Nekonečný strom

V Turčianskej galérií v Martine bola 15. júla 2021 otvorená výstava výtvarníčky Heleny Tóthovej. Výstava Nekonečný strom je prirodzeným pokračovaním autorkinho dlhoročného záujmu o konáre, korene, stromy, lesy, ekosystém, o hľadanie symbiotického vzťahu medzi prírodou a človekom.  

V priestoroch galérie je medzi klenbami a drevenými parketami pokoj. Ako keď človek vkročí do lesa. Tým lesom sú tu kresby a inštalácie Heleny Tóthovej.

Až terapeuticky pôsobiaca tvorba mladej autorky naznačuje, že prejsť sa lesom nemusí každému stačiť. Umelkyňa akoby sa maľovaním stromov, konárov a vzduchu snažila preniknúť hlbšie do lesa, zakoreniť medzi stromami, komunikovať s nimi, nechávať v nich svoju energiu a zároveň prijímať tú ich.

Veľkorozmerné maľby plné neprirodzene krikľavých farieb, za ktorými tušiť okrem objektívneho aj veľmi osobný svet plný zážitkov, spomienok a emócií, striedajú maľby a kresby, ktoré sa formálne blížia fotorealizmu – kompozične neobvyklé výrezy pohľadov na stromy či rozmazané zábery. Celý súbor vystavených diel autorku predstavuje ako neobyčajne jemnú pozorovateľku, ktorá sa do lesa vracia a trávi v ňom dlhý čas. Spomalenie, počas ktorého si človek dovolí na chvíľu len tak „byť“, je z tvorby Heleny Tóthovej cítiť.

Okrem pôsobivých malieb a kresieb autorka vytvára aj priestorové inštalácie. Veľké konáre pozbierané na konkrétnych miestach – na ktoré sa Tóthová neskôr vráti – prenáša do svojho ateliéru, kde si ich na krátky čas privlastňuje. Pomaľuje ich viac či menej výraznými farbami, aby ich následne vystavila v galérií ako konštrukciu (pripomínajúcu v tomto prípade veľké ohnisko). Požičaný objekt autorka však následne vracia späť na pôvodné miesto v lese, kde objekt zostáva aj s pridaným nánosom farby ako stopa prítomnosti človeka, jemný odkaz z kategórie land art.

Zbieranie materiálu z lesa nezahŕňa len zážitky z videného, fotografie, či veľké konáre, neskôr použité v inštaláciách. Helena Tóthová zbiera aj malé poklady, kamienky, hlinu, steblá tráv, mach, suché listy, ihličie a iné drobné prírodniny. Celé to pripomína akúsi Montessori aktivitu, zameranú na sústredené pozorovanie čohokoľvek – aj vecí, ktoré sa nám v rýchlo prebiehajúcich životoch zdajú banálne. Autorka na výstave prezentuje svoje zbierky vo veľkých zaváraninových fľašiach .

Rukou písané štítky nesú názvy lokácií, odkiaľ malé artefakty pochádzajú a odkazujú tak na vedecký prístup skúmania prírody.

V kurátorskom texte nájdeme odkaz na Izabelu Textorisovú, ktorá sa narodila v 60. rokoch 19. storočia a napriek tomu, že nemala žiadne odborné prírodovedecké vzdelanie, stala sa významnou botaničkou a znalkyňou prírody Turca. Textorisová trávila čas dlhými prechádzkami, zbierala kvitnúce rastliny, machy aj lišajníky a systematicky ich ukladala do herbára. V spolupráci s významnými vedcami (napr. Andrejom Kmeťom či Jozefom Ľudovítom Holubym) ich klasifikovala, jeden dovtedy neznámy bodliak dokonca získal meno podľa nej. Paralela medzi týmito aktivitami a zberateľstvom umelkyne Heleny Tóthovej je pôsobivá, i keď je to vlastne neskorší konštrukt – Helena nepripravila inštaláciu múzejného charakteru len pre Turčiansku galériu. Cielene vzhľadom na oblasť výskumu Izabely Textorisovej, spomínanou metódou pracovala už dávnejšie a dlhodobo na celkom iných miestach. Napr. na výstave Hovoriace prsty stromov (2017, DOT. Contemporary Art Gallery) v Bratislave predstavila podobnú inštaláciu zo zozbieranej lesnej pôdy a vody z horských potokov.

Les je Tóthovej tematickým okruhom už niekoľko rokov, je leitmotívom celej jej doterajšej tvorby a predstavila ho na viacerých sólových aj kolektívnych výstavách. O to úprimnejšie jej zaujatie lesom pôsobí. Navyše, kresby, maľby, fotografie aj inštalácie, na ktorých je zdanlivo stále „to isté“, neunavia. Je to ako vkročiť do lesa: tiež si po desaťminútovej prechádzke, na ktorej ste videli stopäťdesiat stromov, nepoviete, že vás už nudia. Pritom môžete prechádzať rovnakou cestou každý deň hoci aj po dlhé roky. Strom je nevyčerpateľný. Nekonečný.