Ak sú virtuálne mosty medzi ľuďmi dostatočne pevné, nemusia sa rúcať mosty

„Každý filantrop je aj sebecký. Mňa ľudsky veľmi obohatilo, že podporujem umelcov či vedcov. Z týchto medziľudských vzťahov čerpám množstvo inšpirácie,” hovorí švajčiarsky informatik.

V roku 1968 opustil Štúrovo s jedinou básnickou zbierkou, aby sa po zmene režimu vrátil do rodnej krajiny s medzinárodným umeleckým programom.

Projekt Strážca mostu zorganizovaný okolo znovupostaveného mostu Márie Valérie, ako aj moderná performance AquaPhone jedinečným spôsobom zapájajú mestečko blízko hraníc do multikultúrneho krvného obehu.

Mestá Štúrovo, Bratislava, Baden sú najdôležitejšími zastávkami jeho životnej cesty, počas ktorej stratil svoj pocit menejcennosti a zároveň našiel cestu k svojim koreňom. ,Podporovateľ umenia Karol Frühauf, alebo ako ho volajú v rodnom meste: Karcsi.

V akom jazyku sa budeme rozprávať?

V akom chcete. Keď sme už začali po maďarsky, tak aj pokračujme.

V akých iných jazykoch by sme sa ešte mohli rozprávať?

S rodičmi som sa vždy rozprával po maďarsky. Keď nechceli, aby som im rozumel, rozprávali sa medzi sebou po nemecky. Po slovensky nehovorili príliš dobre, slovnú zásobu mali, ale gramatika nebola ich silnou stránkou. Ja som svoje štúdiá absolvoval v slovenčine, počas študentských rokov v Bratislave sme robili aj literárne divadlo, pre mňa sa teda slovenčina stala silnejším jazykom. Zachoval som si aj znalosť češtiny, hoci to takto osobitne nepočítam. Ruština zo školy mi už vybledla, ostala pasívna znalosť. Pred emigráciou som vedel dobre po francúzsky, no rozhovor by som už isto nevedel dať. Otázkam by som porozumel v holandčine, pretože moja manželka je Holanďanka, ale nevedel by som sa dobre vyjadriť. A, samozrejme, po nemecky a po anglicky, tieto jazyky som sa naučil už v zahraničí.

A ktorý jazyk je najbližší vášmu srdcu?

Závisí aj od témy. Myslím si, že dnes sa už dokážem najlepšie vyjadriť po nemecky. Na pracovisku používam často aj angličtinu, ktorú som sa začal učiť ako poslucháč univerzity v Aachene, pretože v 70-tych rokoch, keď som písal diplomovú prácu, bola odborná literatúra v oblasti informatiky dostupná len v angličtine. Prečítať štúdiu mi trvalo dva mesiace, každé slovo som si musel vyhľadať v slovníku. Spočiatku som len čítal, potom som zrazu raz prehovoril. Bol som na konferencii v New Yorku a keď som počul, že každý má nejaký prízvuk, osmelil som sa. Odvtedy rozprávam po anglicky, hoci som sa ju nikdy neučil poriadne.

Aj vaša rodina vo Švajčiarsku je viacjazyčná. Rozdiel je len ten, že nemčina u Frühaufovcov v Badene nie je tajným jazykom rodičov, ale spoločným jazykom rodiny.

Keď sme spolu, rozprávame sa po nemecky. Mimochodom, moja manželka sa s naším synom rozpráva po holandsky, preto sa to na mňa nalepilo. Moja nevesta je z Maďarska, s ňou sa zvyknem rozprávať po maďarsky. Môj vnuk Áron ovláda všetky jazyky na určitej úrovni, pretože s ním sa každý rozpráva vo svojom materinskom jazyku a okrem toho, samozrejme, pozná aj švajčiarsku nemčinu, ktorou hovoria jeho rovesníci.

Mnohí si ani neuvedomujú, že pre tých, čo sa narodia vo Švajčiarsku, sa prvým jazykom s veľkou pravdepodobnosťou stáva niektorá z variantov Schwitzerdütsch, a aj oni sa musia naučiť po nemecky ešte predtým, než idú do školy.

Áno, je to tak. Aj s naším synom sme museli doma precvičovať nemčinu. Teraz je to dôležité už aj kvôli nášmu vnukovi, ktorý začal chodiť do školy tento rok.

Ľahko prepínate jazyky? A vôbec, od čoho závisí výber jazyka, od situácie alebo od osoby?

Podľa toho, s kým som si ako zvykol. Ak sa s niekým vytvorí komunikačný kanál, je veľmi ťažké ho zmeniť. So svojou prvou manželkou som sa zoznámil po slovensky na tenisovom ihrisku v Piešťanoch a len neskôr, keď sme sa na prvom rande náhodou stretli s jej mamou, vysvitlo, že vie po maďarsky. Napriek tomu, keď sa pozrieme jeden na druhého, automaticky sa do dnešného dňa medzi sebou rozprávame po slovensky, Veľmi mi však prekáža, ak niekto mieša jazyky, bolia ma z toho uši.

Aké jazyky dominujú vo vašej v knižnici?

Začnem spálňou, pretože tam mám zopár slovenských a českých kníh. Mimochodom, svoju zbierku 450 kníh som daroval ústrednej knižnici v Zürichu. Keď ma už nebude, nikto ich nebude čítať, nerozumeli by im. No kniha, s ktorou som v roku 1968 emigroval, je so mnou do dnešného dňa, a je to zbierka Paula Éluarda v češtine s ilustráciami od Karla Teigeho, nádherná knižočka. A ešte niekoľko obľúbených, ktoré som si nechal, Milovanie v husej koži od Válka alebo Balada o námořníku od Wolkra. A mám tu ešte aj literatúru o holokauste, z tej mám veľkú zbierku v rôznych jazykoch.

Čiže toto je vaša osobná príručná knižnica. Ako je to vo vašej rodinnej „centrálnej” knižnici?

V obývačke sú knihy v nemčine, holandčine, angličtine a maďarčine, množstvo spomedzi nich sú publikácie o výtvarnom umení. Niektoré z nich mám aj v dvoch exemplároch, pretože to, čo si moja manželka kúpi v nemeckom preklade, kúpim aj v origináli. Pre mňa je dôležité, aby som čítal v origináli. Kvôli niečomu mi však čítanie po maďarsky ide pomalšie ako v iných jazykoch, možno preto, lebo som si tento jazyk neosvojil čítaním.

Ak by sa niekto vŕtal vo vašej identite, čo by ste mu odpovedali? Nemusíte odpovedať, ak je to pre vás nepríjemné.

Vďaka bohu, nezvykli sa ma to pýtať často, ale nie je mi to nepríjemné a odpoveď je veľmi jednoduchá: som Európan. Inak sa zvyknem predstavovať tak, že materinský jazyk mám maďarčinu, vychodil som slovenské školy, univerzitu som vyštudoval v nemčine, moja manželka je Holanďanka – a preto mám švajčiarske štátne občianstvo.

Ako by to všetko vyzeralo v nejakom formulári?

To je jednoznačné, mám len jeden pas: švajčiarsky.

V dodatku k vašej básnickej zbierke v slovenčine som si všimla nasledovnú vetu: „Narodil som sa v Parkani v roku 1947, vtedy sa ešte tak volalo dnešné Štúrovo.” Prečo ste považovali za dôležité vyzdvihnúť to?

Aj vo Švajčiarsku to zvyknem hovoriť takto, keď sa ma spýtajú, kde som sa narodil. Som dieťa z Párkányu, ale dodám k tomu aj to, že ide o Štúrovo, aby vedeli, kde sa nachádza na mape. Doma je, samozrejme, Párkány aj po nemecky Párkány.

Štúrovo, Bratislava, Baden sú najdôležitejšie mestá vo vašom živote, s malou odbočkou v Aachene. Ako sa teda z dieťaťa z Párkányu stal európsky dospelák? Aké bolo vaše prostredie v 50-tych rokoch?

Štúrovo bolo vzrušujúce mestečko. Bývali sme v dome na hlavnej ulici, kde mal predtým môj starý otec Frühauf advokátsku kanceláriu, dnes je vedľa turecká cukráreň. To bolo mestské korzo, uprostred sa vinula žltá cestička z keramických kociek, po oboch stranách bola alej s platanmi a lavičkami, mal som to veľmi rád. Mesto žilo kultúrou. My, deti, sme veľa športovali – doobeda plávanie, poobede tenis, večer bicyklovanie, zo záhrad sme kradli ovocie. Teta Edit ma učila po francúzsky, moje učenie nemčiny sa však zavŕšilo neúspechom, pretože teta Berta nasilu presadzovala švabach.

Takže rodina sa aj v 50-tych rokoch snažila zachovať svoje občianske zvyklosti. Čo viete o svojich predkoch?

Ani jedného zo starých rodičov som nepoznal. Moji rodičia vyrastali v dobrých pomeroch. Mama pochádzala z obce Érsekvadkert, mala rakúsku fräulein. Jej rodina mala majetky na okolí a neskôr aj v meste Tompa, ktoré boli v roku 1948 zoštátnené. Otec bol synom advokáta v Štúrove, chodil na ekonomickú univerzitu vo Viedni, po vojne pracoval v banke tekovskej župy v Leviciach, neskôr v Andezitových kameňolomoch a štrkopieskovni. Rodičia sa zoznámili po vojne, otec mal už 40 rokov, keď som sa narodil, aj preto som jedináčik. V roku 1974 sa otcovi podarilo vycestovať do Aachenu na moju obhajobu inžinierskej diplomovej práce, vtedy bol už na dôchodku, raz ročne mohol vycestovať na Západ. Aj on chcel byť inžinierom, no v 20-tych rokoch v Budapešti to kvôli numerus clausus nebolo možné. Preto bolo preňho dôležité, že sa inžinierom stal jeho syn. Akosi sme cítili, že sa vidíme naposledy. Vtedy som ho poprosil, aby mi porozprával o svojom živote, o rokoch strávených v Paríži, o skrývaní sa počas vojny, o jeho rodičoch… A ja som si všetko zapisoval, žiaľ už nedokážem všetko po sebe prečítať, pretože môj rukopis je nečitateľný, ale mám šťastie, že mi o tom porozprával.

Vaše spomienky z detstva ste si teda mohli zaradiť do rodinných memoárov len dodatočne.

Keď sa v rodinných kruhoch spomínali moji starí rodičia alebo iní členovia rodiny či známi, vždy v súvislosti s nimi používali slovo „rekreácia”.

Takto nazývali koncentračný tábor?

Áno, to bolo krycie meno. Mnohí o tom nedokázali hovoriť. O pár domov ďalej od rodiny môjho otca bývala rodina Tomiho Weissa – je známy pod menom Tomáš Radil, v starobe napísal svoje memoáre, Ve čtrnácti sám v Osvětimi. No predtým o svojich „zážitkoch” nedokázal porozprávať asi ani svojej dcére.

Ako sa vašim rodičom podarilo vyhnúť sa „rekreácii”?

Môjho otca povolali z banky tekovskej župy na nútené práce a keď ho preložili z jedného miesta na druhé, s ďalšími dvoma kamarátmi zo Štúrova sa im podarilo ujsť z vlaku. Potom sa ukrýval v Budapešti, s falošnými dokladmi od Lutza. Medzitým pomohol švajčiarsky diplomat Carl Lutz získať falošné pasy aj iným, stretli sa s ním v kaviarni Baross, tam im doklady aj odovzdal. Toto ma napríklad veľmi prekvapilo, že bol otec takýto odvážny, nepoznal som ho takéhoto. Je to dôkaz, že v mimoriadnych časoch sú ľudia schopní vecí, ktoré inak nedokážu.

A vaša mama?

Aj ju ukrývali v Budapešti spolu s jej staršou sestrou, hoci oni sa ešte v roku 1932 dali pokrstiť. Tiež mali ochranné pasy od Wallenberga. Pomohla im ich bývalá učiteľka Etelka Lukács Imréné Szombathelyi. Najskôr boli v ulici Kék Golyó, potom v ulici Ostrom utca a napokon skončili na okružnej ulici Szent István körút.

Tu sa spoznali aj vaši rodičia?

Nie. Až neskôr po vojne, ale aj to bolo veľmi zaujímavé. Spoznali sa na jednom stretnutí v Šahách, u istej rodiny Himmlerovcov, potom sa v priebehu niekoľkých mesiacov aj zosobášili. Nemohli strácať čas, pretože, ako som povedal, otec už nebol najmladší a ja som sa ešte musel narodiť. A o desaťročia neskôr, po zmene režimu, keď som z Badenu začal v Štúrove robiť projekt Strážca mostu, sa ich syn György Himmler stal mojím najdôležitejším spolupracovníkom. Takto sa stretli v čase otcovia a ich synovia.

Toto je už takmer osudový scenár. Ale nepredbiehajme. Čo sa vám podarilo zistiť o starých rodičoch?

Moja mama spolu so sestrou darmo odkazovali svojim rodičom, aby prišli do Budapešti aj oni, neboli ochotní. Podľa rodinnej legendy môj starý otec povedal: „Toto sú moje polia, nemôžem ich tu nechať.” O pár mesiacov predsa museli všetko nechať tak, lenže nie z vlastnej vôle. Môjho starého otca, advokáta v Štúrove tiež odvliekli, v skutočnosti sa táboru smrti vyhla len jeho manželka, ale tá zahynula ešte v roku 1936 pri autonehode. Možno to vyznieva cynicky, ale je to tak. Jeden môj príbuzný, ujo Gyula hovorieval, aby ho nespopolnili, pretože z našej rodiny je ich už spopoplnených dosť.

V ktorom koncentračnom tábore skončili vaši starí rodičia?

Viem len o mojom starom otcovi z matkinej strany, ktorého deportovali do Osvienčimu, odtiaľ do Buchenwaldu a potom zahynul 16. januára 1945 neďaleko Weissensee počas pochodu smrti. Po starej mame a otcovi Frühaufovcoch sa však nezachovala žiadna stopa, ani v archíve v Arolsene, ani od iných sme sa nič nedozvedeli, pravdepodobne ich poslali rovno do plynovej komory v Osvienčime bez akeljkoľvek registrácie. Okrem holého faktu je to ešte aj zvláštny pocit…

Pocit straty? Trápi vás?

Ani neviem. Veľmi mi prekáža, že neviem, čo sa stalo s týmito dvoma ľuďmi, ktorí boli v mojom živote dôležití. Bol som v Osvienčime, samozrejme, nenašiel som po nich žiadnu stopu, ale aspoň viem, kde boli.

Nakoľko sú pre vás dôležité vaše židovské korene?

K tomuto poviem toľko, že svojím pôvodom sa nechválim, no ani sa zaň nehanbím.

Nemáte náboženské puto? Spomedzi 216 Židov, ktorí boli odvlečení zo Štúrova, sa vrátil len tucet, teda v meste nemohol byť významný náboženský život. Ani doma ste neoslavovali sviatky?

Nie. Keďže synagóga nebola, otec chodil do bytu Schwarzovcov, aby mala náboženská komunita potrebných desať mužov, no inak sa nepovažoval za nábožensky založeného. A rodina mojej mamy, ako som už spomínal, prešla v roku 1932 na katolícku vieru. Aj mňa pokrstili, bol som na prvom svätom príjmaní, na birmovke. Keď mamu pochovali na židovskom cintoríne, jej staršia sestra sa na mňa nahnevala, ako som mohol niečo také spraviť. Hoci odpoveď bola poruke, pochovali sme ju vedľa jej muža.

Takto ostro dokázala oddeliť prenasledovanie kvôli svojmu židovskému pôvodu a vierovyznanie? Neprotirečí si to?

Pre moju tetu nie. Jej rodičov poslali do plynu, oni už nikdy nebudú odpočívať na žiadnom cintoríne. To isté by sa stalo aj s nimi, s ich dcérami, ak by nemali ochranné pasy od Wallenberga. Hoci moja mama chodila do kostola len príležitostne, moja teta bola veľmi nábožensky založená, do konca svojho života podporovala baziliku svätého Štefana. Ja som však mal ťažkosti s náboženskými inštitúciami. Som totiž presvedčený o tom, že v histórii ľudstva bolo najviac ľudí zavraždených kvôli ich vierovyznaniu alebo národnosti. A mojím vierovyznaním je – ak to tak môžem povedať – pacifizmus.

Takže teraz musíte zažívať veľmi ťažké dni.

Vojnu prebiehajúcu v susedstve znášam mimoriadne ťažko. Ako by sa história opakovala.

• Karol Frühauf (1947)
• Inžinier-informatik, podnikateľ, kultúrny manažér, podporovateľ umenia
• Narodil sa v Štúrove (Párkány, Parkan)
• V roku 1968 prerušil univerzitné štúdiá v Bratislave a emigroval do Švajčiarska
• V roku 1975 získal inžiniersky diplom na Technickej univerzite RWTH v Aachene v odbore informatika
• Zaoberal sa sieťovými technológiami vo firme Brown, Boveri & Cie v Badene, pôsobil ako vedúci programátorov
• V roku 1987 založil so svojimi kolegami vlastnú firmu INFOGEM AG, ktorá sa zaoberá odborným poradenstvom rozvoja systémov, všeobecné uznanie získala na poli rozvoja softvérov pre zisťovanie kvality produktov
• Je členom viacerých odborných združení (SAQ, EOQ) v sektore zabezpečovania kvality telekomunikačných a peňažných služieb, prednáša na vysokých školách a odborných fórach. Je autorom viacerých odborných publikácií (Software-Projektmanagement und -Qualitätssicherung; Software-Prüfung – eine Anleitung zum Test und zur Inspektion – VDF, Zürich)
• Založil nadáciu „Štefan a Viera Frühauf”, ktorá nesie meno po jeho rodičoch. Podporuje cez ňu švajčiarske, holandské a najmä slovenské kultúrne a umelecké programy
• V roku 2004 rozbehol v Štúrove v spolupráci s občianskym združením Párkány és Vidéke Kulturális Társulás jedinečný medzinárodný projekt Strážca mosta spojený s medzinárodnými umeleckými a vedeckými rezidenčnými programami (bridgeguard.org)
• V roku 2006 inicioval vznik trojjazyčnej performancie AquaPhone, ktorá sa postupne rozrástla na festival a dodnes sa na organizácii podujatia aktívne podieľa
• Umelecké publikácie: AquaPhone 2006–2015, Marenčin PT, 2015 (s Hanneke Frühaufovou, v troch jazykoch). Básnická zbierka: Malý šlabikár lásky (A szerelem kis ábécéskönyve), Marenčin PT, 2019.
• S rodinou žije vo Švajčiarsku, jeho filantropické aktivity ocenilo mesto Štúrovo v roku 2017 cenou Pro Urbe

Poďme ďalej vo vašom príbehu. V 60-tych rokoch sa z dieťaťa zo Štúrova stal študent v Bratislave. Chodili ste tam na strednú školu, boli ste tam vysokoškolák. Aký vplyv malo na vás tamojšie intelektuálne prostredie?

Na strednú odbornú školu som šiel preto, aby som sa čo najskôr vyučili povolaniu. Potom už samozrejme bolo dané, že som po maturite mohol pokračovať v štúdiu na elektrotechnickej fakulte. Ale v skutočnosti som nikdy nebol technicky zameraný, chcel som byť dramaturgom alebo novinárom. Kultúrny dom v Starom meste mal budovu na Hlavnom námestí, kde sme v pivnici založili literárnu scénu, ktorá sa volala Divadielko u Rolanda. Dramatizovali sme básne, organizovali literárne večery. Najprv bol naším mentorom Jozef Ligda, keď emigroval, venoval sa nám Martin Huba, ktorý pôsobil v blízkom Divadle na Korze. Bolo to veľmi inšpiratívne a vzrušujúce intelektuálne prostredie, ja som v podstate absolvoval univerzitu tam.

Pamätáte si ešte, čo sa s vami stalo 21. augusta 1968?

Akoby nie! Strašne som sa opil. Bol som práve vo Frankfurte, na letnej študentskej brigáde. Keď vysvitlo, že Československo obsadili Rusi, v zármutku som vypil toľko cideru, že som ani nevedel stáť na nohách.

Bola to reakcia hodná vlastenca. A tak ste sa jednoducho nevrátili domov?

Práve naopak. Vrátil som sa do Štúrova, aby som s rodičmi prebral situáciu vo svetovej politike. Už aj cesta domov bola výnimočná. Českú hranicu som prekročil pri Aši, všetky dopravné značky boli zakryté, aj názvy obcí nachádzajúce sa na staničných budovách. Bolo to strašidelné.

Takže emigrácia bola rodinným rozhodnutím?

Zaujímavým spôsobom o tom rozhodla moja mama, hoci sa o mňa ako svoje jediné dieťa vždy bála. Keď som bez ohlásenia dorazil do Štúrova, cestou domov som zrazu zbadall, ako mi mama beží naproti. Krstná mama ma totiž zbadala z okna, tak zatelefonovala mojej mame, že som sa nečakane vrátil domov z Frankfurtu. Napriek tomu mi bola schopná povedať: Choď, syn môj! Už celé desaťročia čakáme správy. Ak by si žil v Bratislave, tiež by som ťa videla len zriedka.” Bola to veľmi múdra žena.

Mohli ste opustiť krajinu s úradnými dokumentmi?

Dostal som povolenie vycestovať, v Prahe som čakal na víza dve noci, kým sa mi podarilo dostať sa na rakúske veľvyslanectvo. Posledný večer v Bratislave som moderoval jednu besedu, Divadielko u Rolanda praskalo vo švíkoch, sedelo sa aj na schodoch. Na druhý deň ráno som mal ísť na vojenčinu, vtedy to bol predmet na univerzite, namiesto toho sme s mojou priateľkou nastúpili na autobus do Viedne. A tam sme hneď šli na izraelské veľvyslanectvo.

Prečo práve tam? Nebolo vaším cieľom Nemecko?

Pretože veľvyslanec Izraela vo Viedni bol Róbert Riedner, ktorý pochádzal zo Štúrova. Aj jeho rodičia odpočívajú na cintoríne v Štúrove. On nám zohnal ubytovanie a prácu – samozrejme, načierno, pretože sme nemali utečenecký štatút – na ten čas, kým nedostaneme nemecké víza. Žili sme z halierov: chlieb, slanina a banán. Na Naschmarkte sa na konci dňa dali kúpiť prezreté banány v akcii za 2 schillingy, to bol najlacnejší zdroj energie. Odvtedy nie som ochotný jesť banány.

Ako ste nakoniec vykotvili vo Švajčiarsku?

Vďaka šťastnej náhode vysvitlo, že čakáme zbytočne, pretože Nemecko pred nami uzatvorilo hranice, na počkanie sa nám však podarilo získať švajčiarske víza. Hneď sme sa vydali na cestu, všetko bolo zorganizované, spali sme v jednej veľkej telocvični, kde sme sa mohli aj umyť, bolo nás tam takmer tristo, dostali sme teplé jedlo. Na druhý deň sme dostali od sociálneho úradu ubytovanie a vreckové 50 frankov, do dvoch týždňov nám obom vybavili prácu v Badene. Švajčiarsko bolo veľmi otvorenou a pohostinnou krajinou, čakali nás s otvorenou náručou, ochotní pomôcť.

A ako sa stal z toho dvadsaťjedenročného chalana-prisťahovalca úspešný podnikateľ v oblasti technniky?

Uplynutím mnohých rokov a, samozrejme, s podporou. Vďaka štipendiu od spoločnosti Brown, Boveri & Cie v Badene som získal inžiniersky titul na technickej univerzite v Aachene, čo som si potom musel u nich odpracovať. Musím však dodať, že v roku 1975 bol na personálnom oddelení čerstvý absolvent odboru informatiky považovaný za exotickú bytosť. Dostal som sa do pracovnej skupiny, ktorá sa zaoberala technológiou riadenia elektronickej siete, vtedy sme ako dátový nosič používali ešte dierny štítok. V skutočnosti sa mi v tejto 25-člennej medzinárodnej skupine, kde som bol najmladší programátor, podarilo zbaviť sa komplexu menejcennosti, pretože som údajne vedel niečo, čo iní nie.

Pocit menejcennosti ste mali preto, lebo ste prišli z Východného bloku?

Nie. Tento pocit som mal celý život. Pre Maďarov som bol Slovák, pre Slovákov Maďar, dokonca ešte aj Žid. Myslel som si, že to, čo viem ja, vedia všetci, dokonca vedia viac ako ja. Toto bol môj postoj. Tu som však získal kľúčovú skúsenosť. Raz som sa dostal do zdĺhavého a tvrdého sporu so svojím šéfom, mal som pocit, že sa mi ho nepodarilo presvedčiť. Na druhý deň však môj nápad predostrel ostatným tak, ako by to bol jeho vlastný. Tento príbeh mal pre mňa dve dôležité ponaučenia. Na jednej strane som si zastal svoj názor, na druhej strane som vtedy pochopil, že nie som dôležitý ja, ale úloha, na ktorej pracujeme. A to mi dalo profesionálnu sebadôveru.

Ako štyridsaťročný ste sa stali podnikateľom. Váš profesijný životopis je mimoriadne bohatý: napísali ste štúdie, prednášali na štyroch vysokých školách, viedli školenia, ste členom prestížnych odborných organizácií. Ako by ste zhrnuli pre laika, čo je vašou odbornou oblasťou?

INFOGEM AG sme založili traja v roku 1987, sám by som sa do toho pustiť neodvážil. Boli sme dobrí kolegovia v Brown, Boveri & Cie, kde sme spolu pracovali na veľmi komplexných systémoch, ktoré súviseli s riadením distribúcie elektrickej energie, no my sme sa chceli zaoberať odborným poradenstvom v oblasti rozvoja systému v rámci väčšej flexibility a efektivity. Moja špecializácia je kontrola kvality, pracoval som najmä pre telekomunikačný a finančný sektor. V tejto oblasti ma poznajú nielen vo Švajčiarsku.

Natíska sa typická stredoeurópska otázka: Prečo ste sa neuspokojili s firmou vo Švajčiarsku, ktorej sa dobre darí? Čo vás primälo k tomu, aby ste svoje peniaze míňali na umelecké projekty?

Ako som už spomínal, inžinierom som sa stal kvôli otcovi. Takže nie som technicky zameraný človek.

Ani sa neopovážim zamyslieť sa nad tým, čo by ste dokázali, ak by ste boli predsa technicky zameraný.

Poviem to inak. Nedokážem myslieť tak, ako myslí klasický inžinier. Mojou silnou stránkou je matematika a logika, aj preto som sa stal informatikom. Mnohí sa čudujú, čím všetkým som sa už počas svojho života zaoberal. Ja to vôbec tak nevnímam, robím len to, čo ma zaujíma. Prácu nepociťujem ako záťaž, pracujem bez stresu. Ak má niekto rád, čo robí, nevníma to ako prácu.

Váš záujem o umenie vám teda ostal ako voľnočasová aktivita?

Umenie ma vždy zaujímalo, bol som obklopený takmer výlučne ľuďmi, ktorí sa zaujímali o literatúru, no ak by som v Československu predsa študoval dramaturgiu na vysokej škole, nevyhol by som sa ani ideologickým predmetom, na čo som vôbec nemal chuť. Čo som teda začal doma, to som dokončil vo Švajčiarsku. Vďala mojej manželke Hanneke, ktorá vyštudovala sochárstvo a keď pracovala pre jednu nadáciu v Zürichu, podieľala sa na koordinácii rezidenčných umeleckých programov, som sa dozvedel, že niečo takéto vôbec existuje. Konkrétna inšpirácia prišla odtiaľto. Ale mal som aj osobnú motiváciu, neviem, zaujíma vás to?

Jasné! Napokon, osobná motivácia je najdôležitejšia.

Zomrela mi mama a ja som vedel, že som zlý chlapec, pretože nebudem cestovať do Štúrova len preto, aby som zašiel na hroby rodičov na cintoríne. Hľadal som preto pozitívny dôvod, prečo sa vracať. A mal som ešte jeden zážitok z minulosti, ktorý presahuje aj toto. Nielen že som chcel, ale som to aj cítil, že mám prečo.

Ako to myslíte?

Prvýkrát som prišiel domov z emigrácie na jar v roku 1989 navštíviť svoju ovdovenú mamu, ešte pred zmenou režimu. Bola to drahá cesta, pretože som sa musel zrieknuť svojho československého štátneho občianstva a zaplatiť 4 a poltisíc frankov za svoje štúdium. Ak by som počkal pol roka, už by som nemusel, ale to teraz nie je podstatné. Prišiel som autom a pri Radvani nad Dunajom, kde sa cesta stáča k Dunaju, som cítil, že sa so mnou niečo deje. Musel som zastať, aby som zistil, o čo ide.

Poskočilo vám srdce?

Skôr to bolo akési poznanie, aký silný vplyv má na mňa fyzické prostredie. Takto ma ovplyvňoval breh Dunaja. Podobný pokoj som v sebe cítil, keď som sa prvýkrát prechádzal pod niekoľko kilometrov dlhou arkádou v Berne. Každý emigrant z Maďarska má v sebe túžbu po domove, a túži aj po chatke pri Balatone, ja som to však nikdy nepociťoval, chýbali mi len ľudia. Aj toto dokazuje, že nie som takzvaný ozajstný Maďar. Vtedy na brehu Dunaja som prvýkrát uvedomil, že napriek tomu, že nepociťujem v sebe túžbu po domove, sa k tomuto miestu viažem, tu mám svoje korene, mám sa pre čo vracať.

Vo svojom rodnom meste ste vlastne rovnako aktívny ako v Badene.

Bez Štúrovčanov by som bol darmo aktívny. Vedenie mesta prijalo môj projekt, hoci nebola žiadna záruka, že bude úspešný. Mám obrovské šťastie, že už spomínaný György Himmler, vedúci Kultúrneho združenia Štúrovo a okolie, na seba prevzal úlohy spojené s miestom. Mojou úlohou je financovanie a udržiavanie kontaktov s rezidentmi, respektíve účastníkmi, ako aj organizácia. Moje projekty teda stoja na dvoch nohách, alebo štýlovo: Strážca mosta aj AquaPhone stoja na dvoch pilieroch. Preto som naše stretnutie s Gyurim Himmlerom nazval osudovým. Ak by sa naši rodičia nestretli, ja by som sa ani nenarodil. A ak by sa nestretli ich rodičia, neuskutočnili by sa ani tieto projekty v Štúrove.

Pokiaľ viem, myšlienka kultúrneho strážcu mosta je aj na medzinárodnej úrovni univerzálny projekt. Odkiaľ prišiel tento nápad?

O podobnej iniciatíve neviem ani ja. Inšpiroval som sa nemeckým programom Stadtschreiber, ktorého podstatou je, že jeden pozvaný spisovateľ strávi niekoľko mesiacov ako rezident v danom meste a medzitým opíše svoje dojmy, ktoré tam získal. Ja som to len aplikoval na znovupostavený most Márie Valérie. Mnohí považovali môj nápad za bláznovstvo: prečo by už len niekto chodil do Štúrova, na koniec sveta? A prečo nie?

Súhlasím. Most, ktorý preklenuje štátne hranice a bol pre celé generácie len kýpťom, je veľmi zaujímavý objekt, nosí v sebe veľa rozličných inšpirácií. Potvrdilo sa to aj v praxi, keďže služba stráženia mosta prebieha nepretržite od roku 2004. Na základe akých kritérií vyberáte strážcov mosta?

Momentálne vykonáva službu 55. strážca mosta, ide o juhoafrického spisovateľa. Prihlášky prichádzajú neustále a výtvarníci, spisovatelia či režiséri sa hlásia takmer zo všetkých kútov sveta. Dôležité je, aby mal strážca mosta medzinárodné pozadie. Potrebná je ešte komunikačná flexibilita a interaktívny prístup, veď v podstate musí so svojou činnosťou spojiť most patriaci k dvom krajinám. Toho času som ponúkol know-how aj Mostaru, keď bol jeho krásny stredoveký most zničený. Ja to vidím tak, že ak sú virtuálne mosty dosť silné, teda ak medziľudské vzťahy fungujú dobre, nevyhodia do vzduchu ani mosty, pretože niet nikoho, kto by mal na to dôvod.

Stráž mosta má aj partnerské podujatie, AquaPhone performance. Pripomína 50-te roky, keď medzi Štúrovom a Ostrihomom neexistovalo žiadne spojenie a ľudia medzi sebou komunikovali z dvoch brehov Dunaja tak, že využívali schopnosť vody prenášať zvuk.

AquaPhone bol Hannekin nápad, pretože aj od mojej mamy, aj odo mňa veľakrát počula príbeh „šepkania cez Dunaj“. V roku 2006 sme to plánovali ako jednorazové podujatie, no práve vo chvíli, keď sa skončila performance, sa nad Dunajom objavila dvojitá dúha. Po „zvukovom moste“ preklenul Dunaj aj „svetelný most“, ktorý siahal od baziliky po breh v Štúrove. Tak nás to zarazilo, že sme to vzali ako znamenie prozreteľnosti a zaumienili si, že to zorganizujeme každý rok. Odvtedy sa každý rok zrodí nové libreto, ktoré na našu žiadosť napíše súčasný autor a odznie v troch jazykoch, po maďarsky, slovensky a nemecky z oboch brehov Dunaja za sprievodu hudobnej improvizácie.

Aj vy sa aktívne podieľate na performance, čítate jeden z textov.

Odvážil som sa to spraviť preto, lebo som sa v minulosti venoval prednesu poézie. Každý filantrop je niekde aj sebecký. Mňa ľudsky veľmi obohatilo, že podporujem umelcov či vedcov. Z týchto medziľudských vzťahov čerpám množstvo inšpirácie. A obzvlášť sa teším, ak sa na programoch môžem podieľať tiež a môžem ukojiť svoju vášeň k poézii.

Prekvapilo ma, keď sa mi do ruky dostala vaša zbierka básní Malý šlabikár lásky. Má nejaký význam, že píšete básne po slovensky?

Zvykol som písať aj v iných jazykoch. V skutočnosti som písal básne vždy, len som ich nikdy nepublikoval, no tentoraz ma na to nahovorili. Aj toto je pre mňa neustále zaoberanie sa jazykom. Príde slovo, s ktorým sa potom pohrám. Vtedy píšem vždy rukou, pretože tak sa ľahšie rozmýšľa. Počítač si písanie vynucuje, počas písania na počítači má človek pocit, že musí slúžiť technológii.

Pán Frühauf, presvedčili ste ma, že naozaj nie ste technicky zmýšľajúci človek.

Som hravý. Aj v športe mám rád hravosť, nie samotný šport. V celom svojom živote som aktívne športoval, no mentálne nie som stvorený na beh. Dokázal som hrať tenis, pingpong či volejbal celé hodiny, ale odbehnúť dvesto metrov pre mňa znamenalo už záťaž. V týchto športoch je skvelé, že sa v nich nebojuje telo na telo. A v každom z nich je sieť, ktorá dve polia rozdeľuje, no lopta, ktorá sa medzi nimi odráža, ich spája.

Ďalší komunikačný most! Čo by ste ešte chceli dosiahnuť prostredníctvom svojich kultúrnych programov? Máte v sebe ešte pocit nedostatku?

Veľmi sa teším, že vedenie mesta pre nás zabezpečuje rezidenciu. Je to pre mňa určitá záruka, že rezidenční strážcovia mosta tu budú aj vtedy, keď mňa už nebude. A po čom ešte túžim? Aby bola činnosť strážcu mosta viditeľnejšia. Aby mohol miestnych zapojiť efektívnejšie. Aby ho za svojho považovali aj obyvatelia Ostrihomu, veď predsa most má dva konce.

Fond na podporu vašich umeleckých projektov ste pomenovali po svojich rodičoch „Štefan und Viera Frühauf Fonds”. Prečo?

Z úcty k nim. Obaja boli vzácni ľudia, mimochodom môj otec spravil veľa pre športový život v meste.

Toto vaše gesto má ešte jeden prínos. Mená vašich rodičov stoja nielen na náhrobnom kameni na židovskom cintoríne v Štúrove. Mohli by sme ešte povedať, že posmrtne podporujú vaše predstavy rozprúdiť kultúrny život v meste.

Dúfam, že v tejto podobe prežijú nielen mňa, ale nás všetkých.

Preklad do slovenčiny: Lenka Nagyová