Pál Závada: Maďarskej vláde dávam rok
Kým on po krajine šíri samizdat, film podľa jeho románu uchvátil porotcov na festivale Berlinale.
Kultúru odporu nechce živiť okázalými demonštráciami. Netúži po mediálnom divadle. Zmenu postoja k súčasnej maďarskej vláde naopak očakáva v mnohých rodinách. Aj preto sa uznávaný maďarský spisovateľ PÁL ZÁVADA aktívne zapojil do šírenia novinového samizdatu po celej krajine. Ide tak príkladom aj vo svojom rodnom mestečku Slovenský Komlóš.
“Tešil by som sa, keby sa maďarským umelcom podarilo medzinárodnú prestíž krajiny zlepšiť,” hovorí pre dunszt. sk. Film podľa jeho románu Prirodzené svetlo získal pred pár dňami Strieborného medveďa na medzinárodnom festivale Berlinale. Román onedlho vyjde aj v slovenčine.
Ako vnímate ocenenie filmu v kontexte súčasnej situácie v Maďarsku?
Veľa som o jeho prípravách nevedel, nečakane som sa dozvedel, že je už hotový a chystá sa na festival Berlinale. Vzápätí ma zavolali do kina pozrieť si ho. Scenár vznikol na základe niektorých vybraných línií románu. Za filmom cítiť ambicióznu, serióznu a zapálenú prácu. Jeho témou je priama konfrontácia so zločinmi minulosti spojenými s Maďarskom počas druhej svetovej vojny. Ocenenie považujem za veľkú vec a som hrdý na režiséra Dénesa Nagya, na jeho kolegov aj na film. Zásluha patrí v plnej miere im, teším sa, že ich inšpirovalo čítanie mojej knihy, a že si zvolili dokonca aj jej názov. Keby sa tomuto vynikajúcemu filmárovi a jeho kolegom, ako aj režisérovi Bencemu Fliegaufovi, ktorý s tímom druhého filmu tiež dostal Strieborného medveďa, podarilo niečo na medzinárodnej prestíži Maďarska zlepšiť, bol by som veľmi rád. Zišlo by sa nám to.
Zapojili ste sa do iniciatívy, ktorá podporuje v Maďarsku tlač samizdatových novín a šíri ich po celej republike. Kto za ňou stojí?
Je to nízkorozpočtová redakcia, ktorá nevydáva vlastné články, len zbiera relevantné informácie z vierohodných zdrojov. Zhutňuje a zalamuje ich do podoby printových novín formátu A4, ktoré sa dajú zložiť na polovicu a vhodiť do schránok alebo poslať v elektronickej forme do mailovej pošty. Robia to dobrovoľníci, ktorí v každom okrese, v každej väčšej obci ponúkajú týždenne nové číslo. Svoje noviny šíria cez aktivistov. Odporučil som im, aby si v každej obci našli spojku, ktorá vie, ako dostať obsah novín k ľuďom, ktorí by o ne mohli mať záujem.
Je to nutné robiť tlačenou formou?
Vraciame sa k samizdatu, lebo situácia v maďarských médiách je skutočne mizerná. Je to dôležitá cesta, ako ľuďom osvetliť relevantné informácie, lebo strana Fidesz má najväčšiu voličskú základňu práve v malých dedinách, na vidieku, kde sú ľudia dezinformovaní a najviac vystavení vládnej propagande. Zavádzajú ich, majú strach z toho, čo by bolo, keby vo voľbách nezvíťazil Fidesz. A keďže celú regionálnu tlač v krajine skúpila vláda, rovnaké správy a klamstvá sa tlačia prakticky všade. Nemáme slušnú verejnoprávnu televíziu, rádio ani noviny, nech teda máme aspoň nezávislý samizdat. Taký, ako mala demokratická opozícia počas Kádárovho režimu.
Myslíte, že to zaberá?
Niekedy stačí pár vysvetľujúcich slov. Môžu mať veľkú váhu. Mal som takúto skúsenosť v mojom rodnom Slovenskom Komlóši.
Môžete ju priblížiť?
Podarilo sa tam ovplyvniť všeobecnú atmosféru. Do volieb v roku 2019 nebol vo vedení samosprávy ani jediný nefideszák, a otočilo sa to. Teraz je starosta z opozície a v miestnej samospráve sú v prevahe opoziční poslanci. Veľmi dúfame, že do parlamentných volieb v roku 2022 pôjdu opoziční politici na spoločnej listine. Ich súdržnosť je predpokladom víťazstva.
Čo presvedčilo vašich rodákov?
Presvedčili ich paradoxne sami miestni fideszácki podnikatelia. Sú totiž mimoriadne bezočiví, nemajú žiadne zábrany. Kradli bez mihnutia oka. Napríklad mohli vo veľmi peknej starej budove obnoviť detské jasle, ale oni dali postaviť nové za nekresťanské peniaze, veľmi márnivo si vzali najdrahšie úvery a rozdelili si peniaze medzi sebou. Bavíme sa o stovkách miliónov forintov, rozkradli sa aspoň dve tretiny z nich. Bolo tam viac takýchto investícií, napríklad chodníky – tie napriek sľubom nepostavili vôbec. Bývalá samospráva zaobchádzala s ľuďmi nepekne, odpinkávala ich. Miestni sa spočiatku nesmelo začali dávať dokopy. Nemali žiadne peniaze, ale spojili sa a ja som ich podporil.
Nedávno sa v spomenutom samizdate objavila informácia o tom, aby ľudia neprestali počúvať maďarské Klubrádió, vy ste o tom dokonca natočili aj krátke video. Čo sa udialo?
Hrozí mu úplný zánik. Pre mnohých vlastne zaniklo už vtedy, keď mu v minulosti vzali širšiu frekvenciu a počúvať sa dalo už iba v Budapešti. Teraz vláda docielila ďalšie oklieštenie, chytať sa dá už iba cez internet. Lenže nie všetci na vidieku majú internet, a ak ho aj majú, nepoužívajú ho na počúvanie rádia. Navyše najväčšiu tradíciu na vidieku má počúvanie Kossuth rádia, ktoré je provládne orientované a v zaujatosti sa nedá porovnať s Klubrádiom. Ak dnes ľudia vôbec ešte nejaké rádio počúvajú.
Prečo Klubrádió stratilo frekvenciu?
Je to rádio s kritickým hlasom. Vláda sa pod rôznymi zámienkami pokúša o jeho likvidáciu už vyše desať rokov, v minulosti sa odvolávala na formálne chyby, napríklad nepodpísané zadné strany žiadostí. Najnovšou zámienkou bolo, že mediálnej rade rádio oneskorene nahlásilo denné časové údaje o odvysielanej hudbe a texte. Zároveň sa vláda cez istú nekompetentnú spoločnosť kamuflovanou žiadosťou o túto frekvenciu uchádzala, ale iba preto, aby sa potom mohla odvolávať na formálne odmietnutie a naťahovala tým čas. Medzitým Klubrádiu vypršala lehota pre túto frekvenciu a ihneď ho vypli. Teraz musí čakať, kedy bude mediálna rada ich žiadosť opäť posudzovať a aké zámienky sa opäť objavia, aby im mohli frekveciu neposkytnúť.
Akú malo počúvanosť?
Bolo zo všetkých rádií najpočúvanejšie. Má obrovský význam, ide o jediné rádio, v ktorom ešte môžeme sledovať vierohodné rozhlasové vysielanie v maďarčine, jediné ešte ponúka pravdivé, normálne informácie, ktoré sa dajú odlíšiť od názorov, neprekrútené správy z domova a zo sveta. Je otvorené diskusii a nepretláča vládnu propagandu. Ani by som nezdôrazňoval, že je opozičné, lebo nie je, supluje verejnoprávnu funkciu, na rozdiel od ostatných maďarských „kráľovských” rádií a televízií, ktoré sa za verejnoprávne iba vydávajú. Nehovoriac o tlačovom monopole. Preto verím, že sa Klubrádiu znova podarí získať frekvenciu. Vláde dávam ešte rok.
Odpor kultúrnej scény v Maďarsku vrcholil už v septembri minulého roka po prevzatí moci nad Divadelnou a filmovou univerzitou SzFE v Budapešti a trvá dodnes. Čo sa vlastne stalo?
SzFE bola štátom zriadená univerzita a odrazu, bez akejkoľvek konzultácie, sa rozhodlo, že jej zriaďovateľom bude nadácia, ktorej hlavným vlastníkom bude naftová rafinéria, čo predznamenalo účasť podnikateľov z tohto prostredia v kuratóriu nadácie. Vedenie univerzity dali do rúk divadelnému režisérovi Attilovi Vidnyánszkemu, jednému z najvernejších fideszákov, ktorý podobne ako SzFE obsadil a zničil už aj pedagogický zbor univerzity v Kaposvári, úplne udupal Národné divadlo v Budapešti a obsadil ho po odstavení Róberta Alföldiho, založil divadelnú spoločnosť Teátrum, ktorá združuje neúspešné, vysoko dotované divadlá, politicky zaviazané Fideszu, a vôbec, v divadelnej brandži dobyl všetky dôležité pozície, kde sa rozhoduje o peniazoch.
Aké dôvody na zmeny v SzFE uviedol?
Že nie je dostatočne maďarsky národná a výučba v nej nedostatočne zodpovedá kresťanským hodnotám. Vymenoval nových vedúcich ročníkov, nedôveryhodných, netalentovaných riťolízačských kariéristov. Naštrbil autonómne právomoci univerzitnej inštitúcie, nakoniec pod rúškom pandémie vyhnal nezávislých poslucháčov, ktorí sa postavili na odpor. Celú univerzitu spolu s divadelnou scénou školy a internátom dal do rúk reformovanej cirkvi. Atakďalej.
Čo sa teraz deje so študentmi a pedagógmi?
Študenti sú stále v štrajku a fungujú dištančnou formou. Za pomoci svojich pôvodných pedagógov si plnia všetky povinnosti. Pedagógovia dbajú na to, aby študenti mohli absolvovať prednášky a semináre, mali potvrdenú účasť a vedeli pristúpiť ku skúškam. Mimochodom, štúdium prebiehalo aj počas mnohotýždňovej blokády pôvodných budov na ulici Vass utca. Pri budovách sa vtedy striedala stráž, ale všetci ostatní sedeli doma pred počítačmi a učili sa. Čiže štrajk fungoval smerom von, ale vo vnútri sa pracovalo.
Nové vedenie školy študenti neprijali, medzitým však viacerí pôvodní pedagógovia, významní umelci, podali výpovede a odišli. Niektorí zostali, prišli aj noví. Ako sa v týchto záujmoch dá vyznať?
Študenti neprijali nových pedagógov, pričom na všetkých študijných zadaniach bez prestania pracujú. Noví pedagógovia neučia. Chcú učiť po najbližších prijímačkách, ak ich bude niekto počúvať. Otázka je, kto z nových pedagógov otvorí ročník, a či sa vôbec nejaký študent k nim do ročníka prihlási. Je to vlastne patová situácia, lebo pôvodní pedagógovia a študenti sa tvária, akoby život šiel normálne ďalej a univerzita stále fungovala, medzitým však prišli o priestory. To, že medzitým pandémia umožnila online štúdium, im paradoxne situáciu zjednodušuje. Lenže oni potrebujú aj skúšať, tvoriť. Prednedávnom získali v siedmom budapeštianskom obvode od vedenia samosprávy jednoposchodovú budovu, nie je to však dobré riešenie, lebo priestory zároveň patria aj základnej umeleckej škole. Stále sa hľadajú nové.
Uzná nové vedenie školy hodnotenia študentov, ich známky?
Nechce ich uznať, vymazalo v počítačoch aj systém hodnotenia a študentské práce. Výučba prebieha na troch miestach rôzne po Budapešti a ukončený polrok vyhlásili za neplatný. Našťastie je všetko zdokumentované, zaknihované, takže v budúcnosti sa priebeh tejto výuky dá udržať a dohľadať. Ale aj tak sú to obrovské škody.
Ako sa v tejto situácii dá pokračovať?
Stále tu cítiť ostrý odpor voči novému vedeniu, ktoré je absolútne nedôveryhodné. Keď v takejto situácii chce na troskách pôvodnej univerzity niekto nový stavať a prihlási sa do učiteľského zboru, nemôže byť dôveryhodný. Skrátka, nepodarilo sa zlomiť ani učiteľský zbor, ani študentov. Najväčší osoh z celej veci je, že títo študenti môžu ísť ostatným príkladom. Máme sa od nich čo učiť.
Lenže realita je taká, že situácii zatiaľ nepomohol ani protest, ani medzinárodná podpora, darmo sa za SzFE postavili pražská, bratislavská, berlínska či viedenská univerzita aj mnohé divadlá. Nepôsobuje to všeobecné rozčarovanie?
V tomto s vami nesúhlasím. Rozčarovaním by bolo, keby bývalé vedenie a študenti v takýchto podmienkach, s novými pedagógmi uzavreli kompromis. Lebo to by znamenalo, že si nechali vziať autonómiu, slobodu voľby a že súhlasili s násilím, ktoré prišlo.
Nedá sa uzavrieť kompromis?
Kompromis musí byť na oboch stranách. Študenti by ho teoreticky mohli prijať, keby im zhora ponúkali prijateľných pedagógov. Vtedy by si mohli povedať, dobre, tento režisér má veľa za sebou, je uznávaný, pôjdem do jeho ročníka, keď už tých bývalých ušliapali. Lenže takéhoto dôveryhodného pedagóga zhora dodať nevedia. Podľa mňa sa s nimi nedá jednať. Samozrejme, táto situácia má riziká, ktoré dopadajú na študentov, lebo sa môže stať, že nedostanú diplom, alebo budú musieť študovať o rok dlhšie. Ale študenti toto riziko na seba berú, lebo je pre nich dôležitejšie učiť sa od uznávaných a dôveryhodných ľudí, ako mať papier alebo diplom. Skôr či neskôr ho môžu dostať, možno aj z bratislavskej alebo inej solidárnej univerzity, ktorá im v situácii pomôže. Treba zabezpečiť, aby títo študenti administratívne nestrádali a mali akreditovaný diplom. Druhá vec je, aby aj v situácii, v ktorej sa ocitli, mohli študovať v externých prostrediach.
Zdá sa, že maďarská vláda sa správa čoraz autokratickejšie.
Je úplne zjavné, ako pracuje a všetci vieme, že nespokojnosť občanov vôbec neberie na vedomie. Ale študenti sa nedajú. Veď to, čo im ponúkli, je úplný nonsens. Oproti iným, postupným manévrom v krajine je však situácia na univerzite špecifická v tom, že vznikla radikálne, z jedného dňa na druhý. Univerzitu obsadili a zničili, vláda úplne zamietla návrhy senátu a dosadila na posty výhradne svojich ľudí. Na toto študenti a pedagógovia jednoducho museli reagovať. Vedia, ako sa postaviť na odpor, aby to malo váhu. Vedia, ako sa ozvať, ako napísať prejav, ako sa verejne vyjadriť, ako pri obhajovaní záujmov vystupovať a dôsledne zotrvať v odpore. Nie je to iba vďaka divadelným a filmovým zručnostiam, ale aj znalostiam toho, ako sa má človek správať ako občan.
Ako možno v týchto súvislostiach vnímať dopady pandémie v Maďarsku?
Aj v tejto súvislosti, žiaľ, vládne politický pohľad nad sociálnym. Bez Orbánovej politiky neexistuje neutrálna podpora, ktorá by vám od štátu prináležala. Neexistuje spôsob, ktorým by divadelníci či hudobníci, ktorí stratili všetku prácu, mohli získať podporu nezávisle od toho, či sú vládnej politike naklonení alebo nie. A pandémia pritom zasiahla do našich životov bez ohľadu na politickú orientáciu.
Ako vôbec prebieha podpora umelcov?
Najviac zasiahnutí sú podľa všetkého hudobníci, pretože medzi nimi je najviac takých, čo nemali stále zamestnanie a prišli o možnosti vystupovať. Šéf všetkých finančných tokov v kultúre, riaditeľ Petőfiho literárneho múzea, Szilárd Demeter, vymyslel napríklad formát akýchsi ´koncertov v depe´, cez ktoré pritiahne kapely a hudobníkov, čo sa o podporu chcú uchádzať. Znamená to, že urobia koncert, ten sa nahrá, natočí a médiá, ktoré má vláda, samozrejme, dávno kúpené, ho odvysielajú. Táto podpora je jednak veľmi obmedzená, jednak treba dobre zvážiť, či sa o ňu uchádzať. Lebo aj keď si žiadosť podáte, bude vás posudzovať „politicky korektná” komisia, ktorá rozhodne, či podporu vôbec dostanete.
Ako to môže umelcovi ublížiť?
Vysvetlím to na príklade. Takúto podporu nečakane získala istá kapela. Odohrala koncert, ktorý moderoval človek v klaunovskom oblečení, a ten trošku vo svojich vstupoch ironizoval vládu. Všetko sa natočilo, aj scenzurovalo, a konferenciéra nakoniec hlavohrude z prostredia krajnej pravice na ulici zmlátili. Toto predsa nie je podpora. A aj v prípade, keď sa umelcom nič nestane – lebo väčšina odohrá neškodný koncert -, stále ide o chabú možnosť, závislú od moci. Nechceme, aby nás vláda dostávala do situácie, v ktorej jej musíme zobať z dlane a bozkávať ruky. Človek má dostať podporu na základe svojho občianskeho práva. V Európe je Maďarsko jedinou krajinou, kde nie je inštitucionalizovaná politika na to, aby ľudia, ktorí kvôli kovidu prišli o prácu a o majetok, dostali pomoc.
Ako fungujú štipendiá?
Tiež sú politicky nesmierne podmienené a autori ich môžu získať len za ponižujúcich podmienok. Zoznamy uchádzačov odobrujú neprijateľné, no legitimované komisie bez vedomia autorov, preto sa v nich dobrí autori a autorky ocitnú rovnako ako čisto diletantské mená. Je to chúlostivá záležitosť, musíte sa zaoberať myšlienkou, čo za to vláda na oplátku bude chcieť, čo jej musíte podpísať, akú objednávku pre vás bude mať, na akých akciách organizovaných politickou mocou sa budete musieť objaviť, hoci ešte o tom neviete. Keď prijmete štipendium, nemôžete požiadavky odmietnuť. Nemôžete povedať, sory, tak tejto akcie sa nezúčastním, lebo ten, kto tam so mnou bude vystupovať, je nyilašovec, krajný pravičiar a ja s ním na jednom pódiu stáť nebudem. Zničia vás.
Ako teda tvoríte?
Som doma, píšem román a situácia sa mi zmenila preto, lebo sa zmenila mnohým iným, s ktorými som spolupracoval. Veľmi rád by som napísal hru pre divadlo a tešil by som sa, keby mi ju uviedli. Ale možnosti sa veľmi zúžili. Jednak sú pandemické opatrenia, a jednak je čoraz menej možností, s kým spolupracovať, aj keby kovid nebol. V Pešti prichádzajú do úvahy akurát divadlá Katona, Radnóti a Örkény. Takmer všetky regionálne divadlá zhltla už pred rokmi fideszácka politika. Uvádzajú zábavné kusy na objednávku, viď Kaposvár, Kecskemét, Békešskú Čabu, Szolnok, Tatabányu, Győr, hádam Miskolc sa ešte drží. A v Székesfehérvári funguje takpovediac Fidesz s ľudskou tvárou. Šéf divadla dal štyrom autorom vrátane mňa možnosť pracovať na Tragédii človeka, mali sme napísať pokračovanie pôvodnej Madáchovej divadelnej hry. Začalo sa skúšať, ale zasiahla pandémia. Za posledné dva roky to bola pre mňa ako autora divadelných hier jediná živá príležitosť, a predtým pred štyrmi rokmi Deň na trhu v Radnótiho divadle. Ostatné divadlá buď nefungujú, alebo s nimi odmietam spolupracovať. Toto sa ma hlboko dotýka.
A čo peniaze, ktoré dostáva Maďarsko z Európskej únie?
Môžeme sa pozrieť, na čo ich Orbánovi kumpáni minuli. Napríklad na obnovenie svojich hotelov alebo na svetovú poľovnícku výstavu. Sú to miliardy forintov. V parlamentne im to opozícia rovno vyhodila na oči, ale vláda to ignoruje. Je to absolútne poburujúce.
Ide tu už o pád demokracie?
Už viackrát som to takto videl. Masy ľudí zavádzajú, manipulujú, vydierajú, okrádajú. Som skeptický, ale jednu cestu vidím – dostať k ľuďom pravdivé informácie. Pevne verím, že ľudia nakoniec zistia, že dôvodom mizernej situácie v krajine je práve strana Fidesz a od nej riešenie problémov čakať nemožno.
Čo môžu maďarskí občania vybojovať v štrajkoch a na námestiach?
Jediná ozajstná, pokojná a slušná demonštrácia, ktorú som v posledných rokoch zažil, bola na obranu univerzity SzFE. Inak sú v tomto smere neslávne zdatní skôr predstavitelia krajnej pravice, keď hulvátsky podpaľujú autá na uliciach. Preto by som bol veľmi rád, keby sa nespokojnosť ľudí neviazala na takýto spôsob protestu. Len si všimnite, že ani pred voľbami do samospráv v roku 2019 neboli žiadne demonštrácie, a predsa vznikol pokojný protest a vo viacerých veľkých mestách zrazu stratila strana Fidesz väčšinu. Pre mňa to znamená, že kultúru odporu treba zveľaďovať tak, že nebudeme od veľkých demonštrácií veľa očakávať. Že v čoraz väčšom počte rodín konečne nastane zmena postoja, ľudia pôjdu voliť a bez veľkého pátosu sa vymení vláda a jej spôsoby. Pevne tomu verím.
Pál Závada (1954)
* Narodil sa v maďarkom Tótkomlósi (Slovenský Komlóš).
* Študoval sociológiu, v rokoch 1982 až 1993 pôsobil v Sociologickom ústave Maďarskej akadémie vied, neskôr ako redaktor časopisov Hiány a Holmi.
* Knižne debutoval v roku 1986 sociografickým románom Kulákprés (Preš na kulakov), v roku 1996 mu vyšla zbierka noviel Mielőtt elsötétül (Kým sa zotmie).
* Rok na to vyšiel román Jadvigin vankúšik, ktorý sa dodnes považuje za jeden z najväčších knižných úspechov v Maďarsku (s nákladom vyše 50-tisíc výtlačkov). Na Slovensku vyšiel v roku 1999 v preklade Renáty Deákovej, bol aj sfilmovaný a vznikla divadelná adaptácia.
* Román tvorí trilógiu spolu s rodinným románom Milota (2002) a Fényképész utókora (Potomkovia Fotografa, 2004, slovenský preklad Renáta Deáková).
* Román Idegen testünk (Naše cudzie telá) približuje atmosféru budapeštianskeho fotoateliéru v septembri 1940 cez osudy hrdinov traumatizovaných udalosťami 20. storočia.
* V románe Természetes fény (Prirodzené svetlo) z roku 2014 sa opäť vracia do svojho rodiska a zachytáva obraz života tamojších obyvateľov v časoch
druhej svetovej vojny a tesne po nej.
* Zatiaľ poslednými dielami sú romány Egy piaci nap (Deň na trhu) a Hajó a ködben (Loď v hmle).
* Je autorom viacerých divadelných hier s tematikou krízových období 20. storočia. Za svoje diela získal desiatky významných literárnych ocenení.
* Žije v Budapešti, má dvoch synov. Aby im priblížil svoju rodnú reč, preložil do maďarčiny slovenské rozprávky, ktoré v roku 2010 vyšli knižne pod názvom 33 slovenských ľudových rozprávok.
* Syn Péter Závada je básnik, textár a prekladateľ.
Ha tetszik, amit csinálunk, kérünk, szállj be a finanszírozásunkba, akár csak havi pár euróval!