Spriaznené spisovateľské identity a hanebná súčasť európskych dejín

Pre Krzysztofa Vargu je Danilo Kiš Proustom epochy kremačných pecí.

Krzysztof Varga, syn poľskej matky a maďarského otca, patrí medzi najznámejšie súčasné spisovateľské a novinárske osobnosti nášho širšieho regiónu. Vo svojich textoch mieša nielen pramene poľskej a maďarskej identity, histórie, literatúry a kultúry, ale načiera pri ich písaní do celej strednej Európy ako dedičky monarchie, do jej viacjazyčnosti a polykultúrnosti. Cez hanebnú súčasť jej dejín, takých známych aj z iných častí takzvaného stredoeurópskeho regiónu, zachytáva osobnosť srbského spisovateľa Danila Kiša a jeho rodnú Suboticu.

Danila Kiša chápe aj cez maďarského autora Pétera Esterházyho, ktorý si svojho času prisvojil jeden z Kišových textov o smrti mladého Esterházyho a nenápadne ho včlenil do svojho najvýznamnejšieho diela – do historického románu Harmonia caelestis. Urobil tak bez toho, aby čitateľ, neznalý Kišovho diela, čo i len zapochyboval o tom, že ide o pôvodný Esterházyho rukopis.

Hry so spriaznenými textami, odkazmi a identitami nie sú náhodné. Krzysztof Varga o Kišovom rodisku píše:

„Neviem sa rozhodnúť pre jeden typ písania názvu tohto mesta, raz je to pre mňa Subotica, raz Szabadka, a v tej chvíli sa mi zdá, že je to jediné mesto, ktoré sa v mojej pamäti prevaľuje ustavične z maďarčiny do srbčiny a zo srbčiny do maďarčiny, a všetko to vôbec nie je vina histórie, iba literatúry, lebo keď čítam Kiša, predstavujem si Suboticu a cítim sa ako literárny otec z jeho poviedok, a keď premýšľam o Kosztolányim, spomeniem si na Szabadku (tu sa narodil aj Dezső Kosztolányi, pozn. red.) a vidím sa v kupé vlaku ako Kornél Esti, ktorému vdýchol život.“

Lenže Kornél Esti je aj alteregom Pétera Esterházyho, ktorý vydal dielo s názvom Esti: Pochádzam z krajiny, povedal (alebo vraví? alebo by povedal?) Kornél Esti, v ktorej vedľa seba jestvuje arogancia grobianskeho východoeurópskeho spassgesellschaftu (ako sa to povie?, zábavnej, vtipkujúcej spoločnosti?) a malicherná hrozba bradatej vážnosti vyprázdnenej tradície.

Varga, Kiš, Kosztolányi, Csáth, Esterházy. Mená autorov, postáv, ktoré zohrávajú v reflektovaní našej minulosti, súčasnosti, nášho bytia, reality a jej absurdity jedinečnú rolu. Čítame ich stále dokola, pomyslel si Kornél Esti, pre zábavu, úvahu aj z nostalgie. Ako dodáva Varga – dokonca aj keď som v Budapešti, viem intenzívne túžiť po Budapešti – znie to ako paradox, ale nie je to celkom tak. Sme už nekonečne dlho v strednej Európe, a stále sme po nej neprestali túžiť.

Krzysztof Varga (1968, Varšava)
poľský prozaik a žurnalista

– je autorom pätnástich kníh, z ktorých viacero postúpilo do nominácie o významnú poľskú literárnu cenu Niké (Guláš z turula, Piliny, Masakra)

– jeho diela sú preložené do taliančiny, maďarčiny, bulharčiny, slovenčiny, chorvátčiny, srbčiny aj ukrajinčiny

– je spoluautorom slovníka Parnas Bis Słownik literatury polskiej urodzonej po 1960 roku, ktorý predstavuje vôbec prvý pokus o systematické uchopenie poľskej literárnej scény po roku 1989

– jeho kniha esejí Guláš z Turula venovaných ironickému, a zároveň láskyplnému pohľadu na maďarskú históriu, kultúru, umenie ale aj gastronómiu vyšla aj v slovenčine. (preklad Jozef Marušiak, Kalligram, 2010.)

Tieň Danila Kiša

Úryvok z knihy Krzysztofa Vargu: Čardáš s mangalicou
(Czardasz z mangalicą. Wolowiec, Czarne 2014)
Preložil Karol Chmel

Jedného dňa, už si nepamätám, pri akej príležitosti, muselo to však byť pri nejakom spoločenskom posedení, rozhodli sme sa s Andrzejom Stasiukom, že zájdeme do Subotice pokloniť sa tieňu Danila Kiša. Do Subotice, to znamená do Szabadky, do Vojvodiny, čiže do Vajdasságu, do Srbska, hneď za maďarskú hranicu. Rozhodli sme sa mu pokloniť, pretože Danilo Kiš bol jedným z najväčších spisovateľov šťastne uplynulého storočia, bol to Proust epochy kremačných pecí, bol literárnou emanáciou strednej Európy, vlastne on sám bol stredná Európa.

Čitateľovi prvých strán Záhrady, popola, jednej z najkrajších kníh, aké môže človek vo svojom živote prečítať, sa určite zdá, že práve obcuje so strateným dielom Hľadania strateného času. Román sa totiž začína skutočne proustovským opisom letného rána, keď rozprávačova matka vchádza do izby a nesie mu raňajky. O pár strán ďalej mi však Záhrada, popol začína pripomínať prózu Bruna Schulza, lebo ako sa ukazuje, predsa len nie matka, ale otec bude hlavným hrdinom tejto knihy, veď je známe – postava otca patrí medzi najpoužívanejšie literárne klišé, ale Kiš dokonca aj zo starého, vyblednutého klišé dokáže urobiť krásny a dojímavý film.

Rozprávač príbehu, Andreas Szám, je dieťa, ktorého život sa zrazu, hneď po tom, ako sa skončí proustovské ráno, stáva závratným tempom zrýchleným dospievaním k smrti. Záhrada, popol je v tomto zmysle iniciačný román, lebo aj keď tu nenastáva iniciácia u Erosa, tak u jeho nerozlučného sprievodcu, siamského brata. V Záhrade, popole sa prevracia ako v presýpacích hodinách postupnosť nevyhnutných zasvätení, a zrkadlový odraz ukazuje zrazu inú, predtým neznámu podobu života.

Hneď na samom začiatku svojej púte sa Andreas Szám oboznamuje s príbehom Fraulein Weissovej, jednej zo zachránených obetí katastrofy Titanicu, ktorá sa po celý svoj zázrakom zachovaný život usilovala všetkými možnými spôsobmi – najradšej ušľachtilo a vznešene – spáchať samovraždu. Objednala si do hotelovej izby celé náruče kvetov, v ktorých omamujúcej vôni sa chystala rozlúčiť so svetom. A keď sa jej to nepodarilo, vrhala sa teatrálne pod kolesá áut, električiek a drožiek, no večný brat Erosa zakaždým odmietol jej dotieravé pytačky, vraj si vyvolenú vyberie radšej on sám.

Smrť spisovateľovho otca, Eduarda Kiša, ktorému je venovaný cyklus Rodinný cirkus – ktorého prvou z troch častí je Záhrada, popol – však nemala miesto medzi voňavými kvetmi. Sprevádzal ju skôr pach spálených mŕtvol, smrad neumytých tiel, zápach exkrementov a určite aj odveká, neodmysliteľná aróma ľudského strachu. Kišov otec totiž zomrel v Osvienčime.

Od chvíle smrti strýka, ktorého vlastne nepoznal, neprestáva Andreas rozmýšľať o smrti. Napriek tomu, že nevyrástol z veku, keď je človek nesmrteľný, lebo na nesmrteľnosť verí. Keď však pochopí, že niečo také ako smrť existuje, a existuje neodvolateľne – už si nikdy nebude vedieť poradiť s vedomím pominuteľnosti. Smrť teda vstupuje ráznym krokom rovno do detského sveta rojčení a nadšení, sveta snov, v ktorých bicykel strýka Otta je vlastne zázračný lietajúci stroj Leonarda da Vinci a spolužiačka z triedy Júlia je idealizovaná prvá láska. Andreas ako všetky maďarské deti číta Chlapcov z Pavlovskej ulice od Ferenca Molnára a obľúbenú Malú bibliu pre školy, ktorú považuje za najúžasnejší dobrodružný román, už cíti, že vo chvíli potopy sa preňho nenájde miesto na arche.

V Záhrade, popole vstupujeme z idyly rovno do nočnej mory a z neviny do spoluviny. Rozprávačov otec – ako schulzovský otec so svojou Knihou – pracuje na opus magnum – Cestovným poriadkom autobusovej, lodnej, železničnej a leteckej dopravy. Práve cestovné poriadky – tak ako účtovné knihy – udržia v sebe čas oveľa lepšie, teda trvalejšie ako básne.

Dnes ľutujem, že som vyhadzoval každý plán mesta, či už Varšavy alebo Budapešti, keď sa predrel na ohyboch a z veľkej plachty sa premieňal na hrsť neveľkých lístkov. Keby som si ich pozliepané uchoval, mohol by som dnes vidieť, kadiaľ kedysi viedli trasy už nejestvujúcich autobusových liniek, ako sa menili čísla električiek. Električková slučka na Kieleckej, čo susedí takmer s mojou ulicou bola pred vojnou konečnou električkových liniek v tejto časti Varšavy, otáčala sa tam linka číslo 3, keď som sa sťahoval do svojho terajšieho bytu – končila tam električka 16, teraz sa tam otáča linka 33; prostredníctvom takýchto zmien čísel a dopravných trás možno porozprávať celé histórie nielen električiek a autobusov, ale aj ľudí a ich doby.

Ľutujem, že som nezbieral cestovné poriadky Volánu a MÁV-u, vedel by som bez škatule, ako sa – po prenesení sa v čase – dostať autobusom alebo vlakom na známe miesta. Tie linky sa zmenili, staré autobusy nahradili nové, potom novšie a napokon najnovšie a najpohodlnejšie; dokonca aj cigarety Symphonia, ktoré sa v Maďarsku stále fajčia, sú v určitom zmysle modernejšie než symfónie, aké fajčil Andreasov otec, lebo vtedy zaručene neexistovali verzie light a menthol.

Tak ako sa mení hodnota peňazí: v roku 1942 sa za dvesto pengö – ako sa dozvedáme od Kiša – dal kúpiť kilogram cukru. Čo sa však dalo kúpiť za bankovku schovanú kdesi v mojom šuplíku, bankovku s nominálnou hodnotou stotisíc pengö (emisia z roku 1945)? Doslova nič. Vtedy už kilo cukru stálo miliardy. V Cestovnom poriadku autobusovej, lodnej, železničnej a leteckej dopravy, ako píše Kiš, „boli najvzdialenejšie mestá a ostrovy spojené jednou židovskou, ideálnou líniou. Sibír – Kamčatka – Celebes – Cejlón – Mexiko City – New Orleans v ňom boli takisto silno vyznačené ako Viedeň, Paríž alebo Budapešť. Bola to akási apokryfická, sakrálna biblia, v ktorej sa zopakoval zázrak zrodu, no v ktorej sú opravené všetky božie krivdy a ľudská nemohúcnosť. (…) So slepou zlosťou Prométea a demiurga môj otec neuznával vzdialenosť medzi zemou a nebom. V tom anarchickom a ezoterickom Novom zákone bolo zasiate semä nového bratstva a nového náboženstva, popísaná teória univerzálnej revolúcie proti Bohu a všetkým jeho obmedzeniam“. Aké je to schulzovské, však? Sto percent Schulza v Kišovi, dalo by sa povedať. Chudobný haličský učiteľ kreslenia nemohol ani tušiť, akého bude mať raz žiaka.

Andreasov otec uteká pred skutočnosťou ako otec autora Škoricových sklepov. Pije, potĺka sa po krčmách, uniká z domu, je tragický a hodný poľutovania, podlý aj ušľachtilý, ako ten, čo sa prvý vzbúril proti Bohu a po ňom to robia stále ďalší. Keby to nebolo také patetické, Andreasov otec by predsa mohol zvolať na plné hrdlo: „Pane, prečo si ma opustil?“ a mal by na to všetky dôvody. Otec zošalie nie preto, že vydavateľ odmietol jeho Cestovný poriadok, ale preto, že cíti blížiacu sa záhubu.

Vie, že preňho niet záchrany, aj keď ju zúfalo hľadá. Chvíľkovým zúčtovaním sa teda zdá útek do šialenstva. Po Osvienčime je písanie básní taká istá nevyhnutnosť ako predtým, ale vzbura proti Bohu sa stala absolútnou nutnosťou. Ak totiž Boh neberie do úvahy otcov strach, jeho šialenú túžbu žiť, tak načo sa ešte naňho obracať?

V Kišových knihách je vojna niekde ďaleko. Len chvíľkami bolo vidieť medzi odsekmi chlapcov z Hitlerjugend kypiacich zdravím, a o pogromoch sa dozvedáme pri príležitosti rozprávania o otcovej pyžame a palici, ktorou Eduard Szám zahasproval dvere. Ľudia sú dôležití až vtedy, keď zrazu zmiznú. Niekde údajne sú, ale nemožno ich uvidieť, dotknúť sa ich, nedá sa s nimi porozprávať. Otec zatvorený v gete, zmierený so svojím osudom, sa vzďaľuje, len podchvíľou sa objaví ako inkognito, prešmykne sa bokom, ale v skutočnosti sa vracia len v pamäti, lebo v pamäti vzdialení a nezachytiteľní nadobúdajú výrazné tvary a až vtedy jasne počuť , čo hovorili. Keď sú vedľa nás, pripadajú nám akísi rozostrení, zastretí, keď zrazu chýbajú, ich obraz je výraznejší a trýznivý. Tam, kde vyrastal Danilo Kiš, stále pršalo. Možno vďaka tomu a provinčnej nude sme získali jedného z najúžasnejších spisovateľov toho storočia. Lebo čítanie – a v konečnom dôsledku jeho písanie – sa stalo dáždnikom pred ustavičnými dažďami a dusivou monotónnosťou provincie. V januári 1942 sa zachránil pred pogromom, ktorý usporiadali honvédi proti Židom v Novom Sade, čiže maďarskom Újvidéku. Lebo maďarská domáca Kišovcov prezieravo namaľovala na dvere domu na ulici generála Bema šípový kríž. Spomienka na túto udalosť spôsobila, že vtedy sedemročný Danilo (pred dvoma rokmi pokrstený popom v kostole Nanebovstúpenia Najsvätejšej Panny Márie) sa v neskôr stal spisovateľom. Dá sa povedať, že honvédi netušili, ako veľmi – páchaním tých vrážd – poslúžili svetovej literatúre.

Zločin, ktorého obeťou bolo takmer tri a pol tisíc ľudí, vyvolal v Maďarsku, vtedy oficiálnom spojencovi Nemecka, spoločenské pobúrenie – vidí sa mi, že je to naozaj zriedkavá vec. Regent Horthy dokonca zostavil špeciálnu komisiu na preskúmanie okolností pogromu, ba v rámci procesu boli vinníci odsúdení, aj keď samotné rozsudky vykonané neboli; to už nedovolil nemecký spojenec. Horthy sa usiloval vyhnúť spojeneckým povinnostiam, ako mohol, ale musel sa skloniť a na začiatku toho istého roku 1942 poslal na východný front dvestotisícovú armádu, ktorá bola o rok neskôr pri Voroneži porazená. Usiloval sa dokonca zbaviť funkcie regenta Maďarského kráľovstva, ktorá mu prinášala hanbu, a chcel na tento post dosadiť svojho syna Istvána. Plán mu však nevyšiel. István Horthy zahynul na fronte v tom istom roku 1942. O pogrome v Újvidéku maďarský spisovateľ Tibor Cseres napísal krátky román Chladné dni, ktorý sa začína takto: „Dali sa vôbec zrátať mŕtvoly? Veď to nie je možné! Tritisíc tristotridsaťdeväť! Z toho dvesto deväťdesiatdeväť starcov! Nemožné. Odkiaľ sa vie, že starcov? Ako sa to zistilo? Hneď po všetkom. Môžete to pochopiť, pán kapitán? Aký môže byť v takom pekelnom mraze rozdiel medzi mužom v najlepšom veku a starcom?“

No a skutočne, vyvraždili vyše troch tisíc ľudí, hlavne Srbov a Židov, z toho veľa žien, starcov a detí, vraždili, koho sa len dalo, bez nemeckej škrupulóznosti a bez účasti Nemcov, vraždilo sa v amoku a chaose, vraždilo sa so zápalom aj bez zápalu. A začalo sa vraždiť v rámci odvety za útoky juhoslovanských partizánov, takže každý, koho chceli zastreliť, sa stával automaticky špehom alebo partizánom, čo vôbec nedávalo zmysel, čo bol úplný nezmysel. Veď generál Ferenc Feketehalmy-Czeydner (ktorého po vojne vydali Juhoslovanom, a tí ho popravili v roku 1946), ktorý dal na tento jatky rozkaz, musel vedieť, že nie každá srbská či židovská žena je tajnou komunistickou emisárkou, nie každý sopliak je šikovne zamaskovaný partizán a nie každý nemotorný starec je zákerne zakamuflovaný špión. Vraždilo sa, lebo bol rozkaz vraždiť, vraždilo sa, lebo keď sa začne masaker, tak ťažko prestať, vraždí sa, akoby sa vykonávala ťažká fyzická práca v továrni alebo na roli. Bolo to niekoľko dní mimoriadne mrazivého januára 1942, keď maďarská armáda a žandári plnili okupačné povinnosti na tom kúsku bývalého juhoslovanského štátu, ktorý bol však podľa nich súčasťou Maďarska, a boli teda okupantmi, ale zároveň boli doma. Veď všetky tie dediny a mestá, z ktorých pochádzali zabití, mali maďarské názvy, lebo boli na území predtrianonského Uhorska. Vraždili teda cudzích, ale predsa vlastne svojich. Sú známe dokonca konkrétne počty, koľko postrieľali Srbov (najviac), koľko Židov (druhé miesto), a koľko Cigánov, Rusínov, a dokonca trocha Maďarov, ale možno si vojaci naozaj mysleli, že zabíjajú špehov a partizánov, ba napokon sa nad tým azda ani nezamýšľali, jedni vraždili s chuťou, iní so zhnusením, ďalší so zahanbením a ostatní podistým bez akýchkoľvek pocitov. Strieľali k Dunaju pozháňaných, napriek strašnému mrazu do bielizne povyzliekaných ľudí a potom strkali mŕtvoly žrďami cez prieruby pod ľad, a to bola naozaj ťažká robota. Mysleli si, že takto to bude najľahšie, koniec koncov zamrznutá zem bola pritvrdá na kopanie masových hrobov. Verili, že telá odplávajú popod ľad niekde ďaleko, možno až do mora a možno sa o tom nikto nikdy nedozvie. Posledná veta Cseresovho románu znie: „Napokon sám veliteľ divízie okamžite, ešte v onen pamätný januárový týždeň štyridsiateho druhého roku, vydal rozkaz: „Páni! O tom, čo bolo, ani slovo!“

O tomto je teda ten román, spovede štyroch maďarských vojakov sediacich v cele, ktorí majú spomienky na chladné dni stále pred očami: Bȗky, Szabó, Tarpataki, Pozdor. Každý z nich sa na tom akosi zúčastnil, dobrí ľudia v časoch zla, nijaké šípové kríže. Nemci by ich možno považovali za fušerov, v románe je fragment, keď sa objavujú dve nemecké čaty, ale vezmú so sebou len skupinku rukojemníkov a hneď zmiznú, nechcú sa zúčastniť na masakre. Samozrejme, nepriložia sami ruky k dielu len preto, že by nechceli, ale podistým sú zdesení nedostatkom profesionality v masovom vraždení, oni to robili systematicky, podľa presných inštrukcií, a títo Maďari tak, ako prišlo.

„Ak si niekto vyberie literatúru, toto rozhodnutie, už samo osebe, bez ohľadu na jeho pôvodné príčiny, znamená absolútnu voľbu, a v tomto zmysle a len v tomto zmysle zaangažovanosť. Písanie je vlastne humanistická akcia: spisovateľ chce byť účastný na svete ideí, hoci i sprostredkovane: prostredníctvom svojich kníh, svojho života, svojou účasťou chce dodať zmysel svojej existencii“ – povedal Kiš v jednom z rozhovorov.

Slávu mu priniesla zbierka poviedok venovaná sovietskym lágrom Hrobka pre Borisa Davidoviča, pretože ho vo svete uznali za ďalšieho dokumentaristu totalitarizmu, stalinského spojenia šialenstva a zločinu, možno za balkánskeho Arthura Koestlera, za literárne mimoriadne rafinovaného autora, no v rodnej Juhoslávii za plagiátora istých bližšie neznámych diel. Ale predovšetkým sa písalo o jeho príbuznosti s Borgesom a práve aj Schulzom. Kiš bol ich kombináciou, spájal Borgesov pokoj so Schulzovým nepokojom, lakonickosť Argentínca s jazykovou uvoľnenosťou Drohobyčana. Písalo sa o tom až do ohlúpnutia, preto sa aj sám k Borgesovi priznával, predsa však polemizoval s názvom jednej z jeho najslávnejších kníh, venovanej fiktívnym príbehom pirátov a gangstrov – Všeobecnými dejinami hanebnosti: „Ja tvrdím, že všeobecnými dejinami hanebnosti je 20. storočie so svojimi lágrami, predovšetkým sovietskymi. Pretože vytvorenie lágrov s mene idey lepšieho sveta, za ktorú umierali celé generácie, vytvorenie táborov v mene takejto humanistickej myšlienky a utajovanie ich existencie, ničenie nielen ľudí, ale aj najintímnejších ľudských snov o lepšom svete – až toto je skutočná hanebnosť.“

Kiš „rekonštruuje“ životopisy fiktívnych komunistických aktivistov, z „dokumentu“ robí literatúru. Poviedky v Hrobke sú čosi ako rozšírené biografické poznámky vystrihnuté z prízračného, neexistujúceho lexikónu funkcionárov Kominterny. Kiš zachytáva mechanizmus, vďaka ktorému sa včerajší kat stáva dnešnou obeťou. A nie je to dokonca ani tak, že väčšia ryba požiera tú menšiu. V šialenom, no zároveň chladnom svete stalinských zločincov môže byť každá ryba, aj tá veľmi veľká, zhltnutá, a to dokonca ani nie ešte väčšou, lebo v istej chvíli sa nevie, ktorá má aké rozmery – požiera ju anonymný roj rýb, v ktorom vyčíňajú aj iné dravce.

Titulný hrdina Boris Davidovič Novskij je výkonný a bezohľadný revolucionár, majster bombových atentátov, ktorý sa sám stane obeťou stalinskej čistky, poľská revolucionárka Maria Krzyżewska sa stáva náhodnou obeťou vyrovnávania si vnútorných účtov, Ír, ktorý bojoval v Španielsku v roku 1936 na strane republiky, skončil v lágri a zahynul pri pokuse o útek. Čeľustnikov – politický komisár v Španielsku, ktorý sa postaral o uväznenie spomínaného Íra, sa sám ocitol v gulagu, lebo bol milencom ženy istého vysoko postaveného funkcionára, a všetko toto bolo napokon neskorým doznením prípadu Kirova. Aj keď mal predtým mimoriadne zásluhy, lebo nielenže uväznil Íra, ale aj zariadil mimoriadne užitočnú maškarádu počas návštevy francúzskeho komunistu Edouarda Herriota v Kyjeve: Čeľustnikov preoblečený za popa odslúži fiktívnu omšu v cerkvi – on hrá kňaza, čekisti s manželkami predstierajú veriacich, a všetko to preto, aby ukázali, že v sovietskom Rusku existuje sloboda vierovyznania, aby ukázali „pravdu“ Herriotovi, ktorý protestoval proti prenasledovaniu duchovných. Čeľustnikov za túto maškarádu dostal vyznamenanie a vyšší post. Pravdaže, vôbec mu to nepomohlo, gulagy a anonymné hroby boli plné ľudí s dôležitými vyznamenaniami. Takýchto životopisov, či skôr smrťopisov, boli tisícky.

Čitateľ, ktorý s určitou sebavedomou ľahkosťou nachádza v Záhrade, popole proustovské a schulzovské asociácie, sa bude zaručene menej sebavedomo správať pri lektúre Presýpacích hodín a Hrobky pre Borisa Davidoviča – diel pre Kiša erbových. Tieto knihy čitateľovi zvyknutému na ľahké rozprávanie a atraktívny dej, zamilovanému do „krásnej literatúry“, teda literatúry očarujúcej krásou a pôvabom, kladú zúrivý odpor. Ja si pred nimi kľakám, vždy s obdivom, nie vždy som však schopný tento obdiv vyjadriť.

Román Presýpacie hodiny obsahujúci prvky borgesovského paradokumentu je Kišova najnáročnejšia „rekonštrukcia“. Je to kniha, ktorá vzbudzuje obdiv, a zároveň necháva čitateľa dezorientovaného. Pokiaľ sa Záhrada, popol číta a v čitateľovi vyvoláva nadšenie bez väčšej námahy, v prípade Presýpacích hodín prichádza nadšenie neskôr, po namáhavej lektúre, ale je mnohonásobne silnejšie. V Záhrade sme videli Eduarda Száma očami dieťaťa, teraz ho vidíme ako E. S. jeho vlastnými, vystrašenými očami, hľadiacimi z perspektívy človeka odsúdeného na smrť, ktorý o svojom rozsudku vie, no ešte nevie, ako bude tento rozsudok vykonaný.

Záhrada, popol bol originálny iniciačný román, Presýpacie hodiny sú veľkým epitafom pre otca. Lebo aj keď sa Presýpacie hodiny dajú označiť za román o holokauste, nevidieť tu záhubu celého národa – je to strašná záhuba jedného človeka. Záhuba národa je predovšetkým záhubou jednotlivých ľudí.

Presýpacie hodiny sú suché ako raždie, ešte protokolárnejšie ako Hrobka, nadobúdajú podobu záznamu z výsluchu, akoby boli pozbavené emócií vo chvíli, keď by sa, podľa všetkého, práve o emócie mali opierať. Cítim sa bezradný. Mám v rukách nástroje, ale nedokážem ich použiť. A podistým dávam do pohybu namiesto nich „ stroj na prekladanie originálnych vecí do jazyka banalít“, ako hovoril Kiš.

„Klepsydra“ je zároveň nekrológ aj hodiny. V jedinom slove sú dokonale zjednotené dva príbuzné, hoci navzájom vzdialené významy. Veď nekrológ poukazuje, že čísi čas sa skončil. Presýpajúci sa piesok klepsydry odmeriava čas do objavenia sa nekrológu. Kiš vybudoval lakonickú formu nekrológu, do čierneho rámiku vpísal román. Ten rámik rozšíril, obomkol ním celý život, dodal zmysel známym zvratom: „so smútkom oznamujeme“, „ponorení do smútku“, „odišiel navždy“, ktoré znejú tak hlucho, keď ich čítame v novinách alebo na kostolných múroch. Dalo by sa povedať, že vdýchol nekrológom život. Presýpacie hodiny sú nekrológom za svetom, ktorý zosobňovali mená všetkých Draškovićovcov, Vujovićovcov, Dragičevićovcov, Horváthovcov, Schwarzovcov a Baumannovcov, Popovovcov, Rónaiovcov, Guttmanovcov, napokon aj Kišovcov, všetkých tých, ktorí tvorili vojvodinský svet Maďaro-Žido-Juhoslovanov.

To, že E. S. v Presýpacích hodinách vystupuje ako šialenec, je tiež definitívny obrat.

Ako v klepsydre, ktorú – keď sa piesok presype – staviame „na hlavu“: to, čo zostalo dole, je teraz hore, tak sa každodenná normálnosť postavená na hlavu stáva prirodzene nekaždodenným šialenstvom. To, čo bolo normálne, je teraz šialené, to, čo sa považuje za šialenstvo, je normálnou obranou pred šialenstvom, ktoré ovládlo svet. „Moje šialenstvo je v podstate šialená jasnosť mysle,“ hovorí E. S. šialený od strachu.

Klepsydra je plynulosť presýpajúceho sa piesku, nekonečno a nekrológ – definitívny koniec. Kiš hovorí: „Neexistuje nič strašnejšie ako skutočnosť. Skutočnosť je fantastickejšia než akákoľvek fantastika,“ bohužiaľ, nie všetci spisovatelia o tom vedia, a preto sa tak často venujú písaniu fantastiky.

V titulnej poviedke zo zbierky Encyklopédia mŕtvych hrdinka natrafí na mýtickú knihu, v ktorej sú zaznamenané životy absolútne všetkých ľudí, životy ne-svätých, ktorým osud nepridelil tak veľa šťastia alebo nešťastia, aby sa mohli ocitnúť v skutočných lexikónoch. Je nespravodlivé, aby tí, ktorí nevytvorili veľké romány a poémy, neskomponovali symfónie ani sláčikové kvartetá, nenamaľovali obrazy, neobjavili nijaké prvky, ba viac: nevyvolali nijaké vojny, ktoré by mohli veľkolepo vyhrať alebo prehrať, je nespravodlivé, aby anonymní ľudia nemali svoje miesto v histórii. Prečo by tí, ktorí žili „iba“ preto, aby napokon umreli, mali upadnúť do zabudnutia?

Encyklopédia mŕtvych sa stáva encyklopédiou útechy: to vďaka nej sa uchováva spomienka na každú udalosť, ale aj na každý zážitok, čo sa už v lexikónoch nestáva. O zážitkoch, takých ako pohľad na Jadran za úsvitu 28. apríla 1935, keď ho obdivoval pochodujúci dvadsaťročný vojak s iniciálami D. M. Pre takéto veci nie je miesto dokonca ani na Wikipédii.
„Istá je len smrť,“ hlása banálna veta, čo sa hadovito vinie cez kapitoly tisícok románov. Čím jej však možno oponovať? Fantáziou spisovateľa? Dôstojnosťou umierania? Vierou v život po živote?

Mladý Esterházy, hrdina poviedky Kto za vlasť mrie, hoden je slávy, vzbúrenec s akýmisi nejasnými dôvodmi, ktoré presne nepoznáme, teda umrie, ale otázkou je, či umrie dôstojne, alebo bude do konca veriť, že v poslednej chvíli omilostenie zabráni vykonaniu rozsudku.

Zdá sa, že všetci veríme v akýsi zázrak. Správame sa ako Esterházy – vytvárame zdanie, že všetko je pod kontrolou, nezachveje sa nám ani viečko, hoci vnútri sa všetko trasie. „Možné sú dva závery. Alebo mladý šľachtic zomrel odvážne a dôstojne, s plným vedomím istoty smrti, s hrdo zdvihnutou hlavou, alebo toto všetko bola naozaj len dobre premyslená réžia, ktorej nitky držala v rukách hrdá matka. Prvú, heroickú verziu, podporovali a ústnym podaním šírili, ba potom aj zaznamenali aj v kronikách, sansquilloti a jakobíni. Druhú, podľa ktorej mladík až do poslednej chvíľky dúfal v nejaký zázračný zvrat zaznamenali oficiálni historici mocnej habsburskej dynastie, aby zabránili zrodu legendy. Históriu píšu víťazi. Povesti si vymýšľa ľud. Spisovatelia fantazírujú. Istá je len smrť.“

Toto všetko píšem preto, aby som sa v istom zmysle ospravedlnil za tú malú púť do Subotice, ale veď so Suboticou sa nespája len Danilo Kiš, so Szabadkou sú spojené aj mená Dezső Kostolányiho a Gézu Csátha. Szabadka je mesto-matka, a ako matka zaťažuje svoje deti ťarchou, ktorú občas nedokážu uniesť. Koho by napokon zaujímala Subotica alebo Szabadka, keby nie jej deti, keby nie to, čo zostalo po Kišovi a Kosztolányim?

Neviem sa rozhodnúť pre jeden typ písania názvu tohto mesta, raz je to pre mňa Subotica, raz Szabadka, a v tej chvíli sa mi zdá, že je to jediné mesto, ktoré sa v mojej pamäti prevaľuje ustavične z maďarčiny do srbčiny a zo srbčiny do maďarčiny, a všetko to vôbec nie je vina histórie, iba literatúry, lebo keď čítam Kiša, predstavujem si Suboticu a cítim sa ako literárny otec z jeho poviedok, a keď premýšľam o Kosztolányim, spomeniem si na Szabadku a vidím sa v kupé vlaku ako Kornel Esti, ktorému vdýchol život Kosztolányi.

Stručne povedané: tento hybrid, jedno mesto s dvoma menami, ma vedie k čomusi ako literárnej schizofrénii, akú nemám v nijakom inom prípade, veď predsa Gdańsk pre mňa nikdy nie je Danzig, dokonca aj keď čítam Grassa, a Vroclav je vždy Vroclav, a nie akýsi Breslau, aj keď čítam Krajewského, iba mesto, ktoré dnes leží len pár kilometrov od maďarskej hranice, mení svoj názov každú chvíľu. A takisto keď cestujem do Temešváru, nemyslím naň ako na Timisoaru, keď sa objavím v Koložvári, som v Koložvári, a nie v Cluj-Napoca. A vlastne, aby sme nezabŕdli do nebezpečných nacionalistických a revizionistických úvah, navrhujem náhradné formy – Kišograd a Kosztolányiváros: Kišohrad a Mesto Kosztolányiho. Uvedomujem si, samozrejme, že názvy miest pochádzajúce z mien význačných ľudí neevokujú to najlepšie, všetky tie Leningrady, Stalingrady, ba dokonca Stalinogrody (Katowice), ale keď počujem názov rodného mesta Jurka Andruchovyča – Ivano-Frankivsk – i keď vzápätí začujem krik sentimentálnych poľských patriotov, že to je predsa náš Stanisławov, tak mu akosi závidím. Možno by naozaj stálo zato nebývať v tej straumatizovanej Varšave, ale napríklad v Mickiewiczograde? Aj keď bohužiaľ ostatné mená kandidátov na prevzatie patronátu nad našimi mestami v kontexte názvov a máp vyzerajú horšie, veď ako možno pomenovať poľské mesto Słowackograd? Každý si pomyslí, že je to nejaká Bratislava, Žilina alebo dokonca Banská Bystrica, nie nejaký hold zložený veľkému poľskému romantickému básnikovi. Prusograd? Bolesław Prus by mal byť patrónom Varšavy, ukážte mi iný varšavský román taký ako Bábka, to je najvaršavskejšie zo všetkých umeleckých diel (a román je umelecké dielo, dosť už s terorom vizuálnych umelcov, performerov a iných machliarov, ktorí si privlastnili toto označenie). Prusograd ako nový názov Varšavy by sa mi veľmi páčil, keby nie tých vzápätí vytŕčajúcich evokácií s Prusmi, takže podistým musím zostať ďalej pri názve Varšava a ďalej sa trápiť so všetkým tým dedičstvom, s celou tou traumou tohto mesta veľkou ako nový Národný štadión. Vlastne načo cestovať do Subotice, mierne spustnutého mesta, kde ešte cítiť XIX. storočie, aj Titove a Miloševićove časy spolu s jeho vojnou, ktorá rozdrvila na kúsky Juhosláviu, tú najzápadnejšiu z východných krajín? A všetko to cítiť tak akosi nie úplne, povrchne, lebo v Subotici sa v skutočnosti nič nedá cítiť v úplnosti, nanajvýš sa to zlizuje zvrchu, človek chodí po tom meste a nie celkom mu rozumie, spoznáva ho, ale nespoznáva ho naozaj, pretože všetko je tam podkožné, skryté – akoby tam neexistovalo nič tajomné, ale pritom výrazne cítime, že sa tam skrýva nejaké veľké tajomstvo.

Načo cestovať do toho mesta vo Vojvodine, plochej ako palacinka, tesne za maďarskou hranicou? Načo vôbec opúšťať Maďarsko, keď tam mám všetko, čo potrebujem, všetko, do čoho sa môžem ponárať a na čo môžem ochorieť, a všetko, po čom viem túžiť, lebo dokonca aj keď som v Budapešti, viem intenzívne túžiť po Budapešti – znie to ako paradox, ale nie je to celkom tak. A keď už je nutné opúšťať Maďarsko a cestovať na juh, nebolo by lepšie ísť o kúsok ďalej, napríklad do Dalmácie, kde sa zdá aj slnko jasnejšie, ovocie šťavnatejšie, víno šumí v hlave príjemnejšie, teplé more priam oblizuje nohy, a ryby sú čerstvé a rovno z ražňa, nie ako tie maďarské vnútrozemské servírované v ťažkých smotanových omáčkach? No dobre, ale veď som tam pri mori už párkrát bol a jedol som jeho plody, a v Subotici som nebol ešte nikdy. Okrem toho, keď idete do Subotice, fakticky ani neopúšťate Maďarsko.