Rudolf Chmel: Hľadá sa nový Milan Hodža, ktorý dá myšlienke strednej Európy zmysel. Na obzore stále nikto

Výnimočný literárny vedec a politik tvrdí, že intelektuáli za posledné tridsaťročie načisto stratili svoje niekdajšie vyžarovanie.

Odkiaľ vieš po maďarsky? – spýtali sa ho hlboko v minulom storočí na vstupnom pohovore v Ústave slovenskej literatúry. Je to jazyk jeho starej mamy, povedal po pravde, možno už trochu tušiac, že práve prišla chvíľa, keď sa pri slovanských jazykoch stáva maďarčina dôležitým kľúčom jeho ďalšieho literárnovedného pôsobenia. 

Odmalička žil v prostredí, kde mať viacero národných identít bolo prirodzenosťou. Pri hrozbách extrémov vždy myslel na mamine slová: “Nepatrí sa to, Rudíku, z estetických príčin”. 

Hungarológ, diplomat a politik RUDOLF CHMEL zasvätil myšlienke duchovného stredoeurópanstva celý svoj život v presvedčení, že treba študovať vzťahy literárne aj politické, netreba ich však stotožňovať. 

Napriek úsiliu vytvárať takéto kultúrne prostredie však nemá v pamäti jediný moment výnimočnejšej spolupatričnosti medzi štátmi, národmi a politikmi tohto regiónu, ktorý by ako občan mohol vnímať. 

Ako pamätník režimov 20. storočia tvrdí, že ak si necháme našu občiansku strednú Európu znova uniesť, budeme už môcť hovoriť o samoúnose. Na vine si však budeme tentoraz sami. 

Ani po osemdesiatke sa neprestáva cítiť ako Sizyfos. A stále verí, že veci sa dajú posunúť k lepšiemu.

Narodili ste sa v Plzni, čo vašu rodinu zavialo na Slovensko?

Moji rodičia prišli do Plzne na začiatku tridsiatych rokov minulého storočia ako mladomanželia z Novohradu – otec z Cinobane, mama z Katarínskej Huty, spolu s jej rodičmi, teda starými rodičmi. A žili tam do roku 1942, teda do mojich troch rokov. Potom sa vrátili aj so starou mamou z maminej strany, ktorej sme do smrti hovorili babič, na Slovensko, presnejšie do podtatranského Svitu. Staršia sestra mala vtedy desať rokov. 

Zrejme cestovali za prácou.

Otec prešiel z plzenských Škodových závodov do Svitu, založeného Baťom iba osem rokov predtým na zelenej lúke. Dostal tam miesto v strednom manažmente aj primerané sociálne podmienky. Takže ten dôvod bol prostý návrat, aj keď nie do svojho regiónu, ale do malebného tatranského plenéru, ktorý, nemožno poprieť, mal svoju pridanú hodnotu. Otec mal aj iné možnosti, Baťovany, teda dnešné Partizánske, Podbrezovú, juhočeské Sezimovo Ústí, ale ja som vraj z klobúka vytiahol Svit. 

Myslíte, že zostať v Čechách by bolo lepšie?

Neľutujem, aj keď nie som nejaký nadštandardný milovník hôr. Samotné rodisko Plzeň vo mne zanechalo len hmlisté, skôr mozaikovité spomienky, konkrétnejšie stopy v mojej pamäti sú až z nasledujúcich podtatranských vojnových a povojnových rokov.

Ako na vás pôsobilo vaše najbližšie okolie?

Nazval by som to prajné rodinné prostredie, v ktorom bola prirodzená medzigeneračná súdržnosť, pamäť rodiny udržiavala predovšetkým spomínaná babič. Išlo o pamäť naozaj stredoeurópsku.

V akom zmysle?

Babič sa narodila vo Vojvodine, jej otec, kolársky majster s pekným nemeckým menom Stuhl, tam prišiel z Čiech, ak sa dobre pamätám, z Prahy. Širšia rodina obsiahla celú monarchiu, vrátane Budapešti a Viedne, takže základ multikulturalizmu tu bol. Dodnes uchovávam jej navštívenku vari zo začiatku minulého storočia, na ktorej stojí: Illés Károlyné, szul. Stuhl Erzsébet. Inak, pradedo, otec starého otca z maminej strany, Nándor Illés, v dejinách slovenskej vedy spomínaný Ferdinand, bol okrem iného zakladateľom maďarskej lesníckej terminológie, profesorom na lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, ktorá sa po vzniku Československa presťahovala do Šoprone. 

Akým jazykom ste doma hovorili?

Doma sa okrem slovenčiny používala maďarčina, a nielen vtedy, keď deti nemali rozumieť. Aj čeština. Sestra Helena základnú školu absolvovala českú a s odpustením piatej triedy po presťahovaní pokračovala ako excelentná žiačka rovno na popradskej, takzvanej meštianskej škole, teda v dnešnej šiestej triede. Bez akýchkoľvek problémov s jazykom. Odstrihla sa od češtiny, ale aj od maďarčiny. Nepamätám si, že by som ju počul niekedy týmito jazykmi hovoriť. Otec bol síce Slovák ako repa, ale tiež so základným maďarským školovaním, so svojimi staršími sestrami, usídlenými už pred prvou svetovou vojnou v Budapešti, si písal po maďarsky. Korektorkou bola iste mama. V Plzni, samozrejme, naši nasali za vyše desaťročie češtinu, aj širšie české kultúrne povedomie, otec, okrem iného, do smrti používal české slovo židle namiesto stoličky, dokonca spieval v plzenskom mestskom spevokole. 

Rodičia nikdy neriešili v sebe to takzvané pravé slovenské?

Keď sa vracali do svojej užšej vlasti, nemalo to žiadny nacionálny podtext. Žili svojím spontánnym čechoslovakizmom, okoreneným tým multikulturalizmom starej mamy-babič, v ktorom sa miešali aj srbské, niekedy expresívnejšie výrazy. Mama, keď ma čakala, mala pre mňa dokonca meno Dáša! A do konca života mi hovorila Rudíku, teda českým oslovením. Bola už za desať rokov asimilovaná na české prostredie, jej maďarské kultúrne povedomie malo solídny školský základ, ale to jej nebránilo v pestovaní slovenského, dokonca sa vo Svite angažovala aj v miestnom tradičnom národnom ženskom spolku Živena. 

Ako ste prišli na to, že sa dáte na štúdium slovenskej literatúry ako na celoživotné povolanie?

To, že v takomto prostredí, v ktorom nebolo miesto pre etnickú neznášanlivosť, bola živná pôda pre zrod budúceho historika slovenskej literatúry, teda akéhosi koncentrátu národného povedomia, je, ako starnem, čoraz častejším dôvodom zamyslenia. Odchovaný v českom – plzenskom, česko-slovenskom – vo Svite v našom najbližšom susedstve žilo mnoho českých rodín, v nie tradične národne-rurálnom, ale urbánne-industriálno-multikultúrnom prostredí som sa však naozaj už niekedy v štrnástich rokoch pevne rozhodol, že mojím povolaním bude štúdium dejín slovenskej literatúry. Teda čohosi ako dejín slovenskej identity v malom. 

Zohral úlohu aj váš prístup ku štúdiu?

Mohla pritom pôsobiť aj škola, ale nejaký základný impulz musel byť v bližšom okolí, ktoré inak však nebolo na to vzdelanostne úplne najkompetentnejšie, hoci mama, ale aj stará mama boli celkom horlivé čitateľky. Bývajú také veci v živote človeka, dnes už ich zrejme darmo budem pitvať. Ak hovorím o prajnom prostredí, musím povedať, že keď som v siedmich rokoch išiel do hudobnej školy, rodičia kúpili piano Dalibor a vari v štrnástich rokoch, keď som sa už tváril ako vedec, aj seriózny písací stôl. Dalo by sa s istým zveličením povedať, že odvtedy mám pracovňu. Aj knižnicu, ktorá – ako sa rád dovolávam Sándora Máraia – pre človeka nášho typu predstavuje tú najautentickejšiu, najintímnejšiu vlasť. 

V hudobnej škole vás to bavilo?

V tom čase mala pre mňa veľmi inšpiratívny význam. Jej riaditeľom bol žiak významného skladateľa Mikuláša Schneidera-Trnavského, huslista Anton Kantor, ktorý s nami hovoril o umení ako s dospelými. Neskôr ma prebrali ďalšie učiteľky, napokon som absolvoval klavír s Lisztovou II. uhorskou rapsódiou. Chcel som povedať, že príznačne, ale inak som bol ctiteľ džezu, swingu a špeciálne českého avantgardného Osvobozeného divadla, hudby Jaroslava Ježka a textov jeho pesničiek, ktoré písali Jan Werich a Jiří Voskovec. To bola kultúra, dokonca politická kultúra, ktorá v operetnom Maďarsku, ale aj na v mnohom podobnom Slovensku, v tom čase celkom absentovala. A aktualizovala sa ešte aj po vojne. Kritická ku všetkým režimom, nedemokratickým osobitne. Našiel sa u nás jej ohlas až v šesťdesiatych rokoch, zásluhou mojich rovesníkov – Milana Lasicu a Júliusa Satinského.

Ale vráťme sa k literatúre, či širšie ku kultúre. Aké knihy vás ovplyvnili?

Ja som sa trochu atypicky dostával paralelne k slovenskej i českej detskej či mládežníckej literatúre, lebo moja o osem rokov staršia sestra si doniesla knihy z Plzne, takže som čítal prostonárodné rozprávky a povesti tak Pavla Dobšinského ako Boženy Němcovej. Takže slovensko-český bilingvizmus sa vlastne už v detstve upevňoval. Neskôr som túto lektúru obohatil o sestrine dievčenské romány, čo asi málokto z mojich vrstovníkov vtedy absolvoval. V konečnom dôsledku som prežíval čosi ako česko-slovenský literárny kontext v praxi od detstva a to vám už potom, ako vravia Česi, nikto neodpára. V istom zmysle chápem, že každý dostaneme do vienka nejakú základnú výbavu, ktorá už zostáva trvalou súčasťou našej identity. Ja som ju dostal, keď som si osvojoval českú literatúru, najprv tú detskú, domácu a potom aj prekladovú, ktorá pre nás na Slovensku bola neraz mostom na západ. 

Kedy ste začali rozmýšľať o svojej identite?

Som z generácie, ktorá nechápala rozdiel medzi prijímaním českej literatúry a českých prekladov ako niečo podstatné, čítali sme ich takmer ako svoje. Znie to paradoxne, ale tak to cítim aj takrečeno testamentárne. Zároveň však musím hneď dodať, že to neplatí vice versa, teda pre Čechov. Tí si Slovensko a slovenskú kultúru osvojovali celkom inak. Možno však aj tu kdesi sú základy môjho neskoršieho teoreticky sformulovaného problému nielen bilingvizmu, ale aj biliterárnosti, po maďarsky takzvanej kettős irodalmiság, teda prekrývania dvoch literárnych systémov. V minulosti, v 19. a na začiatku 20. storočia, sa to prejavovalo aj na slovensko-maďarskom základe v čitateľskej i autorskej konkretizácii. Dodnes to funguje aj na česko-slovenskom základe, hoci, prirodzene, už diferencovanejšie a nie tak intenzívne. Teda v prípade slovenskom. Kultúrnemu Slovákovi však dodnes nerobí problém siahnuť po českej knihe. Samozrejme, v mladosti som takto nerozmýšľal, no včasoch, keď som mal okolo dvadsať päť-šesť rokov a písal svoju doktorandskú dizertáciu, ktorá potom vyšla roku 1972 knižne a v maďarskom preklade roku 1980 a 2014, už áno. Doteraz sa mi to vidí produktívny komparatívny prístup pre skúmanie špecifických literárnych vzťahov. A také boli, aj sú, slovensko-maďarské aj slovensko-české. Slovenské kultúrne prostredie ešte aj dnes, hoci menej, žije českou literatúrou v origináli, ale české na to vždy potrebovalo translátora. Dnes asi ešte viac. Aj sa to už takto deje. Česká literatúra, nielen zásluhou prekladov, je stále pre nás západ. 

Kto z českej literatúry pre vás najviac charakterizuje západ?

Pre moju generáciu to boli Jaroslav Hašek, Karel Čapek, česká medzivojnová avantgarda, ale neskôr aj Josef Škvorecký, Milan Kundera, Bohumil Hrabal, Ladislav Fuchs a mnohí ďalší, ktorí mali v tom česko-slovenskom literárnom kontexte, teda biliterárnosti, pre nás komplementárnu aj integračnú funkciu. To sme, ako vravím, dostali v mojej generácii do vienka a nejde to asi už odpárať. V mojom prípade sa na tom silne podieľali aj moje dlhoročné pracovné aktivity v pražskom univerzitnom aj širšom intelektuálnom a verejnom prostredí. Iná vec je, že kontext sa bude iste v nasledujúcich pokoleniach oslabovať, modifikovať, hoci si nemyslím, že cez anglické médium sa bude literatúra, nielen u nás, tak intenzívne prijímať.

Do akej miery vnímala v tom čase vaša generácia aj ženské autorky?

Ja som ešte z generácie, ktorá mala k ženám tradičnú úctu, nevyplývajúcu iba z toho, že som bol známy od mladosti tým, ako pomáham dámam do kabátov, kožuchov, či uvoľním im miesto v električke, čo patrilo k môjmu vtedajšiemu „meštiactvu“. Neviem však, či by to už dnes nebol sexizmus. V každom prípade mi ani vo sne nenapadlo, že raz budem vicepremiérom pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť a budem za takúto agendu exekutívne zodpovedný. Akosi mi však nikdy nezišlo na um, že treba rozlišovať ženskú literatúru od mužskej. Ženský román od mužského. Nedajboh ženskú literárnu kritiku od mužskej. A to som v detstve čítal dievčenské romány! Klasik českej kritiky F. X. Šalda, ktorého som sa kedysi pred polstoročím dovolával v doslove k románu Margit Kaffkovej Mravenisko, hovoril, že takéto delenie znamená iba dovŕšenie literárnej biedy a malosti doby. Inak, moja veľmi dobrá priateľka, najprekladanejšia slovenská prozaička Klára Jarunková, ktorá už, žiaľ, nie je medzi nami vyše poldruha desaťročia, ako sa dobre pamätám, mala veľmi kritický postoj k takémuto rozdeľovaniu. V tomto zmysle, jednoducho, som bol vždy za rodovú rovnosť, aj keď sa to tak nemuselo menovať.

Rudolf Chmel (11. 2. 1939) sa narodil v Plzni
V roku 1961 absolvoval štúdium odboru slovenský jazyk a literatura a ruský jazyk a literatura na FiF UK v Bratislave, odvtedy pôsobí ako vedecký pracovník v Literárnovednom ústave SAV
Myslenie a literatúru reflektoval od 50. rokov cez obdobie komunistickej totality, videl a prežíval zmeny v československej spoločnosti po Nežnej revolúcii, stál pri formovaní slovenskej politiky a kultúry po roku 1993
V rokoch 1988 až 1989 fungoval ako šéfredaktor časopisu Slovenské pohľady
V rokoch 1990 až 1992 pôsobil ako česko-slovenský veľvyslanec v Maďarsku
V rokoch 1993 až 2000 bol prezidentom Nadácie otvorenej spoločnosti a šéfredaktorom politicko-spoločenského mesačníka Os
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na katedre hungaristiky na FiF UK v Bratislave
V rokoch 2002 až 2005 bol ministrom kultúry SR
Od roku 2006 je riaditeľom Ústavu slavistických a východoevropských studií Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe
V rokoch 2010 až 2012 pôsobil ako podpredseda vlády SR pre menšiny
Je autorom vyše desiatky kníh, ktoré vyšli aj v prekladoch, mnohých edičných knižných projektov a ďalších dôležitých textov v časopisoch, zborníkoch a odborných publikáciách.

Akú úlohu zohráva dnes anglické médium v literatúre strednej Európy?

Nedokážem to posúdiť, iba si myslím, že literatúra je jazyk a jazyk v strednej Európe je, od národného obrodenia isto, podstatnou súčasťou identity. Žiaľ, aj zneužívanou, nacionalistami, šovinistami  predovšetkým. Je to, nazdávam sa, v tejto fáze ešte akýsi začarovaný kruh, zatiaľ neveľmi prekročiteľný. Sú ojedinelé príklady dôslednej konverzie, napríklad Kundera, ale aj jej opaku, doslovnom lipnutí na materčine, národnom jazyku – nielen exulanti ako Márai či Milosz, aj mnoho známych autorov u nás a v našom okolí. Iná vec je, pravdaže, v odbornej literatúre, nielen v literárnej vede či biológii, antropológii a iných vedeckých odboroch. Keď nie ste v angličtine, ste iba doma, a to je často málo, dokonca aj škoda. Krásna literatúra však, v strednej Európe iste, myslím si, bude ešte dlho takejto globalizácii vzdorovať. Práve pre ten jazyk. Niečo o tom povie budúcnosť, keď budú tieto konštatovania empiricky verifikovateľné postojmi a praxou našich vnukov a pravnukov. Nie iba tých, čo budú žiť v zahraničí.  

Študovali ste v tvrdých päťdesiatych rokoch okrem slovenčiny aj ruštinu. Dalo sa ubrániť politickým tlakom?

Prišiel som na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského koncom septembra 1956, v roku tzv. odmäku, po XX. zjazde sovietskych komunistov, ktorý prejavom Nikitu Sergejeviča Chruščova detronizoval Josifa Vissarionoviča Stalina, dovtedy nedotknuteľný idol pravoverných komunistov celého sveta. Aj v Československu, akokoľvek rigidnom, sa niečo hýbalo, ale pomaly, skôr slimačím tempom. 

V čom ste tento nepatrný pohyb cítili?

Veľa sa nezmenilo, Husák et comp. sedeli v base ďalej, destalinizácia bola veľmi krotká. Mali ju totiž na starosti včerajší stalinisti. Malý priestor pre diskusnosť sa tu črtal, najmä niektorí umelci, spisovatelia boli už „nadržaní“, chceli komunizmus reformovať. Na maďarskú revolúciu 1956 však nereagovali. Skôr naopak. 

Ako sa vás to dotklo?

Býval som v tom čase na internáte na izbe s Tiborom Simkóom, Lászlóm Koncsolom a ďalšími trochu staršími maďarskými kolegami, nielen preto som bol informovanejší. Nikto však nemal odvahu vysloviť sa otvorenejšie. Nemal som ešte osemnásť, ale nepamätám si, že by vôbec slovenskí spisovatelia, intelektuáli prejavili nejakú solidaritu s maďarskými kolegami, ktorí protestovali proti potlačeniu revolúcie sovietskymi tankami. Éra kádárizmu, teda sovietskeho boľševizmu na maďarský spôsob, ktorá potom nasledovala, trvala tridsaťtri rokov. 

Cítili ste o to silnejší vnútorný nepokoj?

O päťdesiatych rokoch a štúdiu, stredoškolskom aj univerzitnom v nich, by bolo možné viesť osobitný rozhovor. V každom prípade, búriť sa dalo len veľmi čiastkovo, viac v kaviarňach ako vo verejnom priestore, skôr metaforicky, čo sa aj dialo, ale represívny čas prvej polovice päťdesiatych rokov bol ešte silne vo vedomí všetkých, najmä keď, ako vravím, stalinisti mali destalinizovať. Netreba však zabúdať, že sme v rokoch 1948 – 1989 všetci žili v režime, v ktorom bol celý kultúrny, umelecký vzdelávací inštitucionálny systém podriadený komunistickej strane. A samotní umelci, spisovatelia tomu slúžili. Všetci sme boli zamestnancami štátu, vlastne komunistickej strany, ktorá ho vlastnila. Keď som sa rozhodoval o univerzitnom štúdiu, mojou prioritou bola bratislavská filozofická fakulta a slovenský jazyk a literatúra. To bol takzvaný hlavný predmet, študoval sa päť rokov, a k tomu si bolo treba pribrať tzv. vedľajší predmet, ktorý sa študoval tri a pol roka. Ja som si vybral ruštinu. Jednak preto, že som bol obdivovateľ ruskej literatúry 19. storočia a jednak preto, že sa mi zdalo, že po toľkých rokoch štúdia budem na ruský jazyk pripravený viac. 

Nebolo v tom žiadne ideologické nadšenie, príznačné pre tie časy?

Puškin, Gogoľ, Tolstoj, Turgenev, Gončarov, Dostojevskij, Čechov, aby som spomenul len niektorých, boli pre mňa zárukou ozajstných humanistických hodnôt. V tom som sa hádam nemýlil. Pri štúdiu literatúry 20. storočia sa už, samozrejme, ideologickej interpretácii nedalo vždy vyhnúť, ale vďaka niektorým pedagógom – napríklad Ivanovi Slimákovi – sa v nej dalo predsa len lepšie zorientovať. Na druhej strane, štúdium ruskej literatúry nevyvolávalo vo mne nejaké politické, ideologické náklonnosti, či nebodaj nejaký prehnaný slavizmus a rusofilstvo. Aj vtedy sa mi zdalo, že všetko s mierou. Bez bližšieho dotyku s jednostrannosťami, ktoré vtedy na človeka, mladého osobitne, číhali na každom kroku. 

Mali na vás vtedy ešte dosah vaši rodičia?

Pri takýchto hrozbách extrému zvykla moja mama často hovorievať vetu „Nepatrí sa to, Rudíku, z estetických príčin“. 

Do akej miery spĺňali vysokoškolskí pedagógovia vaše mladícke ideály o zdravej spoločnosti?

Centrálny záujem som sústredil na štúdium slovenskej literatúry a mal som aj tých najexcelentnejších učiteľov – Andreja Mráza, Milana Pišúta, Miloša Tomčíka, ktorí dokázali dobové ideologické prekážky predsa len ak nie prekonať, tak isto zmäkčiť či aspoň obísť. Aj oni totiž vedeli o limitoch politických tlakov, mali vzdelanostné zázemie, ktoré sa nedalo poprieť. Svojím spôsobom predstavovali akúsi vzorku vtedajších vzdelancov z rôzneho ideového spektra, ktorí sa prispôsobili, ale nechceli preto prostituovať. Situácia slovenských, ale vôbec vtedajších stredoeurópskych vzdelancov by si v tomto zmysle zaslúžila, pravdaže, hlbšiu analýzu. Zatiaľ sa nám do nej veľmi nechce. Zostávame pri zjednodušených, paušálnych hodnoteniach, hoci ide o štruktúrovanejší problém s individuálnymi osudmi.  

Špecializovali ste sa následne aj na maďarskú literatúru a komparatistiku. Čo vás pri silnom vzťahu k slovanským jazykom tak nakoplo?

Je to trochu bizarný príbeh, aj keď v slovenskej hungaristike nie ojedinelý. Ak by ste si pozreli menoslov slovenských prekladateľov z maďarčiny či znalcov maďarskej literatúry, len výnimočne by ste tam našli univerzitne aprobovaných hungarológov. Spomínam napríklad na mojich rovesníkov, priateľov Karola Wlachovského, Vojtecha Kondróta, ale aj ďalších. Končil som štúdium roku 1961 obhajobou diplomovej práce o štúrovskom romantickom básnikovi, dramatikovi, literárnom kritikovi, historikovi Mikulášovi Dohnánym, ktorý sa zaoberal aj históriou povstania 1848/49. Edične som jeho dielo vydal v rokoch 1968 a 1972. Mal som už pred skončením štúdií ponuku z Ústavu slovenskej literatúry SAV a zúčastnil som sa pohovoru, v ktorom mi členovia komisie naznačovali potrebu porovnávacieho slovensko-maďarského štúdia. Jedinú odbornú otázku v tejto veci som dostal od môjho profesora Andreja Mráza, ktorý bol aj oponentom mojej diplomovky: „Odkiaľ vieš po maďarsky?“ Nikto nevedel o úrovni mojich vedomostí a ja som povedal, že od starej mamy, tej spomínanej babič. Profesor Mráz na to odvetil: „Vidíš, na čo je stará mať dobrá!“ A to bol koniec môjho prijímacieho pohovoru! 

Takže ste boli na ňom úspešný.

Presvedčili ma, aby som si vybral nejakú tému, blízku slovensko-maďarským vzťahom. Potom som išiel na dvojročnú vojenskú službu a po návrate som sa do témy slovensko-maďarských vzťahov intenzívne ponoril. Po štyroch rokoch som obhájil neskôr knižne vydanú dizertáciu Literatúry v kontaktoch. V istom veku to asi ide. Keď chcete a nastane takpovediac vhodná konštelácia hviezd, čo v druhej polovici šesťdesiatych rokoch bola. 

Čo to presnejšie znamenalo vo vašom prípade?

Nezanedbateľnú rolu v tom zohral môj budapeštiansky školiteľ, mentor, vynikajúci slovakista László Sziklay. Prinútil ma dokonca korešpondovať s ním v maďarčine. Keď k tomu prirátam, že svoju recenziu na knihu Istvána Csukása Ady Endre a szlovák irodalomban (Endre Ady v slovenskej literatúre, vyšla roku 1965) som išiel čítať domov pod Tatry so slovníkom a spolu so starou mamou(!), tak o bizarnosti nie je núdza. No, ráta sa výsledok. V každom prípade, moje vtedajšie, dalo by sa povedať postgraduálne štúdium maďarskej literatúry a kultúry vôbec, časté študijné pobyty v Budapešti, predovšetkým v Literárnohistorickom ústave Maďarskej akadémie vied na Ménesi út, kontakty s mnohými vynikajúcimi znalcami maďarskej literatúry aj jej komparatívneho uchopenia, ma výrazne obohatili. 

Prečo bolo maďarské prostredie také príťažlivé?

Dnes by som, celkom paradoxne, povedal, že som si tam osvojil koncom šesťdesiatych rokov, a najmä v sedemdesiatych rokoch, ten otvorenejší svet, ktorý sa nám v Československu po okupácii roku 1968 tak brutálne zatvoril. Spomínam na tie časy iste s prehnanou nostalgiou. Divadlo Mikroszkop Színpad, síce posvätené kádárizmom či priamo Kádárom, sa mi vtedy zdalo v porovnaní s Bratislavou a Prahou nedostižným politickým kabaretom! Naši pohlavári neznášali, aby si z nich robil niekto žarty. Ale toto je už vari súčasť žánru spomínania, lebo možno platí aj to Kohnovo na smrteľnej posteli, že všetko je inak. Z nadhľadu veku však možno platí aj to, že som asi mal intenzívnejšie a systematickejšie pokračovať v nastúpenej hungaristickej dráhe. Ktovie.

Aká bola v porovnaní tá slovenská?

Bola jednoducho prirodzeným základom, od ktorého sa odvíjal celý môj ďalší profesný vývoj. Že vychádzal trochu viac zo štúdia romantizmu, znamenalo dotyk s takpovediac imanentným problémom romantizmu, problémom národa, so slovenskou otázkou, s jej protagonistami Ľudovítom Štúrom, Jozefom Miloslavom Hurbanom najmä. Ale prinajmenšom aj s českou a maďarskou otázkou. 

Rozlišovali ste romantizmy v literatúrach, ktoré ste študovali?

Identita bola už aj vtedy dôležitým pojmom. Len to, ako vravievam, netreba preháňať. V každom prípade, štúdium romantizmu bolo v päťdesiatych rokoch predsa len menej zaťažené ideológiou ako realizmus, medzivojnová avantgarda či súčasná literatúra. Na druhej strane implikovalo aj porovnávací prístup. Takže keď som upresňoval tému doktorandskej dizertácie, vychádzala celkom prirodzene zo štúdia slovenského a maďarského romantizmu ako fundamentu. Ale ani scientistický, štrukturalizmom podložený prístup sa, pochopiteľne, nemohol vyhnúť politickým, ideologickým súvislostiam, ktoré pri konštituovaní moderných stredoeurópskych národov a ich literatúr mali svoje podobnosti aj odlišnosti. Preto ma zaujímalo skôr typologické porovnanie oboch romantizmov, nie napríklad také časté excesy ako hádky o pôvode Petὄfiho či Madácha, ktoré nacionalisti radi živili. Ak ma teda niečo priťahovalo, tak to, ako sa v romantizme týchto literatúr artikulovali nielen osobitné národné atribúty, ale aj univerzálne hodnoty, korešpondujúce so širším európskym kontextom. Aj preto som častejšie robil exkurzy do stredoeurópskeho priestoru a preferoval som stredoeurópsku literárnu syntézu ako komplementárnu k tradičnému slavistickému konceptu. Ale, ak sa mám vrátiť k tej príťažlivosti slovenskej či maďarskej literatúry, dalo sa v tom pokračovať aj pri skúmaní ďalších vývinových období – desiatky prekladov z maďarskej literatúry vyšli s mojimi predslovmi či doslovmi. 

Ako prijímali pred rokom 1989 čitatelia maďarskú literatúru v slovenskom preklade? 

Myslím si, že maďarská literatúra v mnohom mala pre Slovákov aj istú komplementárnu rolu, suplovala im v mnohom istý čas a v istom segmente napríklad aj to, čomu sa hovorilo ľudové či populárne čítanie – Jókai, v istom zmysle aj Mikszáth. Inak zase náročnejší autori Nyugati, Kosztolányi (uverejnil som už ako študent recenziu českého prekladu jeho románu Pavučina), Ady, Babits a ďalší, aby som to nenaťahoval, až niekde po Meszὄlya, Esterházyho, Konráda, Nádasa a viacerých súčasníkov. Preferoval som autorov, ktorí myslenie, intelekt, alebo ak chcete pamäť kladú na tú istú úroveň ako samotnú techniku či estetiku tvorby. To poskytovala maďarská literatúra vždy, dnes možno ešte viac, hoci jej spoločenská rezonancia už tú energiu, žiaľ, nemá. Ale to nie je iba maďarský problém.

Má zmysel zaoberať sa literárnymi vzťahmi? Sú literárne vzťahy iné ako politické, alebo majú spoločného menovateľa?

Keď som v prvej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia vstupoval na vedeckú pôdu, bol to práve dôraz na vtedy rehabilitovanú komparatistiku, ktorý ma zaujal. Komparatistika mala v istom zmysle kompenzovať dovtedajšiu politizáciu porovnávacieho štúdia literatúr, ktoré bolo, zjednodušene povedané, v službách ideológie proletárskeho internacionalizmu a preferovalo najmä vzťahy literatúr satelitných národov k ruskej, resp. sovietskej literatúre. Hovorilo sa tomu socialistické literatúry! Trochu sa pritom zviezol aj tradičný slavistický koncept, resp. oživovanie slovanskej vzájomnosti. 

O čom to svedčí?

Bola to, prirodzene, jednostrannosť, ktorá vyplývala z povojnovej situácie aj zo spomínaných tvrdých päťdesiatych rokov. Rehabilitácia pôvodnej komparatistiky a spoločenská  liberalizácia znamenali u nás aj návrat scientizmu, návrat k štrukturalistickým tradíciám literárnej vedy a v istom zmysle aj redukciu či oslabenie intervencie ideológie a politiky aj v porovnávacom skúmaní literatúr. V súvislosti s vašou otázkou však treba povedať, že ide o trochu inú pozíciu politiky, skôr historickej politiky, ktorá môže zasiahnuť do porovnávacieho výskumu. Keď  hovoríme o skúmaní slovensko-talianskych, španielskych, francúzskych, rumunských, portugalských a mnohých ďalších bilaterálnych vzťahov, len málokedy nám napadne pripomínať, nieto ešte zdôrazňovať ich politický kontext. Ale sú vzťahy, ktoré tento politický kontext doslova implikujú, povedal by som, že ho majú v svojom DNA. Slovensko-maďarské k nim patria nepochybne. Národnostné napätia, rozpory a konflikty, sociálno-politický filter, ktorým prechádzali vzťahy dvoch národov najmä v posledných dvoch storočiach a v poslednom storočí aj vzťahy Slovákov a menšinových Maďarov či Maďarov na Slovensku, to všetko im dalo osobitnú tvárnosť, špecifickosť. Literatúry aj ich výskum však i napriek tomu mali aj svoj imanentný vývoj, ktorý tie napätia, konflikty prekračoval. Ale pohyboval sa väčšinou na tenkom ľade. Vyskúšal som si ten chlebík o dvoch kôrkach. Keďže, ako som spomínal, na začiatku bol výskum romantizmu, nevyhol som sa jedinečnému a zároveň univerzálnemu fenoménu národa, národnej ideológie, zjednodušene – slovenskému aj maďarskému nacionalizmu. Všetky dôležité toposy tohto fenoménu sme zdedili v dobrom i horšom odtiaľ. A nesieme si ich, žiaľ, aj do dvadsiateho prvého storočia. 

Dá sa z literatúry ponaučiť? 

Literatúra spolu s ďalšími umeniami mala pri formovaní národných ideológií nezanedbateľnú úlohu a bádateľ slovensko-maďarských vzťahov sa im nemôže vyhnúť. Nesmú byť však dominantné. Aby som to uzavrel, treba študovať vzťahy literárne aj politické, netreba ich však stotožňovať. Dá sa z nich poučiť, aj keď v praxi to asi veľmi nevidno. Nezaškodilo by iste tým, čo chcú napríklad do slovensko-maďarských vzťahov intervenovať politicky, poznať, akú stopu v nich literatúra a dejiny zanechali. A napríklad si prečítať, čo o tom napísali Ladislav Ballek či Pál Závada a viacerí iní autori, ktorí nám oživujú vytesnenú pamäť. Politická pamäť je totiž vždy selektívna a účelová. Literárna má tú exkluzivitu, že môže byť individuálna aj komplexná zároveň. 

Ako vidíte svojich Slovákov a Maďarov dnes? Zmenil sa váš pohľad na nich za tie roky?  

Venoval som mojim Slovákom aj mojim Maďarom roky štúdia, poznávania, ktoré som syntetizoval vo viacerých svojich knihách. Skúsenosti z tohto putovania našimi spoločnými aj protichodnými dejinami sa však nedajú len tak ľahko aforisticky zovšeobecniť. V tejto súvislosti by som parafrázoval amerického politológa, pražského rodáka Karla Deutscha, ktorý povedal, že národ je spoločenstvo založené na averzii voči susedom, a možno najmä, na odlišnom výklade spoločných dejín. Toto je, pravdaže, len jeden z pohľadov na národ, ale na slovensko-maďarský problém pasuje ako ušitý. Mohol by som k tomu uviesť množstvo príkladov z dejín i z vlastnej skúsenosti – vedeckej, diplomatickej aj politickej, ale nechcem tento rozhovor zaťažovať ešte viacej spomínaním. 

Možno by ste predsa len mohli, aj keď asi nie je vždy optimistická.

Keď som ako posledný československý veľvyslanec inicioval pred tridsiatimi rokmi parlamentné slovensko-maďarské vyrovnanie či zmierenie, výsledkom bolo, že niekedy na jar 1992 priniesli obe delegácie svoje texty onoho memoranda, ktorého predmetom mali byť najmä roky 1938–1948, lenže boli totálne, ale totálne nekompatibilné. Dodnes sa hľadá niekto, kto by sa o také niečo pokúsil. To len na margo toho, čo niektorí politici dnes vyhlasujú ako vynikajúci stav slovensko-maďarských vzťahov. Ja som si ich v demokracii, v diplomacii aj v politike, užil skoro väčšinou iba z tej horšej stránky. 

Čo všetko mohlo byť príčinou?

Povedal by som, tiež len telegraficky, že sa pod to podpísali väčšinou nezodpovední politici, ale i stereotypy a zneužívané symboly, ktoré dejiny navrstvili vo vedomí príslušníkov oboch národov rôznymi prostriedkami, napríklad aj školskými, mediálnymi, napokon aj literárnymi. A politici ich zneužívali, lebo vedeli, že volič je manipulovateľný. Keď som neskôr, po vyše devätnástich rokoch ako podpredseda vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny za stranu Most-Híd, vtedy po Ficovej vláde na bode mrazu, navrhoval na terapiu slovensko-maďarských vzťahov vytvoriť slovensko-maďarský fond zmierenia či porozumenia, na spôsob už dlhšie fungujúceho Česko-nemeckého fondu budúcnosti, napokon ma nepodporili ani moji koaliční konzervatívno-kresťanskí partneri. Povedal by som, že demokratickí nacionalisti či nacionalistickí demokrati. Vtedajšia ministerka zahraničných vecí Maďarska, vtedy ešte Maďarskej republiky, Kinga Gὄncz dokonca pre ten fond našla podporu aj  v Európskej únii, ale nepomohlo to. A keď som o ďalší rok navrhoval podstatnú novelu zákona o používaní menšinových jazykov, musel som zvádzať tvrdý zápas v koalícii, napríklad aj s nedávnym premiérom Igorom Matovičom, lebo sa im zdalo, že „dávame“ tým menšinám, teda Maďarom, akosi veľa práv. A to nehovorím o vtedajšej opozičnej nacionalistickej sociálnej demokracii a ortodoxných nacionalistoch, vlastne extrémistoch. Mohol by som z takých smutných príbehov zostaviť celú antológiu, ktorá by dokumentovala údel Sizyfosa tlačiaceho ten slovensko-maďarský balvan.

Stále máte ten pocit?

Po osemdesiatke vám, pravdaže, už ubúda síl. Ale zase, taký je údel Sizyfosa. Nikdy ten svoj balvan nedotlačí na vrchol. Dnes, keď nacionalizmus v strednej Európe nadobúda nové rozmery, je to memento o to výraznejšie. Myslel som si, keď Slováci museli v deväťdesiatych rokoch absolvovať svoj príbeh s rurálnym nacionálno-sociálnym populistom Mečiarom, že je to daň za ich historické meškanie. Ukázalo sa, že som sa mýlil. Niektorí naši susedia, najmä ich vodcovia, zdôrazňujúci historickými mýtmi podloženú národnú výnimočnosť, nám ho neskôr zopakovali v sofistikovanejšej, ale intenzívnejšej podobe. Slovensko dnes svojím politickým marazmom platí daň za to, že morálno-politická deštrukcia mečiarizmu dokonáva svoje dielo rozkladom dezorientovanej spoločnosti v podobe, na ktorú už politológia nemá slovník. Veľmi zjednodušene povedané, mečiarizmus nám založil na to, že po tridsiatich rokoch demokracie je občan-volič schopný akceptovať jednu či dve „rodinné“ strany, o ktorých si vtedy nikto ani nevedel predstaviť, že by mohli hrať niekedy rolu v politike. Aj taký je vývoj, a možno nielen preto, že si zapnete zle prvý gombík. Nie je to pre odchádzajúcich Sizyfov nič povzbudzujúce. Ale on sa celý svet trochu vymkol z pántov. 

Zmenili sa postoje voči menšinám na Slovensku a v Maďarsku? 

Zvonku to vyzerá, že menšinový národnostný problém dnes už nepredstavuje ten včerajší neuralgický bod, ktorý produkoval denne konfrontačné a konfliktné situácie. Viacerí politici sa dnes tvária, akoby to bola priamo ich osobná zásluha. Hlbší ponor do ich „duše“ by však ukázal pokrytectvo, pretvárku, falošnosť. A elementárnu neznalosť problematiky. Doteraz sa vyjavovala najväčšmi pred voľbami, parlamentnými i prezidentskými, keď politici vsádzali na spomínanú takzvanú maďarskú kartu. A voliči v zmysle svojich tradičných stereotypov na túto návnadu vďačne skákali. Malo to na Slovensku už svoje tradičné rituály, ktorým, pravdaže, aj druhá strana, teda maďarská, ponúkala dobré prihrávky. Keď mi napríklad kedysi pred štvrťstoročím dal môj podtatranský príbuzný otázku, prečo sa tí Maďari chcú od nás odtrhnúť a ja som sa ho pýtal, ako na to prišiel, odvetil: cítim to v kostiach. Takto to fungovalo dlhé roky, obraz nepriateľa zaberal a strašil. Bol naukladaný v tých kostiach! Čosi som sa proti tomu snažil robiť v intelektuálnom aj občianskom aktivistickom priestore, aj v politike či diplomacii. Neviem výsledok objektívne zhodnotiť, ale pocit sizyfovstva iste prevažuje.

Kde sa po Nežnej revolúcii problém tak zauzlil? 

Mnohí moji rodáci po roku 1989, najmä však po roku 1992 našli zaľúbenie v tom, že môžu konečne vládnuť – Maďarom, teda aspoň tým menšinovým, a udeľovať, či skôr obmedzovať im najmä jazykové, kultúrne, vzdelávacie práva. Väčšina chcela rozhodovať o identite menšiny, a to je vždy cesta s demokraciou nezlučiteľná. Pocit, že väčšina môže takto bezostyšne vládnuť menšine, nielen národnostnej či národnej, pretrváva dodnes. Slovenská menšina v Maďarsku je dnes už kultúrno-folklórny problém, kým maďarská na Slovensku, napriek pravidelnému úbytku viditeľnému pri sčítaniach obyvateľstva, predstavuje nielen kultúrnu, ale i politickú entitu. Aj preto ju môže prezentovať  komplikovanejšie, politickými prostriedkami. Implikuje u druhej strany nacionalizmus, lebo tá v ňom identifikuje svojho nepriateľa, ktorý, ako vraví iný stereotyp, stále niečo chce, požaduje. Menšina žije potom takpovediac trvale s akousi traumou, strachom, čo nie je dobrá báza pre spolunažívanie. 

Prečo sa ho nepodarilo riešiť tak, aby bola spokojná nielen väčšina, ale najmä menšina?

O isté riešenie som sa pokúsil, keď sme s Bélom Bugárom v roku 2009 zakladali interetnickú stranu Most-Híd. Vyše desaťročie držala zástavu občianskej strany, v erbe ktorej bolo etnické porozumenie. To bolo v čase Ficových nacionalistických vlád, ak dovolíte, nóvum, ktoré mohlo mať v nacionalizmom opradenej strednej Európe inšpiračný význam. Istý čas aj malo, ale vstupom do tretej Ficovej vlády roku 2016 volič už strane prestal dôverovať, hoci paradoxne práve v tejto vláde urobila strana Most-Híd pre menšiny, maďarskú zvlášť, možno najviac za tridsať rokov. Mala totiž tie spomínané politické prostriedky. 

Ako teda dnes hodnotíte tento nešťastný politický kompromis?

Aj Most-Híd radím k svojim sizyfovským projektom, lebo súčasný návrat k čisto maďarskej strane naznačuje, že na občiansku stranu tu nie je ešte stále objednávka. Nenašli sme s tou stranou porozumenia dodnes žiadne pochopenie ani za Dunajom. Asi mesiac po vstupe do vlády Ivety Radičovej, roku 2010, v ktorej som zastával spomínanú funkciu podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny, som v televízii Duna videl v debate okrem iných vtedajšieho aj dnešného podpredsedu vlády Zsolta Semjéna, ktorý vyslovil pre mňa pamätnú vetu: my budeme rokovať iba s etnicky čistou stranou. Pochopil som, že sa už nikdy nestretneme. Ale napriek všetkému takmer desaťročné tlačenie tohto sizyfovského balvanu neľutujem. Nejakú stopu v histórii slovensko-maďarských vzťahov to hádam zanechalo aj pre budúcich idealistov. Nájsť modus vivendi medzi väčšinou a menšinou či menšinami, skĺbiť integračné aj diferenciačné tendencie tohto spolužitia si žiada politikov, ktorí nevidia za každým rohom preferencie, ale človeka, ktorý chce dôstojne, rovnoprávne, v súlade so svojou identitou žiť. To sa zatiaľ žiadnej vláde dôsledne nepodarilo.

Zmenila sa aspoň paradigma týchto vzťahov? Maďarská menšina na Slovensku, ako hovoríte, má aj občiansky rozmer, aj keď ho v poslednom čase prebíja návrat k tradičným nacionálnym konceptom. Alebo nie?

V tvrdých päťdesiatych rokoch opisoval maďarský intelektuál Zoltán Fábry vo svojej eseji Harmadvirágzás z roku 1954 v súvislosti s periodizáciou maďarskej literatúry na Slovensku obdobie prvej Československej republiky ako čas vzniku novej maďarskosti, keď sa prelínali viaceré vplyvy. Boli takí, ako spomínal, čo sa pridržiavali starého, oficiálneho peštianskeho usmerňovania. Prebudil ich až hitlerizmus a vyčíňanie nyilašovcov. Ale boli aj takí, podľa neho prívrženci ozajstného maďarského ducha, reprezentovaného Adym, Móriczom, Bartókom, Kodályom, humanistickou európskou kultúrou, hlasom ľudskosti, vox humana, ktorý vyústil do antifašizmu. To bolo pokolenie, ktoré artikulovalo postoj „Maďarov novej tváre“, ako o nich písal jeden z významných vtedajších básnikov Dezsὄ Gyὄry. Spomínam tento zdanlivo už dejinami skoro zabudnutý príbeh preto, že v prostredí Maďarov na Slovensku, či vtedy v Československu, je tento integračný postoj – charakteristický rovnako pre ľavicových domácich či exilových, ako aj pre meštiansko-konzervatívnych autorov a aktivistov, príznačný pre začlenenie sa do života v slovenskom či československom prostredí a snahu nestratiť nič zo svojej maďarskosti – stále aktuálny. Našlo by sa pre túto líniu, prekračujúcu tradičnú uzavretosť, isto viac mien. 

Napríklad?

Prispeli k nej aj nasledujúce generácie Árpáda Tὄzsera, Lajosa Grendela, Lászlóa Szigetiho, Pétera Hunčíka, viacerých dnešných štyridsiatnikov, Zoltána Csehyho, Józsefa Gazdaga, Zoltána Szalaya a ďalších, ktorí nezdieľajú staré menšinové atavizmy. Bolo by treba v tejto súvislosti iste podrobnejšie hovoriť aj o programe, na ktorý vsadila koncom osemdesiatych rokov Maďarská nezávislá iniciatíva. Ak by som sa mal vrátiť ku koncepcii československého literárneho kontextu, ktorú pred šesťdesiatimi rokmi sformuloval slovenský literárny historik Stanislav Šmatlák, povedal by som, že v aplikácii na to, o čom som hovoril, by bolo treba v tom vzťahu Slovákov a Maďarov, najmä na Slovensku, skĺbiť všetky línie či – povedané Fábryho slovami – vplyvy: diferenciačné, komplementárne, aj integračné. Sme odlišní, dopĺňame sa a dokážeme sa aj spájať. To by mohlo byť, ak by také niečo existovalo, poučenie z dejín. Ale nič také nejestvuje.

V ktorom období bolo pre vás spoločenské dianie najintenzívnejšie?

Som už nepochybne pamätník, ktorý viac ako dve tridsaťročia svojho aktívneho života prežil v dvoch absolútne odlišných politicko-ekonomických systémoch – zjednodušene, v totalitnom a demokratickom. Ale každé takéto striktné delenie je len všeobecné, nepostihuje hĺbku transformácie, ktorá zasahuje najhlbšie vrstvy nášho vedomia. Dalo by sa, takisto zjednodušene, povedať, že ak vám osud nadelí takýto vek, a nebodaj sa v ňom prejavujete aktívne verejne, teda, ak ste píšuci človek, pisár, tak sa dajú veci overiť v množstve vašich textov. Pri takejto inventúre, do ktorej sa človeku, ako starne, neveľmi chce, zistíte, že ste boli pri viacerých kľúčových situáciách, ktoré týmto priestorom rezonovali. Prinajmenšom som sa ako intelektuál výraznejšie angažoval okolo roku 1968, koncom osemdesiatych rokov, v deväťdesiatych rokoch a neskôr striedavo v občianskom mimovládnom sektore, v intelektuálnej akademickej a univerzitnej sfére, ale aj v diplomacii a politike. Z takéhoto stretnutia nie vždy súrodých, kompatibilných sfér nemôžete vyjsť celkom nedoráňaný, najmä politika vám dokáže pripraviť situácie, ktoré sú s tými ostatnými neraz v protiklade. A je jedno, či žijete v malej stredoeurópskej krajine alebo v nejakej veľmoci. 

Vidíte jednoznačný smer vývoja slovenskej spoločnosti a kultúry? 

Základný étos si človek musí asi niesť podľa možností už od kolísky. Niečo musíte dostať už v nej, a niečo je pridaná hodnota, ktorú vám prináša život postupne. Záleží na tom, ako sa tie pozitívne veci stretnú a či prevážia. Zachovať si v tom užšom slovenskom aj širšom československom prostredí integritu a prežiť aktívne dve vyše tridsaťročia, ako vravím v celkom odlišných systémoch, nebolo ľahké či jednoduché. Nejaký základný demokratický inštinkt ma však zrejme nepustil k extrémom. Tie hrozili v jednom aj druhom systéme. V prvom horlivcom komunizmom, v druhom najmä tým, čo podľahli tomu čaru národa, presnejšie nebezpečenstvu nacionalizmu, ktorý populisti rôznej sorty vytiahli a zneužili hneď po Nežnej revolúcii. Nemal som, ako vravím našťastie, senzory pre extrémy. Po demokracii som túžil už v komunizme, ale bola to väčšinou iba verbálna túžba. Keď sa pre jej realizáciu vytvorili po Novembri ´89 podmienky, ukázalo sa, že predstavy o nej sú často protichodné. Kým za komunizmu napríklad v mojej generácii bol aký-taký konsenzus – len málokto v okolí sa mi vybavuje ako pravoverný komunista, skôr by sme mohli hovoriť o miere prispôsobivosti -, tak po novembrovej zmene sa ukázali oveľa väčšie rozdiely. Časť sa znova prispôsobovala práve existujúcej moci, časť skočila na nacionalistickú vlnu populistu Vladimíra Mečiara a nacionalistických extrémistov, a časť – dali jej potom prívlastok svetoobčania, kozmopoliti – zostala chvíľu visieť vo vzduchoprázdne. Ja som bol na slovo kozmopolita zvyknutý, už v päťdesiatych rokoch ma takto označili na gymnáziu, keď ma neprijali do mládežníckej organizácie! 

Ako spätne hodnotíte postoje spisovateľského prostredia k tejto črte spoločnosti na Slovensku?

Dodnes v ňom funguje táto dichotómia – založená na osvedčenom koncepte: národní verzus protinárodní, hoci u nás nebola vyslovene artikulovaná tradícia tzv. ľudových a urbánnych. Oba smery, pravdaže, nemajú dnes nejakú väčšiu spoločenskú rezonanciu, ale rigidnosť pretrváva. A diskurz neexistuje. Paralelné svety sa nestretávajú. Konzumnú spoločnosť to necháva ľahostajnou, tá totiž na kultúrnosť už dávno rezignovala. Nezaujímajú ju ani národní ani svetoobčania. Inak ale s národnou kartou, takisto ako s maďarskou, sa na Slovensku v predvolebnm zápase ešte stále dá rátať. Spĺňa tú základnú potrebu: mať nepriateľa.

Zdajú sa vám myšlienky, idey, ideály strednej Európy dnes už jalové? Pripravili sme sa o strednú Európu? Alebo z nej čosi zostalo, čosi sa v nej zmenilo, alebo je ešte pred nami naplnenie jej ideálov?

Z pohľadu môjho celoživotného literárnohistorického aj akéhosi emocionálne či rodovo determinovaného záujmu o ideu strednej Európy by som tento projekt dnes už tiež možno zaradil k tým sizyfovským. Prinajmenšom nie celkom naplneným. Mal v mojom živote a pôsobení svoje zdvihy i klesania, hoci dnes prevláda skepsa, ba pesimizmus. Lebo, znova sa dovolávam toho starého Kohna, všetko je inak. Slováci majú historicky asi najmenšiu afinitu k tomu, čo predovšetkým od 20. storočia pomenovávame strednou Európou. Ale to je v poriadku, lebo každá zo zemí tohto sporného priestoru a priestoru sporu, ako o ňom hovoril český filozof Karel Kosík pred polstoročím, si ho vymedzuje špecificky, zo svojho uhla pohľadu. 

Čo je príčinou slabého pocitu spolupatričnosti k strednej Európe?

Slováci asi nikdy neboli zžití so spomienkovou, zaniknutou Kakániou, tým nepochopiteľným štátom bez vlastností, s liberálnou ústavou, ale s klerikálnym vládnutím, ktorý s takou iróniou dokázal zobraziť Robert Musil. Aj on však, keď vymenúval jeho rôzne atribúty, morom počínajúc, dokonca spomínal „slovenské dediny“. Inak, ako zvyknem hovorievať s Györgyom Konrádom a Pavel Vilikovský to tiež potvrdil, stredná Európa je projekt urbánny, mestský, nie rurálny. Musil zároveň ironizoval dobový národnostný zápas, ktorý v tom čase pútal aj pozornosť zahraničia; vážnejšie bral skôr to, čo podľa neho ľudí v tomto priestore zjednocovalo – „odpor každého človeka voči snahám človeka“ a následnú neistotu a nedôveru voči vlastným osobným osudom. Slováci, tí konzervatívni iste, stavali však v tomto čase národnostné, kolektívne problémy najvyššie, od nich odvodzovali všetko ostatné. Maďari k myšlienkam strednej Európy síce väčšmi začali inklinovať až po rozpade monarchie, ale tiež v nej skôr hľadali už v medzivojnovom období cestu k výraznejšiemu uplatneniu ambícií, ktoré stroskotali v Trianone. V strednej Európe by však nikdy nemalo ísť o to, kto bude hegemónom, aj keď u niektorých jej politikov hegemonistické pocity prežívajú silnejšie. Najvýznamnejší slovenský politik prvej polovice 20. storočia, Milan Hodža, ktorý ju tak intenzívne a koncepčne presadzoval v širšom geopolitickom rámci, jej preto dával univerzálnejší zmysel. 

Kde sa stala potom chyba?

Ja som sa pred vyše polstoročím, ako som naznačil, celkom prirodzene pri svojej orientácii dostal do myšlienkového sveta strednej Európy aj tým, že som tradičný východoeurópsky slavistický koncept rozširoval o maďarský segment, teda o stredoeurópsku syntézu, ktorá mala nie rušiť, ale vyvažovať a dopĺňať dovtedy preferovanú slovanskú jazykovú jednotu a vzájomnosť. Integrovanie maďarskej literatúry, kultúry do tohto vtedy predsa len ideológiou ovplyvneného prostredia tzv. socialistických literatúr, znamenalo pohybovať sa už vyhranenejšie a ostrejšie v onom priestore sporu či v tom spornom priestore. Už som spomínal, že politike sa pritom celkom nedalo vyhnúť. Ale, zdanlivo paradoxne, tiež už spomínaný proletársky internacionalizmus za tých štyridsať rokov hrany nacionalizmu obrusoval či dokonca zakrýval. Po roku 1989, tiež paradoxne – v slobode a demokracii, ich odhalil a neraz ukázal jeho horšiu stránku. Slováci sa pôsobením Vladimíra Mečiara v deväťdesiatych rokoch mohli preto ľahko stať skôr západnou krajinou východnej Európy, ako východnou krajinou západnej Európy. Vyhrážal sa, že keď nás neprijmú do euroatlantických štruktúr, pôjdeme na Východ, ale dnes by som povedal, že sa stal zázrak. Napriek tomu sme zostali v tej západnej strednej Európe, čo bol vtedy cieľ všetkých národov či štátov strednej Európy, a znášame všetky jej choroby raz ľahšie, inokedy ťažšie. 

Nebodaj je Slovensko dnes na tom v niektorých ohľadoch lepšie.

Dnes sa zdá, že sme krok či staré hendikepy v rámci strednej Európy vyrovnali, hoci možno len preto, že partneri sa potkli či zakopli, nedajboh, že sa vrátili na nami opustenú trajektóriu. Či skôr zaprášenú poľnú cestu! Stredná Európa za posledných vyše tridsať rokov absolvovala vývoj, ktorý zatiaľ napriek niektorým skôr faktografickým pokusom nikto dôkladne nezrekonštruoval. Jej mapa sa síce nezmenila, ale dnes musím trochu so smútkom povedať, že neviem, čo vlastne ešte spája národy a štáty strednej Európy, aby sme napríklad mohli hovoriť o opodstatnenosti Visegrádskej štvorky. Partikularizmus, uzavretosť nielen hraníc, ale aj uzavretosť do seba, stará dobrá izolovanosť to hádam nie sú. Nedajboh zápas proti liberalizmu či liberálnej demokracii? Nemám v pamäti jeden moment nejakej výnimočnejšej spolupatričnosti medzi štátmi, národmi, politikmi strednej Európy, ktorý by som mohol ako občan evidovať, nie to ešte honorovať. Aj pri nastupovaní do toho spoločného výťahu vo februári 1991 prevládala viac rivalita ako úprimná spolupráca a vzájomná pomoc. Ešte možno fakt, že nás Slovákov v období mečiarizmu, najmä Poliaci v tom Visegráde podržali, sa vari dá zaradiť k tým výnimočnejším. A intelektuáli už vôbec v čase politickej realizácie strednej Európy za posledné tridsaťročie načisto stratili svoju niekdajšiu vyžarovaciu energiu. Formálnosť tohto zoskupenia, jeho účelovosť ako spomínaného výťahu do integračných štruktúr, sa naplnila vrchovate a provinčný egoizmus, nacionálna uzavretosť nahradili zmysluplnú spoluprácu. O jeho duchovnom rozmere, ktorý bol kedysi koncom osemdesiatych rokov fundamentom, už ani nehovoriac. Hľadá sa nový Milan Hodža, ktorý by vedel dať myšlienke strednej Európy nadčasovú koncepciu aj zmysel. 

Je šanca takého nájsť?

Zatiaľ nevidím na obzore nikoho, doslova nikoho. Nie je to však iba zásluha dnešnej globálnej krízy, stav strednej Európy už neveštil nič dobré dlhšie. My, čo veríme na nejakého spoločného ducha rozmanitosti strednej Európy, na kultúrnu strednú Európu ako priestor občianskej spoločnosti, sme sa, pravdaže, trochu dlho pohŕdavo vznášali nad jej politickými mutáciami v jednotlivých štátoch. Zdalo sa nám nepravdepodobné, či priamo nemožné, že by stredná Európa mala byť opäť priestorom, v ktorom sú ohrozené ľudské práva, demokracia, právny štát, v ktorom môže mať navrch opäť síce vraj demokracia, ale autoritárska, doslova neliberálna demokracia. Dnes sme postavení pred realitu ešte komplikovanejšiu, ale keď si necháme tú našu občiansku strednú Európu znova uniesť, budeme už môcť hovoriť o samoúnose. Vinní si budeme tentoraz sami.               

Myšlienku duchovného stredoeurópanstva intenzívne podporovalo vydavateľstvo Kalligram, ktoré však nie tak dávno zaniklo. Malo pre vás tiež sizyfovský rozmer? 

To obdobie, spoluprácu s Kalligramom a jeho takpovediac duchovným otcom Lászlóom Szigetim považujem z hľadiska svojho intelektuálneho života možno za najkľúčovejšie, najzmysluplnejšie aj najinšpiratívnejšie. Nielen preto, že som v ňom sám publikoval viacej kníh, spolupracoval na mnohých edičných, časopiseckých projektoch, ale aj preto, že v tom štvrťstoročí to bola naozaj nezávislá dielňa, povedal by som duchovná oáza, ktorá prekonala nástrahy politických a ideologických jednostranností, o ktoré v tých rokoch nebola núdza. Kalligram sústredil okolo seba to, čomu hovoríme elita vzdelancov. Pre súdržnosť Stredoeurópanov urobil viac než väčšina visegrádskych politikov dokopy aj preto, že myšlienke strednej Európy dával stále nové kultúrne, duchovné impulzy, ktoré naozaj prekračovali hranice uzavretej spoločnosti. To, že som mu mohol vzdať hold zostavením objemného slovenského aj maďarského zborníka Bolo raz jedno vydavateľstvo… (Volt egyszer egy kiadó…), bola pre mňa česť. Také vydavateľstvo už dnes, žiaľ, nemáme. Chýba, myslím si, nielen mne. Nie náhodou, keď skončil Kalligram, je aj nad strednou Európou akosi menej svetla. Som osudu vďačný, že som mohol byť účastníkom toto stredoeurópskeho takpovediac výstupu na vrchol strednej Európy v čase, keď to ešte malo možno zmysel. Dnes už pomaly, pravdaže, spoločenský dopyt po takom intelektuálnom diskurze slabne, a treba sa s tým možno zmieriť. V každom prípade spoluprácu s Kalligramom nepovažujem za takú sizyfovskú, ako niektoré už spomínané aktivity. Skôr naopak. Aj keď sme ten balvan na vrchol možno nedotlačili, pocit zmysluplnosti, ba naplnenosti zostal. Trochu ma to aspoň zmieruje so starobou, ku ktorej neduhom patrí nielen nostalgia…

Vychovávali ste študentov hungaristiky, slovakistiky a stredoeurópskych štúdií v Bratislave aj v Prahe. Myslíte si, že ste im dokázali svoje skúsenosti a poznatky odovzdať a oni sa z nich poučiť? 

To posledné, samozrejme, nechávam na nich, ale už len desiatka mojich doktorandov a ďalších študentov, ktorí sa úspešne uplatnili vo svojom profesionálnom živote, by ma, formálne, mohla uspokojovať. Dbal som vždy na výučbu v žánri dialógu, na kritické myslenie. Fakty si dnes každý nájde, ale dôležité je ich interpretovať a hodnotiť v súvislostiach, v kontexte. Robil som to pri slovakistike aj hungaristike väčšinou vždy na porovnávacom stredoeurópskom pôdoryse, a to bolo, nazdávam sa, pre študentov príťažlivejšie. Hovorili sme tomu na filozofickej fakulte v Prahe, kde sa tento prístup načas stal dominantný, areálové štúdium. 

V čom spočívalo?

Okrem jazyka a literatúry sme do neho integrovali históriu, kultúrológiu, skrátka širší kontext ako bol tradičný úzko filologický. Takýto areálový prístup pri niektorých literatúrach stredo- a východoeurópskeho a južného, balkánskeho regiónu sa mi zdá byť produktívny, ak chcete progresívnejší. Implikuje všetky tri už spomínané vlastnosti či funkcie porovnávania – integračnú, komplementárnu aj diferenciačnú. A neruší tradičné vzťahy týchto literatúr, známe prinajmenšom od ich národného obrodenia, ktoré z nich vytvárajú spoločnú kultúrnu entitu. Z času na čas oživovanú politickými či geopolitickými konštrukciami. Jednou z nich je aj Visegrádska skupina, ktorá, ako som už spomínal, márne hľadá svoju duchovnú tvár, ale aj spoločný záujem o jej zveľadenie. Pravdaže, intelektuáli vraj nemajú do toho čo hovoriť.

Keď ste boli v polovici deväťdesiatych rokov krátko šéfom katedry maďarčiny na bratislavskej filozofickej fakulte, zdalo sa, že štúdium hungaristiky by mohlo mať perspektívu. Dnes už ten odbor neexistuje, prečo narazil na plytčinu? 

Keď som prišiel na katedru, v jej nepísanom štatúte stálo, že je to vlastne katedra maďarskej menšiny. Študent, ktorý by tu študoval maďarčinu ako cudzí jazyk, sa jednoducho nemohol uchytiť. Snažil sa to prelomiť prvý ponovembrový dekan, spomínaný už rusista Ivan Slimák, ktorého manželka bola významná prekladateľka modernej maďarskej prózy Juliana Szolnokiová. On ma nahovoril na habilitáciu, aj na vedenie katedry, čo som potom pochopil tak, že by bolo optimálne vytvoriť dva smery štúdia. Jeden pre menšinových Maďarov s materským jazykom a najmä maturitou maďarskou, a druhý, ak chcete, nemenšinový, s perspektívou vychovať pre slovenské potreby spoločenských vied, verejného života, prekladateľov atď. znalcov maďarčiny, literatúry, kultúry v širšom slova zmysle. Prekonať tú paradoxnú situáciu,  že – ako som už povedal – maďarskými dejinami, jazykom, literatúrou, kultúrou sa zaoberajú na Slovensku ľudia, ktorí nemajú pre to univerzitnú aprobáciu. Aj som sa pokúsil vytvoriť koncepciu hungarologického ústavu pri katedre, ale nepodarilo sa to vtedy presadiť. Nebol o to záujem na vtedajšom mečiarovskom politickom Slovensku ani v Maďarsku, ale, čo si budeme hovoriť, ani v prostredí maďarskej menšiny. 

Čiže sme opäť pri neprajnom nacionalistickom postoji, pri malosti myslenia?

Ako som už spomínal, bralo sa to ako výsadné pracovisko menšiny. Dokonca Maďarské pedagogické fórum vtedy na svojom zasadnutí prijalo nejaké uznesenie, že na čele Katedry maďarskej literatúry a jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského má byť Maďar. Teda čosi ako pokrvný Maďar! Tak to potom vyšlo, že som presunul svoje pedagogické aktivity na Karlovu univerzitu, ktorej filozofická fakulta prejavila o mňa záujem a na ktorej som sa stal vedúcim Kabinetu slovakistiky a neskôr riaditeľom Ústavu slavistických a východoeurópskych štúdií, ktorý zahrnoval všetky slovanské jazyky, maďarský aj baltské. Iná vec je, že odvtedy sa hungaristika dá študovať na viacerých vysokých školách, ale vyslovene špecifické, povedal by som, že vedecké zameranie v tom slovenskom, univerzálnejšom, nie, preboha, nacionálnom ponímaní, sa už presadzuje zrejme ťažšie či protirečivejšie. Aj keď nejaký vývoj v tom je. Z môjho hľadiska však to krátke pôsobenie na katedre patrí asi tiež k tým sizyfovským. No, čo už.

Dokážete byť aj napriek tomu optimistom? Z čoho optimizmus čerpáte, alebo inak – čo vám ho berie?

Môj otec bol pesimista, mama bola optimistka. Z takéhoto materiálu sa stane potom zrejme skôr skeptik. Ktorý môže navonok vzbudzovať aj pocity optimizmu. Ale v každom prípade  pocity sizyfovstva, myslím si, nie sú ani optimistické, ani pesimistické, sú možno prirodzené, keď si kladiete  vyššie ciele. Teda možno ciele nad vaše sily, resp. nad horizont prostredia, ktoré vás obklopuje či určuje. 

Veríte, že sa veci dajú zmeniť k lepšiemu? Podarilo sa vám to?

Zmeniť asi nie, ale posunúť k tomu lepšiemu možno niekedy áno. Či sa mi to podarilo, posúdia iní. V každom prípade, na niektorých poliach mojich záujmov som sa o to usiloval. Ale so sizyfovským pocitom nedokončenosti. V tomto zmysle je život, bez ohľadu na jeho dĺžku, nedokončená veta. Ibaže sa nedá zopakovať.