diskreditáciu. Ľudia na uliciach, v obchode sa cítia byť oprávnení vykrikovať po mne urážky. Odvolávajú pozvania, online hodiny. Jedna z mojich kníh je aj medzi voliteľnými maturitnými otázkami, ale už viac škôl ohlásilo, že ju viac nechcú, lebo sa zo mňa stala persona non grata. 

V Európe ste rešpektovanou autorkou. Neuvažovali ste niekedy, že by ste išli žiť s rodinou do cudziny?

Už mi to preletelo mysľou, najmä keď sa mojej dcére ušli rasistické poznámky. No doteraz vždy prevážil pocit, že toto je moja vlasť, mám rada tento jazyk, nepôjdem inam. No teraz sa situácia zmenila, stal sa zo mňa človek vylúčený zo spoločnosti, handra, do ktorej si hocikto môže kopnúť. Na televíznej obrazovke si muži v zrelom veku v hlavnom vysielacom čase robia poznámky na adresu mojich telesných dispozícií. Napísala som tridsať kníh, divadelné hry, knižky pre deti. Chodci ma osočujú na ulici, dovolia si hovoriť, čím by som sa namiesto písania mala radšej zaoberať, a že by som mala začať konečne pracovať. Strkajú do mňa na zastávke. 

Už si nemyslím, že táto vlasť ma má rada.

Čo pre vás znamená život v dnešnom Maďarsku?

Život v tomto prostredí mi poskytuje materiál pre moje príbehy. Postavy mojich poviedok sú tunajší ľudia. Majú tunajšie osudy, hovoria o tunajších problémoch. Tomuto prostrediu rozumiem, aj môj humor je typický pre túto krajinu – je to ostrá irónia. Moja materčina je mojím duchovným domovom, maďarská literárna tradícia je mojím domovom. Mohla by som si ich vziať so sebou na chrbte ako slimák, ale to len v krajnom prípade. V poslednom desaťročí podobne uvažovali mnohí, ktorí napokon predsa odišli. Lebo to vzdali. Vyčerpali sa, vyhoreli v neustálom zápase. Nechceli dostať rakovinu, umrieť predčasne, nechceli, aby toto zúfalstvo zdedili aj ich deti.

Vyslovili ste nevinný názor o prekonanom rodovom stereotype v národnej literatúre. Zjavne ide o hlbší problém, než je chýbajúci celospoločenský diskurz o feminizme. Nejde skôr o dôsledok toxickej Orbánovej vlády?

Vidíte to veľmi presne. Toto je hlboko konzervatívna spoločnosť stavajúca na maskulínnej dominancii, jedovatá, neurotická, postavená na násilnostiach. Úlohou ženy je rodiť, vychovávať deti, čušať, slúžiť moci a svojmu manželovi. Žena sa nemá pchať do mužských záležitostí, nemá čo verejne klásť závažné otázky. Bolo zaujímavé pozorovať, že vo výsmešných článkoch ma nazývali básničkou (poetkou?). Ani raz ma nenazvali spisovateľkou, lebo to by znelo príliš vážne, veď to je mužské povolanie. Rodová tematika kole tejto vláde oči. Nedávno bolo zavedené do ústavy, že otec je muž a matka je žena, čím znemožnili homosexuálnym párom adopciu detí. Každý rok urobíme v čase nejaký krok vzad, táto krajina sa stáva čoraz uzavretejším a temnejším miestom sveta.

Základné školy by deti mali viesť okrem znalostí aj k empatii a tolerancii. Nie je sprznené školstvo – napríklad vo výklade histórie, jazyka, kultúry – jedným z najhorších zločinov spoločnosti? Ako sa môže maďarská rodina proti takému systému vzbúriť? Existuje v maďarskom školstve nejaká dostupná alternatíva?

Jestvujú súkromné školy, ale tlak na ne je čoraz väčší a ich budúcnosť je neistá. Vysokoškolský systém štát práve búra, pripravila univerzity o autonómiu a dostávajú sa pod správu nadácií. Študenti Univerzity divadelných a filmových umení sa postavili na odpor, zabarikádovali sa v budove školy, ale o niekoľko mesiacov ich vláda pripravila aj o budovu. Hnutie FreeSZFE malo širokú medzinárodnú podporu, predsa nič nedosiahlo. Všetky pokusy o protest sú potlačené, mafiánsky štát používa metódy zastrašovania, vydierania, znemožňovania. Maďarský školský systém odzrkadľuje štátny konzervativizmus na úrovni učebnej látky aj štruktúry. Nevychováva kreatívne mysliace osobnosti, produkuje podriadených. Je množstvo skvelých, nadšených pedagógov, lenže štruktúra ich nepodporuje. Neposkytuje im priestor. Odkláňať sa, meniť niečo nie je možné. Zamestnanci verejnej správy majú strach.  

Čo musí súčasná maďarská autorka či autor urobiť pre to, aby sa dostali do školských osnov?

Množstvo významných autorov vybrali z osnov, napríklad Imre Kertésza. Namiesto nich tam strkajú konzervatívnych nacionalistických spisovateľov. Preboha živého, to nie je spôsob, ako posilňovať maďarské povedomie. Prázdnymi frázami, vlasteneckými príbehmi? Nazdávam sa, že radosť by sa z výuky nemala vytratiť. Radosť a humor nám pomáhajú budovať si identitu, sú našimi vnútornými piliermi. Poznanie prijímané s radosťou je trvalé, nanútené vedomosti sú nestále. Frustrované deti a frustrovaných dospelých možno ľahko manipulovať. A v konečnom dôsledku je to cieľ. Vytváranie ľahko manipulovateľnej masy. Armádu klonov namiesto mysliacich bytostí.

Spisovateľ Péter Esterházy bol zo školských osnov vymazaný. Kto tam teda zostáva? A kto je vlastne za takéto rozhodnutia zodpovedný? Komisia expertov?

Esterházy bol pre vládu verejným nepriateľom. Uvažoval, kritizoval, ironizoval. U nás sa to nenosí. Našťastie je celá jeho pozostalosť v Berlíne. Do učebných osnov sa dostane ten, čo je z hľadiska mašinérie vládnej propagandy vhodný na indoktrináciu. 

Je ale možné vymazať celú generáciu literátok a literátov posledných tridsiatich rokov? Ako to vlastne vyzerá na súčasnej literárnej scéne s verejným čítaním, literatúrou v rádiu, v televízii? 

Vo vládnych rádiách dostávajú priestor výhradne autori poklonkujúci vláde. Ale to platí aj o hudobníkoch. V mojom okruhu neexistuje jediný spisovateľ, ktorý za niečo stojí, a ktorý by tam vystupoval. Ani mňa tam nevolajú. Vôbec mi to nevadí. 

Pritom je súčasná maďarská literatúra posledných dvoch dekád nebývalo silná. Mimochodom, existuje v Maďarsku nejaký grantový systém, literárne štipendiá?

Pre niektorých funguje takzvaný Národný fond pre kultúru. Dostala som od nich pred rokmi grant niekoľkokrát. Maďarská umelecká akadémia, čo je oficiálna, štátom dotovaná organizácia, dáva svojim členom mesačný plat. Väčšinu jej členov tvoria umelci lojálni vláde. Omnoho skôr založená, živoriaca Széchenyiho umelecká akadémia, ktorej členom bol napríklad aj Péter Esterházy a György Konrád a medzi jej členmi nájdete aj Pétera Nádasa a László Karasznahorkaiho, a ktorej členkou som aj ja, nedostáva vôbec žiadnu štátnu dotáciu, bojuje o bohapusté prežitie. Berú ju, akoby ani nejestvovala. Zvláštnou inštitúciou je Digitálna literárna akadémia, ktorej som tiež členkou. Diela sem zvolených autorov sú prístupné aj digitálne, a títo autori dostávajú odmenu za digitálne publikovanie. DIA spadá od počiatkov pod Petőfiho literárne múzeum. Zostalo to tak aj potom, čo múzeum dostalo nové vedenie. DIA je zatiaľ nezávislá, svojich nových členov si v každom roku volí sama namiesto tých, čo zomreli.   

Nechystáte sa o celej absurdnej skúsenosti napísať nejakú prózu?

Mám už za sebou toľko nepríjemných skúseností, že aj keby som žila dlhšie ako filozofka Ágnes Heller, ktorá sa dožila veľmi pokročilého veku, alebo Magda Szabó, aj tak budem mať materiálu dosť. Chcem len v pokoji pracovať. Na to, aby človek o niečom napísal, musí mať odstup. Neustále útoky a agresia človeka vyčerpajú, a už bohapustá myšlienka na to, že by mal znova prežiť tie príkoria, mu spôsobujú  zimomriavky. Nie, radšej by som chcela pracovať na svojom románe.     

Váš spôsob písania je mi od prvej chvíle veľmi blízky, keď popisujete smutnú realitu, unikáte spravidla do absurdných situácií. Sú irónia a hravosť dostatočnou zbraňou proti tomu, čo sa teraz v maďarskom kultúrnom živote deje?

Ďakujem vám, za vaše slová. Moc nemá zmysel pre humor, autoritárske režimy zničia v ľuďoch zmysel pre hru, hravosť a humor, veď tie predpokladajú viac uhlov pohľadu. Vskutku, mojou zbraňou je irónia. Lenže moja zbraň je teraz zneškodnená a ja krvácam.