dunszt.sk

kultmag

Germanistka Monika Šajánková: Jazyk žije, keď sa učiteľky na poradách rozprávajú po mantácky

Nemčina na Slovensku je na ústupe. Nikdy nevieme, ako spoločenské a rodinné súvislosti ovplyvnia jazyk generácií

Najprv sa venovala otázke vzdelávania národnostného školstva, neskôr ju chytila téma odovzdávania jazyka cez generácie. Zároveň hľadala samu seba. Vrátila sa k príbehu svojho starého otca, pôvodom Nemca a pátrala po tom, ako jeho jazyk mohol prenikať do rodiny.

Germanistku Moniku Šajánkovú od detstva zaujímalo, prečo niektorí ľudia v minulosti svoj jazyk odovzdali a niektorí nie, a najmä, prečo sa v súčasnosti tento jav ešte prehlbuje a v generácii tridsiatnikov-štyridsiatnikov nachádzame na odovzdávanie druhého jazyka v rodine len málo príkladov.

Monika Šajánková. FOTO – Archív M.Š.

V akej pozícii je dnes na Slovensku nemčina oproti angličtine?

Je u nás v defenzíve a ako jazyk veľmi ustupuje. Je to najmä kvôli angličtine, ale aj pre rôzne jazykovo-politické opatrenia vlády, ktoré sa udiali za posledných desať-dvanásť rokov. 

Aké opatrenia?

V uplynulých rokoch sa v istej fáze deti učili dva jazyky. Potom sa vyhlásilo, že angličtina musí byť prvý jazyk, druhý bude dobrovoľný, a napokon sa rozhodlo, že bude stačiť prvý jazyk a druhý vôbec nemusí byť. Toto sa našťastie nedávno zmenilo, po novom si žiaci už opäť môžu vybrať ľubovoľný svetový jazyk, ktorý sa začnú učiť v 3. ročníku povinne, ak to nebude angličtina, zvolia si ju potom v 7. – 9. ročníku ako druhý cudzí jazyk. Napriek tomu sa tým postavenie nemčiny výrazne oslabilo a často sa narušila kontinuita. Okrem toho je problém s učiteľmi ako takými, veď dobre vieme, aký status má učiteľské zamestnanie na Slovensku. Nezáujem o štúdium germanistiky ma veľmi mrzí. Pritom sa ukazuje, že je veľmi dobré mať okrem angličtiny ešte iný svetový jazyk. Navyše, nemčina je potrebná ako súčasť stredoeurópskeho priestoru, je veľmi užitočná.

Ako je to s formami učenia?

Nemčina ani angličtina sa nevyučujú vhodne, ani tridsať rokov po revolúcii sa to nedeje komunikatívnym spôsobom. Keď sa dáva dôraz len na náročnú gramatiku, je jasné, že vyznieva ako nezaujímavý, nezáživný dril a učenie dokáže byť veľmi nepríjemné. O to viac, že základy nemčiny sú veľmi náročné, lebo jazyk komplikuje celý systém koncoviek, časovania a skloňovania. Oproti tomu angličtinu dokáže človek dostať na základnú úroveň relatívne rýchlo, lebo tam je gramatika jednoduchšia a komplikuje sa to až na vyšších úrovniach. 

Čo sa dá pre nemčinu v školskom systéme spraviť?

Jedna z možností sa realizuje cez projekt Chcem (sa) učiť nemčinu, ktorý spája Filozofickú aj Pedagogickú fakultu UK a Goetheho inštitút s podporou Volkswagenu. Vstúpila som doň v snahe motivovať mladých ľudí, aby išli študovať nemčinu, učiteľstvo, aby študenti mali chuť učiť. Vidím to ako nástojčivý problém: deti sa učia desať rokov cudzí jazyk a potom sa nevedia ani poriadne pozdraviť a povedať, odkiaľ pochádzajú. Stále memorujú skloňovania a poučky, takmer vôbec nevedia konverzovať, čo je vlastne absurdné. Naopak, zo skúsenosti vo výuke nemčiny na Rakúskom inštitúte mám celkom iný pocit – tam sa deti naozaj komunikatívnym prístupom za dva roky dostali na úroveň, že rozprávali plynulo, rozumeli a vedeli v danom jazyku konať. V našich školách to takto, žiaľ, často nefunguje. 

Aký je váš vzťah k nemčine?

Moja mama nás ako deti viedla k tomuto jazyku, a keď som potom išla na strednú školu, už som v tom plynule pokračovala. Mama mala za slobodna nemecké meno, jej otec bol prešporský Nemec, viacjazyčný občan, nemal problém ani so slovenčinou. Svoj materinský nemecký jazyk však po druhej svetovej vojne potlačil v dôsledku politickej aj rodinnej situácie, takže ho veľmi nerozvíjal, hoci obaja jeho rodičia boli v podstate čistí Nemci žijúci v Bratislave. 

To sa vo Vás cez dve generácie odrazilo?

Mňa aj sestru to posunulo ďalej. Napriek tomu, že dedo svojim deťom, dcére ani synovi, nemčinu neodovzdal, nejakým spôsobom bola vždy v našej rodine témou. A hoci som túžila skôr študovať históriu a slovenčinu, nakoniec som skončila pri nemčine. Ovplyvnila to mama, ktorá bola pre mňa vždy veľkou autoritou. 

Neprotestovali ste?

Povedala, skús to. Nevedela som vtedy dobre po nemecky, ale poslúchla som. Určite to brala aj pragmaticky, považovala za rozumné učiť sa cudzí jazyk, tak ma pobádala. Postupne sa ukázalo, že pri jeho výbere zohrali úlohu aj bezprostredné korene a rodinné styky. 

Ako ste začali po nich pátrať?

Práve cez deda, mal bratranca v Nemecku, s ktorým som si písala a táto korešpondencia bola pre mňa veľmi dôležitá. S dedom sme sa v detstve vídali málokedy, len príležitostne, cestu k nemu som si našla až neskôr, keď som s jazykom už intenzívne pracovala. Dokonca som s ním v rámci výskumu urobila rozhovor o vzťahu k jazyku, ale nestihla som ho dotiahnuť do konca, lebo dedo zomrel.

Čím vám bola nemčina sympatická?

V útlom detstve to bol pre mňa jazyk cudzí ako každý iný, napríklad ako povinná ruština. Bavilo ma učiť sa nemčinu, ale nemeckú kultúru mi nikto výrazne nepribližoval, ani mamu zvlášť nezasiahla. Nebola to časť jej identity, mala ju niekde v pozadí, a navyše rodinný príbeh bol narušený, lebo jej rodičia sa rozviedli. 

Do akej miery na nemčinu doliehali vo vašej rodine dôsledky vojny? 

Samozrejme, aj môj starý otec pocítil perzekúcie. Začiatkom päťdesiatych rokov mal devätnásť a ako Nemca ho zobrali na dva roky medzi pétepákov do Čiech. Bolo to vyslovene z titulu jeho pôvodu, hoci nemčinu vlastne ani nepraktizoval, mal vtedy už malé dieťa. Napriek všetkému bol za svoj jazyk stále prenasledovaný a znevýhodňovaný. Toto potlačenie pravdepodobne zohralo nezanedbateľnú úlohu. Nikdy nevieme, ako dokážu spoločenské a rodinné súvislosti ovplyvniť jazyk po celé generácie. 

Monika Šajánková

  • * V minulosti bola lektorkou nemeckého jazyka v Rakúskom inštitúte
  • * Zaoberá sa aj lexikológiou a frazeológiou nemčiny
  • * Pôsobí na Katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v oblasti didaktiky nemeckého jazyka
  • * V uplynulom období sa zaoberala aj problematikou Karpatských Nemcov na Slovensku, najmä z hľadiska odovzdávania jazyka a menšinového školstva
  • * Spolupracovala na viacerých odborných publikáciách (Phraseodidaktische Überlegungen zur Entwicklung der aktiven phraseologischen Kompetenz, Phraseologisches Optimum für Deutsch als Fremdsprache. Ein Vorschlag auf der Basis von Frequenz- und Geläufigkeitsuntersuchungen, Ephras. Ein mehrsprachiges phraseologisches Lernmaterial)
  • * Vzdelávanie budúcich učiteľov považuje za kľúčové pri zlepšovaní kvality vyučovania nemčiny najmä na stredných a základných školách
  • * Žije s rodinou v Bratislave

Aký dôležitý bol pre vašu nemčinu pád režimu v roku 1989?

V prvom rade by som sa vrátila ku koreňom – niekde v človeku žije ten pocit, že odniekiaľ pochádza a keď príde do veku, v ktorom začne objavovať seba, zároveň si uvedomuje, že vzťah k jazyku vzniká aj cez čosi iné, než len cez učenie v škole. Pre mňa bolo dôležité, že som chcela do Nemecka veľmi ísť, po revolúcii, začiatkom 90. rokov, sa však ešte veľmi nedalo, neboli žiadne študijné programy. Napokon sa mi to podarilo cez ekumenickú organizáciu Aktion Sühnezeichen Friedensdienste. A tak som mohla pred maturitou stráviť dva týždne v nemeckom prostredí. To bola pre mňa životná udalosť, veľmi dôležitá, lebo jazyk sa mi strašne páčil, zaľúbila som sa doňho. Som typ človeka, ktorý potrebuje v jazyku nachádzať niečo emocionálne. Doslova ma hnevá, keď sa ho mám učiť len preto, že musím. Preto viem mizerne napríklad po anglicky. Je to niečo medzi nebom a zemou, že človek sa na jazyk díva cez svoje zážitky. 

Ľudia často hodnotia nemčinu ako príliš tvrdý jazyk, nepáči sa im.

Chápem to, preto hovorím so svojimi študentmi na didaktike aj o kakofónii. To sú tie nepekné zvuky v jazyku, ktoré sa nám možno nepáčia, ale každý jazyk v určitých polohách môže byť kakofonický. Napríklad, keď niekto rozpráva škaredou bratislavčinou. Alebo aj čeština dokáže byť veľmi vulgárna. Je však pravda, že nemčina súvisí celkovo s imidžom Nemcov, s prizmou druhej svetovej vojny, ktorá sa stále prenáša. Pokiaľ jej učenie ostane len silne zamerané na gramatiku s tým, že niet motivácie ku kultúre, tak sa môže zdať naozaj škaredá. Preto je dôležité sprostredkovať ju deťom cez literatúru, konverzáciu, piesne, populárnu hudbu, autentické texty. U ľudí, ktorí si našli k nemčine cestu a majú medzi Nemcami dobrých priateľov, sa určite nestretnete s názorom, že je škaredá, ale práve naopak. 

Ako na vás zapôsobili pobyty v Nemecku?

Kým som mala nemčinu iba zo školského prostredia, trápila som sa, nevedela som poriadne komunikovať. Keď som prišla do Nemecka, stretla som nesmierne priateľských ľudí, gastfreundlich, veľmi ústretových k cudzincom, nielen organizátorov, ale aj bežných obyvateľov. Človek sa cítil vítaný, čo je skvelý pocit, ktorý umocní váš zážitok. Pre človeka s iba základnými znalosťami to bola jedinečná motivácia. Už na prvom pobyte som bola nútená veľa rozprávať, navyše prekladať dvom študentom, ktorí boli na tom s nemčinou ešte horšie ako ja. Boli sme súčasťou medzinárodnej skupiny mládežníkov, ktorí pracovali v koncentračnom tábore Buchenwald. Vypomáhali sme s úpravou areálu, okrem toho nás povodili po všetkým múzeách, častiach tábora, v kameňolome, všelikde, kam sa bežný návštevník ani nedostal. Myslím, že to bol jeden z najhlbších momentov formovania môjho vzťahu k nemčine, k celej nemeckej a, samozrejme, židovskej histórie. Veľmi pozitívne som vnímala, že zo strany oficiálnych štruktúr krajiny prichádza intenzívne úsilie vysporiadať sa v rôznych vrstvách života s temnou históriou krajiny. Čo som teda u nás, na Slovensku, v tom čase vôbec nepostrehla. Naopak.

Mali ste z prostredia na Slovensku negatívny zážitok?

Zažila som viackrát, ako si moji spolužiaci robili žarty spievaním piesní z čias fašistického Slovenského štátu a bralo sa to, akože je to cool a sranda. Nebol v tom podľa mňa rasizmus, ale hlúposť a necitlivosť, a to nebolo v poriadku. Dnes sa s negatívnymi reakciami stretávam len ojedinele, ale dokážu ma riadne obariť. Ako minule pri pokladni v samoobsluhe, keď akýsi človek natvrdo vypustil, že nemčina je jazyk fašistov. Keď som sa v Nemecku ocitla v situácii, že niekto z prostredia našej skupiny mal nemiestne narážky, domáci sa v momente dištancovali. Ani na čisto osobnej, intímnej úrovni nie sú ochotní nijakým spôsobom pripustiť homofóbne myšlienky. Mala som vždy pocit, že spôsob, ako sa vysporadúvajú s históriou, je veľmi dobrý, snažia sa to robiť sebakriticky. Dokonca, počas neskoršieho dvojročného pobytu v Nemecku na jednom jazykovom seminári som v súvislosti s témou vplyvu anglicizmov na nemčinu počula názor, že Nemci nekriticky preberajú anglicizmy a vlastne potláčajú nemčinu. Dokonca v nemeckých firmách sa zrazu nastoľuje angličtina ako firemný jazyk, čo vyvoláva otázku, prečo sú vlastne schopní sa takto prispôsobovať, a či to náhodou nesúvisí so strachom, aby im náhodou niekto nezačal podsúvať myšlienku, že presadzovaním svojho jazyka majú opäť sklon k nacionalizmu, ktorým Nemecko v minulosti vyvolalo svetovú vojnu.

Aké postavenie má u nás nemčina v porovnaní s inými svetovými jazykmi – francúzštinou, taliančinou, španielčinou?

Som úprimne presvedčená o potrebe viacjazyčnosti. Každý jazyk, každý dialekt prináša pestrosť, niečo zaujímavé, zážitok, fenomén a sprostredkuje nám nové dimenzie. Myslím, že nemčina má stále v našom geografickom priestore trochu iné postavenie vzhľadom sa naše silné kultúrne a historické väzby. Angličtina však určitým spôsobom tieto prirodzené väzby v poslednej dobe narúša.

Ako sa prejavil ústup nemčiny na vašej katedre?

Začala som si to uvedomovať, keď som sa vrátila z Nemecka a začala som pracovať na FiF UK ako doktorandka. Zo začiatku som vnímala zotrvačnosť silného jazyka, mala som dojem, že záujem oň pretrváva. Postupne sa však stále znižoval počet uchádzačov o štúdium a tí, čo prichádzali, boli stále horšie jazykovo vybavení, museli sme v súvislosti s tým urobiť isté opatrenia. V súčasnosti je to tak, že na začiatku štúdia musia študenti absolvovať semináre, ktoré vyrovnávajú rozdiely. Lebo nájdu sa aj uchádzači s vysokou jazykovou úrovňou, ale aj takí, čo sú skutočne na hranici požiadaviek. A treba veľa spoločne pracovať na tom, aby sa dostali na úroveň absolventa.

V akom kontakte ste s príslušníkmi nemeckej menšiny na Slovensku? Oslovilo vás, ako tu fungujú?

K tejto téme som sa dostala najmä prostredníctvom môjho kolegu Jozefa Tancera, germanistu, ktorý sa intenzívne zaoberá nemčinou na našom území, napísal viacero štúdií a podieľal sa aj na filme o Karpatských Nemcoch na Slovensku. Zúčastnila som sa aj projektov APVV Filozofickej fakulty o viacjazyčnosti a jazykových problémoch na Slovensku, v rámci ktorých som realizovala najmä výskum školstva nemeckej menšiny. 

Aká bola vaša skúsenosť?

Výskumy sme robili v Medzeve, v Chmelnici a v Nitrianskom Pravne. Rozprávali sme sa s učiteľmi aj ľuďmi, ktorí tam žijú, ako si odovzdávajú jazyk cez generácie, a funguje to. Mňa osobne najviac zaujímali rodinné jazykové biografie. Výskum tejto problematiky som musela žiaľ v období pandémie prerušiť. V Medzeve som spoznala napríklad rodiny, kde sa doma bežne rozprávali mantáckym nárečím. Zástupkyňa na základnej škole nám povedala, že sa dokonca niekedy na poradách rozprávajú učitelia po mantácky, lebo vlastne mnohí ten jazyk praktizujú. To sa mi zdalo úžasné, je to dôkaz, že sú tu stále komunity, ktoré jazyk aktívne používajú. Že to nie je len jazyk akejsi zakonzervovanej folklórnej identity. Motivácia vychádzala priamo z učiteliek, a to bolo super. Ale jazyk je jednoznačne na ústupe. Z hľadiska odovzdávania je to asi nezvratný proces. Či to živé pôjde ďalej, je veľmi otázne.

Čo je podľa vás ústrednou príčinou tohto javu?

Nárečia sú uzavreté v komunitách, často bez motivácie. V prípade nemeckého jazyka potom niektorí odovzdávajú radšej Hochdeutsch, spisovnú nemčinu, než nárečie. Otázku nekomunikatívnosti v jazyku považujem za veľmi dôležitú. Vlastne sa takto stále vraciam k tomu, prečo môj starý otec svoj jazyk neodovzdal ďalej. 

Vy ho svojim deťom ako odovzdávate?

Nedokázala som komunikovať so svojimi deťmi výlučne po nemecky, hoci pri bilingválnej výchove sa považuje za efektívnu najmä metóda „Jeden človek jeden jazyk“, teda, že rodič konzekventne používa jeden jazyk vo všetkých situáciách s dieťaťom. Niežeby som nemala jazykovú kompetenciu, ale prežívam veci cez slovenčinu. Moja materinská emócia bola taká silná, že som sa nedokázala s nimi tešiť, smiať a hrať cez nemčinu, potrebovala som s nimi hovoriť po slovensky. Zároveň som si však veľmi rýchlo uvedomila, že by bola škoda im jazyk neodovzdať vôbec. Leví podiel pri sprostredkovaní nemčiny má môj muž, ktorý hovorí s deťmi veľa po nemecky, spolu sme si často čítali nemecké knižky a veľa cestujeme do Nemecka a Rakúska. Teraz už relatívne dobre komunikujú.

Ako hodnotíte ich školskú úroveň?

Najsilnejší vzťah k nemčine má zrejme náš najstarší syn, ktorý bude pokračovať v štúdiu na nemeckom bilingválnom gymnáziu. Priznám sa, že som mala od ich jazykového vzdelávania v škole vyššie očakávania a ako som už spomínala, vyučovanie by malo byť určite komunikatívnejšie. Našťastie sa nájdu aj veľmi kompetentné a angažované učiteľky. Verím, že sa nám aj vďaka nášmu spoločnému projektu „Chcem (sa) učiť nemčinu“ darí študentky a študentov učiteľstva kvalitne pripravovať a motivovať pre toto pekné povolanie a situácia sa bude v budúcnosti zlepšovať.

Ha tetszik, amit csinálunk, kérünk, szállj be a finanszírozásunkba, akár csak havi pár euróval!

Támogass minket