Naše identity, naše storočia, naše regióny

16. marca 2022 sa uskutočnila diskusia s názvom Naše identity, naše storočia, naše regióny. Moderátorkou diskusie bola jazykovedkyňa z SAV Lucia Molnár Satinská. V hosťovských kreslách sedeli rusista a docent literárnych vied na Prešovskej univerzite Valerij Kupka, germanista a prorektor pre medzinárodné vzťahy univerzity Komenského Jozef Tancer a novinárka a prekladateľka Eva Andrejčáková.

Na základe najnovšieho sčítania ľudí je známe, že 680 tisíc ľudí má iný materinský jazyk než slovenský. V sčítaní okrem slovenčiny je zachytených 25 jazykov a potom sú aj skryté. K najpočetnejším menšinovým jazykom patrí maďarčina a rómčina. K maďarčine sa hlási vyše 460 tisíc osôb, k rómčine vyše 100 tisíc. Menšinové jazyky uznané ako tradičné sú čeština s 30 tisíc hovoriacimi, ukrajinčina so sedemtisíc hovoriacimi, nemčina s vyše štyritisíc hovoriacimi, poľština takmer štyritisíc hovoriacimi a ruština s takmer dvetisíc hovoriacimi. Nasledujú menšie uznané jazyky ako chorvátčina, srbčina či hebrejčina, kde sa ľudia hovoriaci týmito jazykmi počítajú na stovky. 

A nakoniec sú tu jazyky, ktoré nie sú uznané, ale sú súčasťou Slovenska, napríklad vietnamčina, angličtina, taliančina, arabčina, francúzština, rumunčina, albánčina, španielčina, turečtina, kórejčina, perzština a aj slovenskú posunkový jazyk. Kvôli vojne na Ukrajine sa na Slovensku zo dňa na deň zmenila menšinová situácia. 

V rámci diskusie sa respondenti porozprávali o tom, aké jazyky používajú v práci a v rodine, ako sa zoznámili s jazykmi národnostných menšín, ako sa tieto jazyky odrážajú vo výchove ich detí. Ďalej o tom, čo si myslia o faktoroch, ktoré ovplyvňujú situáciu a životaschopnosť národnostných menšín na Slovensku a nakoniec o tom, aké zmeny prináša vojna na Ukrajine na Slovensko. 

Valerij Kupka spresnil, že rusínčinu ako materinský jazyk uznáva 54 tisíc ľudí, a rusínsku národnosť má 30 tisíc ľudí. Ďalej, že materinský jazyk často nie je jediným jazykom, ktorý ľudia v domácom prostredí aktívne používajú. Hostia okrem toho zdôraznili, že ľudia, ktorí na Slovensko prichádzajú často za prácou alebo ako utečenci, nie sú súčasťou národnostných menšín. 

Rodinné pozadie a vplyv jazykov národnostných menšín na každodenný život

Valerij Kupka prezradil, že vďaka svojej rodine a historickým udalostiam má až štyri materinské jazyky, a pri každom jednom cíti, že má prízvuk. Jedným z jeho materinských jazykov je ukrajinčina, lebo tam sa narodil. Od starých rodičov, ktorí sa po ukrajinsky nenaučili, pochytil rusínčinu. Jeho rodičia sa kvôli vojne v Afganistane v roku 1978 presťahovali na Slovensko a tak sa prirodzene naučil po slovensky. Dnes ju považuje tiež za svoj rodný jazyk. Rovnako bola pre neho prirodzená aj ruština. Tvrdí, že má v sebe zakotvené štyri rovnocenné jazyky, ktoré má rovnako rád a do ktorých aj prekladá. 

Eva Andrejčáková pochádza z Kolárova, kde osemdesiat percent obyvateľstva tvorí maďarská menšina. Jej otec mal maďarskú národnosť a narodil sa na Slovensku. Jej mama pochádzala naopak z Maďarska, no bola členkou slovenskej repatriantskej rodiny, ktorá sa v roku 1947 vrátila na južné Slovensko. Sama vyrástla teda v dvojjazyčnej rodine a rodičia sa dohodli, že bude navštevovať slovenské školy a národnosť bude mať maďarskú. Po dlhšom období, keď madarčinu nepoužívala, prišiel impulz využiť tento jazyk v procese umeleckého prekladu. Pri prekladateľskej práci využíva maďarčinu ako východiskový, nie cieľový jazyk. 

Jozef Tancer vyrastal v jednojazyčnom a viacjazyčnom prostredí. Jeho prvým jazykom bola slovenčina, no jeho rodičia vedeli aj po maďarsky a niečo od nich pochytil, no nenútili ho učiť sa. Jeho mama raz poznamenala, že nebolo by zlé hovoriť aj po maďarsky, ale vtedy už bolo neskoro. Podľa vlastných spomienok tvrdí, že ako dieťa maďarčinu skôr odmietal, lebo zrazu mal pocit, že mame nerozumie. Jeho rodičia sami pochádzali zo zmiešaných rodín žijúcich na južnom Slovensku. Maďarčine sa začal venovať až omnoho neskôr na univerzite a podľa vlastných slov vyslovene nie z citového dôvodu, ale kvôli odbornej literatúre, študoval totiž históriu. V jeho prípade maďarčina nebola jediným druhým jazykom. Vďaka starým rodičom sa už ako dieťa učil po nemecky. Jeho starý otec mal rakúskych predkov a stará mama zase vyrástla na strednom Slovensku, pochádzala z Kopernice. Ovládala nárečie, ale aj spisovnú nemčinu. Starí rodičia boli svojho času presvedčení, že vzdelaný človek má vedieť po nemecky, stará mama sa preto vnúčatám venovala, učila ich básničky, riekanky. Neskôr, keď prišiel čas podávania prihlášok na vysokú školu, Jozef sa rozhodol študovať históriu v kombinácii s nemčinou. Spomína, že 90. roky z hľadiska cudzích jazykov boli veľmi výhodné. Západná Európa ponúkla veľa možnosti na vzdelávanie ľuďom z východnej Európy. Preto mal počas štúdia opakované možnosti navštíviť aj Rakúsko a Nemecko. Aj vďaka tomu sa nemčina pre neho stala nielen pracovným jazykom, ale jazykom, v ktorom sa ako osobnosť vedel vyvíjať, používať ju v komunikácii s priateľmi. 

Prípad Lucie Molnár Satinskej bol trošku iný. Vyrástla v jednojazyčnej prešporáckej rodine. NPo maďarsky sa naučila tak trochu zo vzdoru v puberte. Jej rodičia ovládali maďarčinu a používali ju ako takzvaný tajný jazyk, teda vtedy, ak nechceli, aby deti rozumeli, o čom sa rozprávajú. Počas  vysokoškolských štúdií Lucia začala maďarčinu používať aj pracovne pustila sa do výskumu maďarskej menšiny na Slovensku. Napokon si založila rodinu s mužom maďarskej národnosti, čím sa jazyk vrátil do jej rodiny. 

Rola menšinových jazykov vo výchove detí a v rodine 

Valerij Kupka s manželkou vychovávali svoje deti z hľadiska výučby jazykov voľne, bez vedomého zámeru. Deti sa v rodine učili jazyky len podľa toho, čo náhodou zachytili. Po ukrajinsky hovorili, po rusky sa naučili. 

Prekladateľka Eva Andrejčáková svoje prvé dve deti k učeniu maďarčiny neviedla, zlom nastal po narodení tretieho syna. Narodil sa už v období, keď pracovala ako prekladateľka a maďarčinu aktívne využívala. Syna najprv začala učiť prostredníctvom detských kníh a literatúry, no keď prišiel čas zápisu do materskej školy, Eve napadlo vybrať si práve škôlku s maďarským vyučovacím jazykom. Vtedy narazila na problém, s ktorým aj dnes bojuje veľa maďarských rodičov, a to na nedostatok voľných miest. Nakoniec sa to podarilo. Žartom dodáva, že dnes jej maďarčina pomáha aj udržiavať rodičovskú autoritu: syn ju začne brať vážne, keď ho oslovuje po maďarsky. 

Germanista Jozef Tancer si zvolil úplne iný prístup, povzbudený učiteľom, ktorý bol veľkým podporovateľom intenčného bilingvizmu. Radil mu vyskúšať túto metódu, vraj žiadna škoda z toho nevznikne. Jozef sa teda rozhodol, že so svojimi deťmi sa bude rozprávať zásadne po nemecky. Neskôr zistil, že sa s tým vlastne nedá ani prestať, lebo deti už od neho stále žiadali nemčinu. Z toho vznikli aj vtipné situácie, keď syn ako trojročný u lekárky začal plakať, keď s ním namiesto nemčiny komunikoval po slovensky a prosil ho, aby s ním nehovoril, ako jeho mama. Dodnes s nimi hovorí po nemecky. Medzičasom prišiel na to, že jazyk môže byť viazaný nielen na osobu, ale aj na situáciu. Jeho deti veľa čítajú, takže ich nemecký jazyk je skôr literárny. Zároveň ich komunikáciu v nemčine nepovažuje za prejav identity národnostnej menšiny, len ako komunikačný prostriedok. 

Rodina Lucie Molnár Satinskej je dvojjazyčná, deti chodia do maďarskej škôlky a vďaka tomu vníma, akú dôležitú rolu zohráva národnostná výchova. Ako príklad uvádza, že po 15. marci dcéra prišla domov zo škôlky s tým, že už vie, aké farby tvoria maďarskú zástavu. Farby tej slovenskej však neovládala, a tak ju to rýchlo naučila. 

Národná identita a jazyk

Jozef Tancer uviedol, že hoci má nemeckých predkov, sám sa necíti byť súčasťou nemeckej menšiny na Slovensku. 

Eva Andrejčáková otázku menšinovej identity vníma ako zásadný komunikačný rozmer. 

Valerij Kupka sa cíti byť súčasťou rusínskej národnostnej menšiny. 

Faktory ovplyvňujúce životaschopnosť národnostných menšín a komunít na Slovensku 

Valerij Kupka poznamenal, že Rusíni ako národnostná menšina sú vo veľmi špecifickej situácii. Sú rozptýlení po celej Európe, na Slovensku nie je žiadne rusínske mesto, no napriek tomu ich počet stále rastie. Spomína aj vtipné situácie, keď napríklad hľadali ekvivalent slova podprsenka v rusínčine, a prišli na to, že neexistuje. Tým, že rusínske ženy na dedinách ju nenosili, nevznikla ani potreba pomenovať ju. Spomína slovník šarišských nárečí, v ktorom je dobre pozorovateľné, ako sa jednotlivé jazyky na Slovensku prelínajú. Rusíni v porovnaní s Maďarmi a Nemcami nemajú za sebou žiadnu veľkú krajinu. Žijú ako siroty, ktorých  jazyk navyše v minulosti považovali za dialekt ukrajinského jazyka. Rusínsky jazyk bol kodifikovaný pred pätnástimi rokmi, nemá ani prekladové slovníky, no podľa neho sa chce vyvinúť ako samostatný jazyk a bojuje za to, aby nezanikol. 

Situácia menšín na Slovensku začala Eva Andrejčáková vnímať intenzívnejšie až po rozhodnutí naučiť syna po maďarsky. Poznamená, že maďarčina vo vzťahu k slovenčine funguje celkom inak ako rusínčina. Kým v rusínčine chýbajú slová a výrazy, ktoré komplikujú umelecký preklad, pri maďarských textoch prekladaných do slovenčiny sa maďarčina prejavuje ako bohatší jazyk s dlhšou históriu a bohatšou literatúrou. Ďalej spomína aj rómsky jazyk, v ktorom nedávno vyšiel aj frazeologický slovník. Podľa romanistov rómsky jazyk veľmi rýchlo a veľmi silno absorbuje cudzie termíny a vie sa prispôsobiť. 

Jozef Tancer ako germanista tvrdí, že napriek štyritisíc nemecky hovoriacim obyvateľom nemecká menšina na Slovensku vymiera. Vzhľadom na socio-demografické dôvody ide o nezastaviteľný proces. Mladí ľudia často kvôli štúdiu odchádzajú z rodných obcí a potom už zvyčajne ostávajú v meste. Nemajú prostredie na to, aby starý dialekt ďalej rozvíjali. Ostávajú len starí ľudia, ktorí väčšinou pestujú folklór. Nemecká menšina je unikátna aj v tom, že je geograficky rozptýlená na celom Slovensku. Špecifikom rôznych malých komunít je ich lokálny dialekt, no ten prestáva fungovať ako komunikačný prostriedok, akonáhle hovoriaci opustí dané miesto. Poznamená, že nemčina ako jazyk nie je na Slovensku ohrozená, lebo stále ju vyučujú na školách. No samotná kultúra mizne, pretože miznú jej dialekty, ktorých v minulosti bolo až niekoľko desiatok. Svoj dialekt má napríklad aj Dobšiná, kde ostalo do desať hovoriacich obyvateľov. Nemecky hovoriaci ľudia žili napríklad aj v bratislavskom Prievoze, v Medzeve, v Starej Ľubovni či v Chmeľnici. Podľa Jozefa Tancera tieto dialekty nie sú kompatibilné, nedajú sa uchopiť v rámci menšinovej politiky. Nemecky hovoriaci ľudia podľa neho nedosahujú ani jedno-dve percentá celého obyvateľstva, takže nevedia si uplatniť ani svoje jazykové práva. Navrhuje, aby sa na tieto menšinové komunity pozeralo inak ako cez čísla, podobne, ako sa to deje v Spojených štátoch v súvislosti s ohrozenými indiánskymi jazykmi. Z dialektov sa detailnejšie venuje práve dobšinčine, v ktorej sa našťastie zachovali aj literárne pozostatnosti, a to vďaka istému miestnemu obuvníkovi. Samuel Pellionis písal divadelné hry a básne, navyše z jeho tvorby sa dá dozvedieť, ako fungovala lokálna kultúra. Z vedeckého hľadiska považuje Tancer za dôležité, aby sme začali objavovať podobných autorov. Poznamená, že hoci na Slovensku nie sú nemeckí dialektológovia, za pomoci nemeckých kolegov začínajú tieto dialekty spracovávať. Nemci by podporovali tunajších hovoriacich, no často už niet koho. Považoval by za rozumné, keby sa v slovenských učebniciach objavili aj tieto kultúry. Bolo by podľa neho dobré uviesť napríklad viacjazyčných autorov z 19. storočia. Ďalej ako dobrý príklad vyzdvihne súkromné banícke múzeá v Dobšinej, kde sa snažia oživiť aj miestne legendy. 

Lucia Molnár Satinská v tejto súvislosti poznamená, že v maďarskej menšine takéto problémy neexistujú, sú to práve mladí ľudia, ktorí píšu básne, zakladajú občianske iniciatívy alebo sa angažujú v lokálnych samosprávach, vracajú sa do svojich rodných miest. V tom vidí obrovskú životaschopnosť Maďarov na Slovensku, čo súvisí aj s odovzdávaním tohto jazyka ďalším generáciám. 

Aké zmeny prináša vojna na Ukrajine a príliv utečencov na Slovensko, ako sa to prejavuje v prístupe Slovákov k ukrajinčine a na univerzitách?

Jozef Tancer si myslí, že súčasné udalosti od prvej chvíle menia komunikáciu medzi univerzitami, ale aj pohľad na to, čo by sme mali dnes učiť. Vo svojom uvažovaní cituje aj psychiatričku Juanu Danis, ktorá povedala, že mier je len stav medzi dvoma vojnami. Tvorba dostáva iný zmysel, mení sa aj uhol pohľadu na požadované učivo. Samotné škôlky, školy a univerzity sú konfrontované s jazykovým problémom, a to vo výbere cieľového jazyka pre Ukrajincov. Podľa dobrovoľníkov totiž veľa z nich používa ruštinu ako komunikačný jazyk. 

Ukrajinská kríza pre Valerija Kupka predstavuje hlboký osobný problém, cíti totiž v sebe aj ukrajinskú aj ruskú identitu. Poznamená, že má príbuzných aj na ukrajinskej, aj na ruskej strane a majú úplne iný pohľad na celú situáciu. Vysvetľuje, že jeho ruskí kamaráti, básnici, umelci sú v sami šoku, lebo mali výstavy po celom svete a teraz nevedia, čo sa s nimi bude diať. K celej situácii je preňho ťažké sa vyjadriť. 

Eva Andrejčáková vníma vojnu aj ako bolesť a kladie si otázku, ako zatriasla našimi identitami. Mnohí ľudia v dôsledku tejto situácie prehodnotili svoj pohľad a sú citlivejší. Verí v ľudskosť a v elimináciu negatívnych myšlienok.