dunszt.sk

kultmag

Valerij Kupka: Prežívame kolaps systému, v ktorom svetu vládnu nekompetentní politici 

Volgogradský underground mu zmenil život.

Dostal tvrdú sovietsku výchovu a cítil ju na sebe ešte dlho po tom, ako sa jeho rodina presťahovala z Ukrajiny do Československa. 

O to vďačnejší je dnes volgogradskému undergroundu, ktorý mu ukázal, že svet môže byť aj iný. 

Hoci odvtedy dávno padol komunizmus a systém školstva prešiel dlhým vývojom, VALERIJ KUPKA neustále bojuje so skúsenosťou, že študenti na Slovensku sa odmietajú dobrovoľne vzdelávať a nároky na ich štúdium sa znižujú. 

Vysokoškolský pedagóg, básnik a rusista upozorňuje, že časovaná bomba sa začala naplno prejavovať a po tridsiatich rokoch aktívnej činnosti odchádza z Prešovskej univerzity, kde sa podmienky v tomto smere len zhoršujú. 

Fakt, že svet dospel až k vojne na Ukrajine, je dnes preňho najsilnejším dôkazom, že k moci sa stále dostávajú polovzdelaní a neempatickí ľudia. 

Valerij Kupka v petrohradskej literárnej kaviarni Staraja Vena.
FOTO: Nikolaj Simonovskij

Ako rusista máte k Rusku špecifický vzťah. Predpokladali ste, že môže dôjsť k takejto ničivej vojne?

Je to šok a ťažko sa mi o tom hovorí. Áno, mal som predstavu, tušenie, že môže dôjsť k nejakému minimalistickému kroku zo strany Ruska voči Ukrajine, ale toto som nečakal. 

Čo prežívate z osobného hľadiska?

Obávam sa, že svoje pocity nedokážem sformulovať. V oboch krajinách mám blízkych príbuzných a blízkych priateľov, spisovateľov a výtvarníkov, s ktorými dlhodobo spolupracujem. Desím sa predstavy, že budú stáť zoči-voči jeden proti druhému. To, čo prežívame, je kolaps systému, v ktorom svetu vládnu politici často nekompetentní a neprofesionálni. Deje sa to aj preto, že sa k moci dostávajú polovzdelaní a neempatickí ľudia. A platí to nielen o politike, ale o všetkých sférach spoločenského života. Aj preto som práve odišiel z Prešovskej univerzity. 

Čo sa stalo?

Roky vypúšťame zo škôl filológov, ktorí sa odmietajú dobrovoľne vzdelávať. Zdá sa mi nenormálne, že študenta na vysokej škole treba do učenia nútiť. Nároky na študentov sa neustále znižujú, úroveň vzdelávania sa prispôsobuje ich úrovni. Zdá sa mi, že jediným kritériom je udržať študenta na škole a nie zvyšovať jeho vzdelanostnú úroveň. Za roky praxe mi vychádza, že učiť deti v našich školách idú väčšinou tí menej šikovní absolventi a tí šikovnejší si radšej nájdu iné zamestnanie. Mnohí vysokoškolskí študenti majú tendenciu stále podvádzať ako malé deti, odpisovať a potom obhajovať plagiáty. Samozrejme, to je to najľahšie. Takto môže vysokú školu skončiť hocikto. Strašne to demoralizuje tých študentov, ktorí pracujú poctivo a zaslúžia si byť na vysokej škole. Časované bomby sa však už prejavujú. 

Prisťahovali ste na Slovensko ešte ako sovietske dieťa. Aké boli vtedy pohnútky vašich rodičov opustiť Ukrajinu? 

Narodil som sa v ukrajinskej dedine Chomut. Bolo to v decembri, ale už v januári nového roka premenovali dedinu na Zelený háj. Kedysi ju založili volynskí Česi, ktorí sa tam usadili ešte v 19. storočí za cárskeho Ruska, preto mala názov Chomut. Potom, za boľševického režimu, utekali naspäť do vtedajšieho Československa. Boli to veľkí gazdovia a nechali po sebe typické veľké české gazdovské domy. Do jedného z nich sa po vojne v roku 1947 nasťahovala moja stará mama, Rusínka so šiestimi deťmi, práve tehotná a bez muža, lebo dedo krátko predtým zomrel. Obaja moji starí rodičia prišli na Ukrajinu z Cigeľky, dobrovoľne nasilu, ako mnohí Rusíni v tom období. Štátna moc ich vtedy považovala za Ukrajincov a tvrdila, že sa majú vrátiť do vlasti, hoci ich vlasťou bolo Slovensko. Moja mama mala vtedy štrnásť rokov a veľmi dobre si to všetko pamätala. 

Čo vám rozprávala?

Dosť často zvykla spomínať, že prijatie nebolo ľahké, veď išlo o časy, keď sa v lesoch skrývali banderovci, ktorí ešte do začiatku 50. rokov terorizovali obyvateľstvo, hlavne prisťahovalcov. Domáci volali Rusínov huculi a posielali ich naspäť do vlasti. Nepáčilo sa im, že prišelci dostali domy a pozemky po Čechoch. A potom im sovieti pozemky aj tak vzali do kolchozu. Do tohto komunizmu som sa neskôr narodil ja a prežil som na Ukrajine svojich prvých pätnásť rokov. V roku 1978 sme odišli na Slovensko. 

Zdieľali ste s rodičmi túžbu odísť?

Zostať nepripadalo do úvahy. Jedným zo zásadných dôvodov, prečo sa mama rozhodla veľmi rýchlo utekať na Slovensko, boli správy o tom, že do susednej dediny už vozia z Afganistanu domov vojakov v cínových truhlách, hoci oficiálne sa sovietska invázia v Afganistane začala až v roku 1979. Mama neváhala: keďže mala okrem manžela dvoch mladých synov, rýchlo vybavila všetko, aby sme sa v rámci repatriácie mohli vrátiť na Slovensko a vyhnúť sa vojne. 

Na Slovensku vás vojenská služba minula?

Keďže som bol ešte dlho občanom ZSSR, tak ma minula. Dokonca som ako človek so zahraničným občianstvom nemohol byť ani členom komunistickej strany. Na univerzite mi to ponúkali, ale tento dobrý dôvod mi pomohol, že som sa členstvu ľahko vyhol.

Žeby sa vo vás vtedy prebudil rebel?

Nechcel by som sa štylizovať, jednoducho to tak vyšlo. Ja v tom nevidím nijaké rebelstvo. Na Ukrajine som ako sovietsky školák dostal dosť tvrdú komunistickú výchovu. Vyrastal som na knihách o partizánoch a o mladých vojnových hrdinoch, ktorí pre mňa boli vzorom, kým moji rovesníci na Slovensku, ako som neskôr zistil, čítali mayovky  Myslím si, že aj v jednom, aj v druhom prípade to boli vzory hodné nasledovania. 

Bolo pre vás ťažké prispôsobiť sa životu v Československu?

Ja som z Ukrajiny síce nechcel ísť preč, ale tým, že život na Slovensku bol v porovnaní s Ukrajinou oveľa ľahší a príjemnejší, zvykol som si pomerne rýchlo. Zároveň som bol práve v puberte, asi najhorší čas na sťahovanie z jednej krajiny do druhej. Odchod z kamarátskych kruhov na Ukrajine som prežíval dosť tragicky, mama mala o mňa veľký strach, aj o brata, ale ten bol mladší a bral to ľahšie. Veľmi sa o mňa bála, mala výčitky, aby som si niečo neurobil, bol som v kritickom veku. 

Čo vás najviac blokovalo?

Prišli sme do krajiny, ktorej jazyk som absolútne neovládal, mal som pocit, že som všetko stratil. Od starých rodičov som síce pochytil trocha rusínčiny, ale moji rodičia hovorili najmä po ukrajinsky. Bolo to pre mňa skrátka zlé obdobie. Hranice sme prešli 1. decembra, dorazili sme do Bardejova a o pár dní na to som už nastúpil na ukrajinské gymnázium v Prešove. Dali ma na internát, kde izba vyzerala ako v kasárňach: bolo nás tam osemnásť, spali sme na škrípajúcich kovových poschodových posteliach a nikto mi tam nerozumel. Po ukrajinsky tam nevedel žiaden študent a po rusky všetci vedeli veľmi slabo. Ale pomaličky sa to rozbehlo. 

Pomohla vám rusínčina? Alebo čo vás posunulo dopredu? 

Vyučovacím jazykom na gymnáziu bola ukrajinčina, ale deti sa medzi sebou rozprávali väčšinou šarišským dialektom – to boli tie z mesta, a tie z dediny zase hovorili po rusínsky. Rusínčina bol jediný jazyk, ktorého som sa mohol mimo školy chytiť. Na internáte som bol na izbe jediný gymnazista, ostatní boli zo stavebnej priemyslovky. Medzi nimi som si potom našiel kamaráta, volal sa Jano, bol Rusín a akosi prirodzene mi na začiatku začal robiť tlmočníka. Dodnes naňho v dobrom spomínam. 

Dalo by sa povedať, že na štúdium ruštiny vás po maturite nasmerovala frustrácia z neznalosti domáceho jazyka?

Takto by som to neformuloval. Z neznalosti jazyka som frustrovaný nebol, lebo za štyri roky štúdia na gymnáziu som aj vďaka tomu, že som veľa čítal po slovensky, slovenčinu zvládol tak, že som z nej zmaturoval na dvojku. Chcel som študovať humanitné smery a mal som rád ruskú literatúru, ale keďže vtedy boli na jednotlivé smery na vysokých školách kvóty, už som sa do týchto kvót na humanitné smery nezmestil. A tak som sa prihlásil na strojnícku fakultu. Samozrejme, na prijímačkách som si len tak posedel, vedel som, že sa ich zúčastňujem, iba aby sa nepovedalo, a pred rodičmi som sa potom snažil vyzerať smutný, že ma neprijali. Zamestnal som sa na pridruženej výrobe v odbore vodárne a kanalizácie a na ďalší rok som šiel na prijímačky tam, kam som chcel, na filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove na odbor ruský jazyk a literatúra a dejepis. Keďže som nešiel priamo z gymnázia, kvóty už nikto neriešil a bol som prijatý. Možno mi ako predstaviteľovi ukrajinskej národnostnej menšiny – rusínska vtedy ešte nebola oficiálne uznaná – pomohlo aj to, že vtedy existovali aj kvóty pre národnostné menšiny.

Neznervózňovali vás tie kvóty? 

Neuvedomoval som si ich. Ale pedagogickí poradcovia na stredných školách zjavne plnili plán, koľko ľudí nahovoriť do polície, koľko do armády a koľko percent z toho majú tvoriť študenti iných národností. Zrejme sa im od toho odvíjali prémie. 

V akom jazyku ste predtým študovali na Ukrajine?

Všetky predmety sme sa učili v ukrajinčine a ruský jazyk a ruskú literatúru sme mali vlastne ako cudzí jazyk. Keď som však chcel čítať knihy, musel som vždy siahať po ruskej literatúre, lebo z ukrajinskej ma nič nezaujímalo. Okrem toho sme mali v ruštine aj ústrednú sovietsku televíziu, a hoci druhý program bol ukrajinský, ani tam väčšinou nebolo nič zaujímavé. V zásade som však od malička vyrastal v dvojjazyčnom prostredí a obidva tieto jazyky považujem za svoje rodné. 

V 80. rokoch minulého storočia sa postupne menila politická klíma. Ako sa menil váš vzťah k jazyku a literatúre? 

Myslím, že zásluhu na tom, že som šiel študovať ruský jazyk a literatúru a dejepis, mal môj veľmi dobrý učiteľ z gymnázia Vasiľ Turok, dnes už nebohý. Vďaka nemu sa ruština stala pre mňa v tom čase prioritou. Môj literárny vkus sa potom dosť radikálne menil, lebo v druhej polovici 80. rokov som odišiel na študijný pobyt do Volgogradu, kde som sa trochu dostal do prostredia volgogradského undergroundu a neoficiálnej kultúry.

Bol to kultúrny šok?

Obrátilo ma to, spoznal som nových tvorivých ľudí, ktorí boli iní ako tí, čo som poznal predtým. Veľmi mi v tom pomohol jeden český študent, dnes spisovateľ, publicista a diplomat Tomáš Kafka, ktorý tam vtedy tiež bol na študijnom pobyte, s ním som sa dostal medzi básnikov a umelcov, na rôzne bytové debaty a stretnutia. Všetko malo nádych ilegality a veľmi som si to cenil. Aj preto som sa neskôr, už ako doktorand, začal venovať moskovskému a petrohradskému undergroundu.

Ako ste sa vyrovnali so sovietskou výchovou?

Cítil som ju na sebe ešte veľmi dlho. O to vďačnejší som volgogradskému undergroundu, ktorý mi svojho času ukázal, že svet môže byť aj iný. Keď som sa z Volgogradu vrátil späť, mal som pocit, že som iný človek. Začal som sa na fakulte v Prešove aj mimo nej priateliť s iným typom ľudí ako dovtedy.

S akými?

Ešte počas štúdia, čiže pre rokom 1989, som začal chodiť aj do Košíc na ilegálne filozofické prednášky Marcela Strýka. V roku 1990 sme spolu s ním, Erikom Grochom a Jurajom Briškárom založili časopis Tichá voda. Bol to pre mňa začiatok vstupu do literárneho života. V tom istom roku ma prijali do ašpirantúry na filozofickej fakulte v Prešove. Zároveň som začal častejšie chodievať do rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča, ktoré vďaka môjmu spomínanému učiteľovi, vtedy už dramaturgovi tohto divadla Vasiľovi Turokovi, vzniklo z Ukrajinského národného divadla. V tom čase sa z neho stalo jedno z najpokrokovejších divadiel na Slovensku. Pôsobili tam Blaho Uhlár a Miloš Karásek, ktorí neskôr v Bratislave založili divadlo Stoka. Boli to krásne časy skutočného bohémskeho života. Zoznámil som sa s mnohými zaujímavými ľuďmi, ktorí ma takisto posunuli ďalej.

Po smrti Vasiľa Turoka ste začali s Divadlom Alexandra Duchnoviča spolupracovať ako dramaturg a prekladateľ. Prekladali ste do rusínčiny diela ruskej klasiky aj iné svetové diela. Ako to fungovalo?

Prekladanie do rusínčiny je pomerne zložitá robota. 

A pritom v rusínčine znejú divadelné hry tak ľahko a vtipne. 

Môže sa to zdať, ale vždy záleží od toho, kto, ako a čo po rusínsky hovorí. Isté je, že v rusínčine ako v jazyku, ktorý sa ešte len vyvíja, sa nedá povedať hocičo – na rozdiel od jazykov, ktoré sa stáročia vyvíjajú a kultivujú. V rusínčine chýbajú celé vrstvy slovnej zásoby – výrazy spojené s mestskou kultúrou, vedou, abstraktné pojmy a podobne. 

S manželkou Ivanou Kupkovou, rusistkou a prekladateľkou, na medzinárodnom kongrese prekladateľov ruskej literatúry v Moskve.
FOTO: Lijana Dejak

Ktorý z toľkých spomenutých jazykov je dnes pre vás najdôležitejší?

Ruštinu, ukrajinčinu, rusínčinu aj slovenčinu vnímam ako rodné jazyky. Kdesi v hlave mám rovnocenné poličky pre všetky štyri. A v každom z nich mám aj nejaký prízvuk, ale z toho si nerobím starosti. Vďaka nim nemám problém ani s češtinou, bieloruštinou a poľštinou. Jazyky pomáhajú dorozumieť sa a to je podstatné. 

A ktorý teda pokladáte za materinský? 

Keď sa hovorí o materinskom jazyku, v Sovietskom zväze to pre mňa boli paralelne ruština a ukrajinčina, takto som ich vstrebal. Na Slovensku som sa naučil rusínčinu a slovenčinu opäť len prirodzenou cestou, z ulice, a neskôr z kníh. Dnes vo všetkých štyroch jazykoch myslím aj snívam. Prepínam si, kedy sa mi zachce.

Nakoľko blízke sú si navzájom tieto jazyky?

Keďže sú všetky slovanské, zdalo by sa, že majú k sebe veľmi blízko. Ale keď som napríklad učil rusínske deti ruštinu, zistil som, že blízkosť týchto jazykov môže byť veľkou nevýhodou. V podvedomí študentov vytvára mylnú predstavu, že ruštinu bez námahy zvládnu. Tieto dva jazyky však pripravujú študentovi zákerné situácie, lebo obsahujú slová, ktoré podobne znejú, ale môžu mať celkom iný význam. V preklade sa tieto slová volajú falošní priatelia. 

Pri sčítaní obyvateľstva sa zvýšilo percento ľudí, ktorí sa hlásia k rusínskej národnosti. Ako je na tom dnes rusínčina ako jazyk?

Spisovná rusínčina bola na Slovensku kodifikovaná v roku 1995, má svoju písomnú podobu, no zatiaľ nemá slovníky, ktoré sú pre kvalitu prekladu nevyhnutné – teda výkladový, synonymický ani prekladový. Často ľudí otravujem, nech mi povedia, ako sa povie to alebo tamto, radím sa s nimi, zbieram slová, aby som do rusínčiny dokázal iné jazyky pretlmočiť čo najlepšie. Teším sa, že sa na tom môžem podieľať. Možno raz všetky tie slová, ktoré som preložil a použil, budú základom rusínskeho jazykového korpusu. 

Aké prekladateľské možnosti ponúka rusínčina teraz?

Kultúra a myslenie Rusínov sa viaže najmä k dedinskému životu, k folklórnemu mysleniu. Technické výrazy v rusínčine majú často pôvod v nemčine, iné výrazy prebrali z ďalších dotykových jazykov ako slovenčina, ukrajinčina či poľština. Asi najzložitejšie je prekladať do rusínčiny súčasné texty. Pri preklade treba slová buď vymýšľať, prispôsobovať prevzaté slová štruktúre rusínskeho jazyka, alebo preberať čo najvhodnejšie výrazy z iných jazykov. Aj iné jazyky prechádzali podobným vývojom. Ale vidím v tom perspektívu obohacovania jazyka. Ruština je pre mňa geniálna preto, že sa v nej dá povedať úplne všetko. Nemá problém preberať cudzie slová a dokáže si ich prispôsobiť tak, že ich ani neviete identifikovať.

V akom jazyku rozmýšľate, keď píšete svoje texty a básne? 

Vlastnú poéziu píšem iba po rusky. V ruštine to v mojej hlave vzniká, formuluje sa takpovediac samo, do tohto jazyka viem zakódovať svoje najintímnejšie myšlienky. Skúšal som písať aj po rusínsky, po ukrajinsky, ale nešlo to zo mňa prirodzene. Pokúšal som aj prekladať sám seba do rusínčiny a do slovenčiny, ale musím povedať, že to nie je nič príjemné. Preklady svojich básní som preto radšej nechal na Mariána Milčáka, Jána Štrassera alebo na svoju manželku Ivanu. Jediné, čo som napísal po slovensky, boli haiku a zopár minimalistických próz. Ale napríklad vedecké štúdie píšem normálne po slovensky, s tým nemám problém. 

Prečo vzniká pri vašej tvorbe táto bariéra?

Nepovažujem to za bariéru. Neviem, prečo je to tak, tie básne jednoducho vznikajú v ruštine. Zrejme je to tým, že dlhé roky žijem profesionálne v ruskej literatúre, som na ňu veľmi silno naviazaný. 

FOTO: Archív V. K.

Valerij Kupka (1962)
* Básnik, prekladateľ, rusista, divadelný dramaturg 
* Narodil sa na Ukrajine, v roku 1978 sa jeho rodina presťahovala na Slovensko
* V roku 1988 absolvoval štúdium ruského jazyka a dejepisu na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (dnes Prešovskej univerzity) v Prešove
* V rokoch 1990 – 2022 (od r. 1994 ako odborný asistent, od r. 2005 ako docent) tu prednášal dejiny ruskej literatúry, dejiny ruskej náboženskej filozofie, ruského filmu a výtvarného umenia
* Je autorom a spoluautorom mnohých odborných publikácií (Ruská nová próza ako sociokultúrny fenomén, Slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia, Ruská literatúra 18. – 21. storočia, Slovník ruskej umeleckej kultúry 20. storočia)
* Zostavil antológie poézie Ruská moderna (2011) a Ruská avantgarda (2013) a čísla Revue svetovej literatúry venované ruskej (3/1994, 3/2000, 1/2011), gruzínskej (1/2013) a arménskej literatúre (1/2014)
* Napísal básnické zbierky Nestálosť (1994), Skomorošina (1996), Mucha v uchu (1997), Líza tichšia ako kláštor (2000), Dom bez svetla (2004), Zabudnutá štvrtá strana (2014)
* Prekladá z ruštiny (G. Ajgi, A. Goľdštejn, S. Dovlatov, I. Iľf – J. Petrov, F. M. Dostojevskij, Ľ. Petruševská, J. Vodolazkin a i.), z ukrajinčiny (J. Andruchovyč) a do rusínčiny
* Pôsobil aj ako externý dramaturg rusínskeho národnostného vysielania v košickom Štúdiu RTVS
* Zúčastnil sa na básnických festivaloch v Česku, Poľsku, Slovinsku, Gruzínsku, Arménsku, Rusku, Azerbajdžane a na Ukrajine
* Pre Divadlo Alexandra Duchnoviča prekladal diela z ruskej klasiky, ale aj diela Eugèna Ionesca, Friedricha Dürrenmatta, Ladislava Smočka či Karola Horáka a Miloša Karáska
* Je držiteľom prémie Literárneho fondu za preklad románu J. Andruchovyča Moskoviáda (2013) a románu J. Vodolazkina Laurus (2019).

Ha tetszik, amit csinálunk, kérünk, szállj be a finanszírozásunkba, akár csak havi pár euróval!

Támogass minket