Spoznávať naše okolie a našu minulosť a podeliť sa o poznatky je skvelá vec
– vo viacjazyčnom prostredí viacjazyčne, s mnohými zanietenými odborníkmi a za podpory množstva záujemcov
Kultúrna manažérka, publicistka, koučka a spisovateľka Éva Bolemant je zakladateľkou a predsedníčkou Občianskeho združenia Bratislavské rožky. Pracovala v rozličných kultúrnych inštitúciách, medzi inými v Múzeu kultúry Maďarov na Slovensku ako kurátorka. Je redaktorkou online magazínu www.pozsonyikifli.sk, vydavateľkou a autorkou mnohých publikácií a článkov o starej Bratislave aj editorkou série Bratislavské rozprávky. Napísala rozprávkovú knižku o Kempelenovi Farkasovi (2013), ktorá je súčasťou tejto série. Je autorkou viacerých zbierok: Bratislavské dojmy (2009); Sú miesta (2013); Sú ženy (2018). A je tiež členkou predsedníctva BÁZIS – Maďarského literárneho a umeleckého spolku na Slovensku.
Začnime pekne na začiatku. Pred 12 rokmi dalo hlavy dohromady niekoľko ľudí v Bratislave. Bola pre nich dôležitá história mesta, presnejšie jej spoznanie a popularizácia, a tak sa zrodil nápad založiť Občianske združenie Bratislavské rožky. Ako si to máme predstaviť? Sándor Papp ml., Júlia Ivanics, Ildikó Bauer a vy ste nadhodili, „čo by bolo keby”? Vtedy ste možno ani netušili, že sa začne veľmi pestrá a obsažná tradícia. Ako ste sa dostali od nápadu po jeho realizáciu? S akými predstavami začali pôsobiť Rožky a ako sa tieto predstavy menili, ako plynuli roky?
Môj kolega Sándor Papp mladší sa dostal do múzea ako mladý historik a osud zariadil, že sme sedeli v jednej kancelárii. Počas spoločnej práce sa medzi nami vytvorila dôvera, vzájomne sme si pomáhali, čo trvá dodnes, a to považujem za jeden zo základných pilierov „Rožkov“, vďaka tomu stále fungujú. Pripravovali sme spolu výstavy či organizovali prednášky a nechtiac aj stále rozmýšľali, čo by sa dalo ešte spraviť. Najčastejšou témou bolo samotné mesto, Bratislava. Dejiny mesta, aktuálne dianie, Staré mesto, budovy, ľudia, ktorí tu žijú. Sanyi sníval o webovej stránke (tu musím dodať, že vtedy to ešte nebolo toľko webových stránok, teda v každom prípade šlo o novátorskú predstavu), ako aj o tom, že by sme skutočné bratislavské rožky mali opäť dostať do všeobecného povedomia. O tomto mi hovoril naozaj veľa. Mňa skôr motivovalo, že máme v tomto mesto množstvo ľudí (ktorí sa sem dostali či presťahovali z rôznych dôvodov) a nemajú takmer žiadne väzby k mestu, nemožno cítiť, nemožno uchopiť ich lásku k Bratislave, a starí Bratislavčania akoby boli niekde zalezení. Na druhej strane, videla som, že mesto si človek môže veľmi zamilovať, len treba ľuďom ukázať, čo skrývajú dvory, domy, ulice či námestia. Po istom čase sme cítili, že stačilo plánovania, musíme konať. Zhlboka sme sa nadýchli, zasvätili sme naše kolegyne Juli Ivanics a Ildikó Kovács Bauer a začali sme rozmýšľať nad názvom organizácie, pripravili sme formality. Keďže mi Sanyi toľko rozprával o bratislavských rožkoch, napadlo mi, čo by sa stalo, ak by sa združenie volalo podľa týchto zákuskov? Rýchlo sme si overili, či je ešte tento názov domény voľný a keďže bol neobsadený vo všetkých troch jazykoch, bolo rozhodnuté. Do dnešného dňa ho máme radi a v Bratislave už existuje aj kolektívne slovo „rožkári”. Ministerstvo vnútra registrovalo naše združenie 17. decembra 2010, čo sme potom vo štvorici oslávili na bratislavských vianočných trhoch, pričom sme ani netušili, že o pár rokov budeme na trhoch aktívne predávať aj my. Na odporúčanie jedného známeho sme vyhľadali prvú správkyňu našej webovej stránky Zsuzsu Oros, ktorá nám vytvorila naozaj peknú webovú stránku a vymyslela logo. Považovali sme za úspech, že sa nám v rovnakom čase podarilo spustiť maďarskú aj slovenskú webovú stránku. Už pri založení sme sa rozhodli, že budeme bratislavskou organizáciou a všetko budeme pre záujemcov publikovať v aspoň dvoch jazykoch. Prvých 4-5 rokov predstavovalo tvrdú prácu, bez peňazí a základného kapitálu, no s o to väčším oduševnením. Bolo to veľmi ťažké, pracovali sme doslova 24 hodín denne. Webová stránka už fungovala, ale, samozrejme, mnohí o nej ešte nevedeli, keď sme sa pod vplyvom silnej negatívnej kampane zameranej proti nám zo dňa na deň stali známymi a potom aj populárnymi v podstate v celej krajine. Počet našich čitateľov aj odvtedy len rastie a verím, že aj naša popularita. Samozrejme, negatívna kampaň nie je nikdy príjemná, najmä ak vám uštedrí údery pod pás, ale šťastlivo sme ju prežili. Organizácia už existovala, keď mi počas jedného výletu, ako som si v obchode so suvenírmi v múzeu v Barcelone vyberala medzi detskými knihami o Gaudím, napadlo, že aj Bratislava má veľa osobností, ktoré je možné spojiť s mestom a o ktorých takmer ani nevieme. Domov som prišla už s hotovým plánom, spustíme sériu s názvom Bratislavské rozprávky. Prvú knihu sa nám podarilo vydať v roku 2013, dnes sme už pri trinástej – knihy sú publikované v maďarčine aj v slovenčine. Vďaka našej webovej stránke nás jedného dňa vyhľadal zberateľ a bratislavský filantrop Juraj Horváth, ktorý poznal našu činnosť a ponúkol nám svoju zbierku starých bratislavských pohľadníc, ktorých bolo 6000, mohli sme ju naskenovať a použiť. To bol prvý skutočný kapitál Rožkov. Ide o fantastickú zbierku, ktorá sa aj odvtedy rozrastá. Napĺňa nás skvelým pocitom, že na základe našej práce nás vyhľadali odborníci, ktorí sa chceli zapojiť do našej činnosti, ponúkli nám spoluprácu, páčilo sa im, čo robíme. Neponúkli sme sa my, o nič sme nežiadali. Bol to pre nás mimoriadne príjemný pocit a odozva. Takto na nás natrafil okrem Juraja Horvátha aj miestny historik Ján Vyhnánek, ktorý sa zakrátko stal naším slovenským podpredsedom, no mená by som mohla vymenúvať ešte veľmi dlho.
Takže prostredníctvom našej práce sme sa mohli posunúť vpred, vytvoriť si kontakty v odborných kruhoch, s múzeami, archívmi, vydavateľstvami, organizáciami, inými inštitúciami a osobami zároveň. Začali sme s výskumom v oblasti zaujímavých, ešte neprebádaných tém súvisiacich s Bratislavou, ako súčasť webovej stránky vznikla Ortvayho databáza, ktorú záujemcovia a odborníci používajú dodnes aktívne, neustále na nej pracujeme aj naďalej. Medzitým sa nám podarilo spustiť aj nemeckú verziu našej stránky, hlavne vďaka pomoci dobrovoľníkov, tu by som spomenula Ildikó Gúzik, ktorá dlhý čas prekladala naše články do nemčiny zadarmo. Po krátkej prestávke môžeme tento rok pokračovať s obnovenými silami vďaka jednému projektu pod dohľadom šéfredaktora Petra Janovička. Peter pochádza zo starej bratislavskej rodiny, dejiny mesta mu ležia na srdci a už dlhší čas je naším blízkym spolupracovníkom.
Z názvu združenia Bratislavské rožky mnohým z nás napadne sladké vianočné pečivo plnené makom a orechmi s lesklým mramorovým povrchom. O dejinách týchto rožkov sa objavila aj kniha, čo je tiež dobrý dôkaz, ako hlboko v nás žije naše gastronomické dedičstvo, aké silné sú vlákna, ktorými sa k nemu viažeme. Napísali ju Sándor Papp ml. spolu s Júliusom Cmorejom po dlhej výskumnej práci, ide o zbierku 400-ročná legenda – História bratislavských rožkov. Hovorí sa v nej o známych koláčoch, ktoré „boli také populárne, že ich dovážali aj na cisársky dvor do Viedne, za oceán alebo do Indie”. Porozprávaš nám o tejto knihe?
Táto zbierka okrem legendy predkladá aj skutočný príbeh tejto maškrty – v textoch rozličného charakteru, ktoré obsahujú množstvo zaujímavostí, zhrnuje výsledky výskumov. Oboznamuje nás s niekdajšími najznámejšími majstrami-pekármi rožkov, prostredníctvom zaujímavých súdobých textov nám pred očami vykreslí niekdajšiu „rožkovú“ Bratislavu a, samozrejme, obsahuje aj recepty na pečivo, ktoré registrovala Európska únia ako zaručenú tradičnú špecialitu. Zbierka je populárna v kruhu našich čitateľov a členov a chceli by sme ju vydať aj v slovenčine, keďže objednávky na ňu dostávame už teraz.
Ďalšia publikácia združenia s názvom Bratislavské rozprávky je o mnohých významných umelcoch či vedcoch (Béla Bartók, Farkas Kempelen, Ödön Lechner), ktorých život či dielo sa viažu k Bratislave a oslovujú najmä tých najmladších. Prvou bola práve vaša kniha.
Mala ešte formát A4, všetky ostatné sú menšie, pretože si v nich deti môžu ľahšie listovať a brať si ich so sebou. Rozprávky vznikajú na žiadosť, mojou úlohou ako editorky série je osloviť autorov a ilustrátorov. Myslím si, že počas uplynulých rokov vyšli pekné knihy. Nie vždy je však ľahké napísať dobrú rozprávku o známej osobnosti. Margit Garajszki vyriešila rozprávku o Bélovi Bartókovi bravúrne, hoci ako uviedla: „bolo ťažké vymyslieť, čo sa dá napísať o nudnom dieťati, ktoré len sedí za klavírom a cvičí”. Kniha sa za veľmi krátky čas vypredala a na jej základe vznikla aj interaktívna klauniáda, v ktorej účinkujú Margit Garajszki a Júlia Urdová. V réžii Silvestera Lavríka ju s veľkým úspechom hrali v celej krajine, dokonca aj v Maďarsku, Rumunsku a v Poľsku. Myslím si, že sa zaujímavo podarilo deti oboznámiť s rokmi, ktoré strávil Béla Bartók v Bratislave. Zrodeniu všetkých kníh predchádzala vzrušujúca práca, rada som spolupracovala a spolupracujem s našimi autormi, ilustrátormi, redaktormi. Vznik každej knihy je skutočná tímová práca, z ktorej vznikajú nové priateľstvá. Každý robí jedinečnú prácu a myslím si, že naše publikum má rado knihy celej série. Pokiaľ viem, niektorí ich aj zbierajú. Väčší úspech nepotrebujeme! Naše ďalšie knihy a ich autori sú: Ágnes Benyovszky Mánya: Lechner; István Veres: Széchényi; Viera Kamenická: Rozprávky zo Židovskej ulice (v preklade Gábora Csandu); Vlado Schwarz: Rozprávky zo žltej električky (v preklade Ildikó Forgács); Iveta Maronek: Martinengo (len v slovenčine); Krisztián Kacsinecz: Prešporský muzikmajster Batka; Diana Mašlejová: Štefánia (len v slovenčine); Péter Forgács: Fadrusz; Zoltán Szalay: Rómer, záchranca rozprávky; István Veres: Petőfi; Viera Kamenická: Chatam Sofer alebo moje tajuplné stretnutie s rabínom (na maďarskej verzii práve pracuje Gábor Csanda).
Knihy pripravujeme aj pre dospelých. Veľkým úspechom bola zbierka „Po prešporskej Promenáde jazdí električka…”, ktorú už nemáme na sklade, redaktor Sándor Papp ml. do nej povyberal tie najlepšie články uverejnené na našej stránke. Tento rok sa pripravuje ďalšia časť. Zaujímavou publikáciou, ktorú majú v obľube predovšetkým nadšenci Dunaja, je Bol raz jeden bratislavský veslársky spolok. Dejiny spolku spracovali tri generácie rodiny Aixingerovcov a po prvý raz vyšli v roku 1941. Tento súhrn sa dostáva pred čitateľov spolu s aktuálnym predslovom Krisztiána Kacsinecza.
Minulý rok na Vianoce vyšla vyššie spomínaná 400-ročná legenda – História bratislavských rožkov ako zhrnutie dlhotrvajúceho výskumu.
Cieľom Bratislavských rožkov je predstaviť pestré prostredie, v ktorom sa zrodil recept bratislavských rožkov. Prezentácia sa prostredníctvom čítačiek aj výstav. Naposledy som sa stretla s vašou open air výstavou o dejinách bratislavských trhov s názvom Trh–Piac–Markt: Multikultúrny priestor v Prešporku pred Starou tržnicou. Pre mňa sú tržnice nositeľmi výnimočnej atmosféry, kde medzi predavačom a kupujúcim ešte existuje komunikácia, môžeme ochutnávať, vymeniť si pár slov o tovare či slovko-dve o problémoch. Niekoľko tržníc či trhov, ktoré sa zachovali s väčšími či menšími zmenami, sa stali turistickými atrakciami, do módy sa vracajú remeselné trhy a trhy malovýrobcov, kde môžeme zažiť typický zhon, akého sa nám nedostane napríklad v nákupných centrách. Aká je vaša spolupráca s iniciatívou Dobrý trh?
Od roku 2013 sa pravidelne podieľame na Dobrom trhu a Vianočných trhoch v Bratislave. Bol to pre nás dôležitý okamih, ktorý zmenil v živote Rožkov mnohé. Vtedy sme sa mestu prvýkrát predstavili naživo. Pri našom stánku sa zastavilo veľmi veľa ľudí, zaujímali sa, pýtali sa. Už na prvom podujatí k nám prišli starí Bratislavčania a so záujmom počúvali, čomu sa venujeme. Odvtedy sme sa s viacerými z nich skamarátili, spolupracujeme s nimi, niektorí sa aj stali členmi nášho združenia. Našu pozornosť upriamujú na množstvo hodnôt, pozostalostí, na staré knihy či dokumenty, nosia nám ich, aby sme spoločne zachránili bratislavské poklady pre budúce generácie. Veľakrát sa u nás zastavia neznámi, len preto, aby nám poďakovali za to, čo robíme. A my k tomu vieme dodať len toľko, že to robíme pre nich a pre mesto – s veľkou láskou!
Tieto stretnutia naživo sú pre nás jednými z najdôležitejších udalostí. Tu vieme udržiavať vzťahy s našimi známymi, kolegami, členmi, na týchto trhoch sme si vymenili mnoho kontaktov. Máme možnosť osobne predstaviť našu prácu, a je o ňu aj záujem. Obzvlášť dojímavé je, keď sa nám niekto predstaví ako potomok známej bratislavskej osobnosti. Jedným z takýchto prípadov bolo, keď prišiel mladík z Budapešti, aby si pozrel, zakúpil a poďakoval sa mi, že som napísala knihu o jeho príbuznom – bol to totiž Ákos Kempelen, potomok Farkasa Kempelena!
Spomeňme ďalšie výstavy, napríklad na dvore Múzea mesta Bratislavy s názvom My sme starí Prešpuráci. Pop-up výstavy sa tešia veľkej popularite. Porozprávali by ste nám o ďalších plánoch?
S potomkami viacerých starých bratislavských rodín máme aktívny vzťah. Výstava s názvom My sme starí Prešpuráci mala veľký úspech a mysleli sme si, že tejto téme sa budeme venovať aj naďalej. Počet starých bratislavských rodín, o ktorých si budú môcť záujemcovia prečítať v pripravovanom Fotoalbume, vzrástol dnes na dvadsaťjeden. Publikácia vyjde v blízkej budúcnosti opäť v maďarčine, slovenčine aj v nemčine. Ide o obrovský materiál, dojímavé rodinné príbehy, fotografie zo starých rodinných albumov a zásuviek, dokumenty; udalosti dávnej minulosti ožívajú takmer pred našimi očami. Na tejto knihe pracujeme s radosťou.
Veľkou výhodou našich výstav je, že sa dajú pozrieť vonku, na otvorenom priestranstve, práve v súvislosti s týmto dostávame veľmi veľa pozitívnych ohlasov. V uplynulých dňoch sme otvorili novú výstavu s názvom Maďarská Bratislava, kde predstavujeme maďarské pamätníky v niekdajšej Bratislave tiež v troch jazykoch, tentoraz v maďarčine, slovenčine a angličtine, respektíve ich dnešnú maďarskú súčasnosť, kde ponúkame ich výber. V príprave je aj spracovanie ďalších zaujímavých tém, no to nech ostane prekvapením.
Spomeňme aj tematické prechádzky mestom. Človek žije v prostredí, kde najlepšie pozná cestu k blízkym obchodom, na pracovisko, do školy a veľakrát ani netuší, koľko zázrakov sa tam skrýva. Hoci by nám stačilo len zdvihnúť zrak na nejaké priečelie, balkón či nahliadnuť na schodisko, kde sa môžu skrývať umelecké dlaždice či kované zábradlia. Našťastie sa nájdu ľudia, ktorí nám ukážu cestu, poskytnú návod, vďaka nim môžeme lepšie spoznať Bratislavu. Ponúkate viacero tematických prechádzok so sprievodcom, napríklad Bratislava v poézii (s Árpádom Korpásom) alebo o známych bratislavských ženách (s Juliannou Gaál), o bratislavských palácoch (s Mihályom Brogyányim), respektíve o hudobných príbehoch v Bratislave (s Ján Vyhnánekom). Ktoré tematické prechádzky by ste ešte vyzdvihli?
Toho času prišiel náš podpredseda Ján Vyhnánek s nápadom, aby sme začali s prechádzkami po meste. Vtedy sa mi ani nesnívalo, že budú také populárne. Na snívanie sme ani nemali čas, pretože sme mali množstvo práce. Prechádzky organizujeme zvlášť v maďarskom a slovenskom jazyku, pretože ak by sa museli aj tlmočiť, veľmi by sa predĺžili, aj takto trvajú niekedy 2-2,5 hodiny, téma je natoľko zaujímavá, že sa s ňou jednoducho nedá prestať. A zúčastnení s nami vydržia, za čo sme im veľmi vďační! S väčšinou sprievodcov v Bratislave sme už spolupracovali, no niekoľko z nich sa považuje za „rožkárov”, stali sa našimi členmi a môžeme sa na nich vo všetkom spoľahnúť! Spomedzi slovenských sprievodcov by som vyzdvihla nášho podpredsedu Jána Vyhnáneka, ďalej mená ako Zuzana Godárová, Štefan Holčík, Eva Trúchla, Ivor Švihran, Roman Delikát, Tomás Stern, Maroš Borský, Helena Navrátilová, Katarína Králiková a mnohí ďalší, nemôžem ich všetkých vymenovať. S našimi maďarskými sprievodcami sme v kontakte na každodennej úrovni, ide o nášho podpredsedu Árpáda Korpása, ďalej ľudí ako László Borka, Ágnes Benyovszky, Mihály Brogyányi, István Hornyák, Zsolt Lehel, Júlia Kmeť, Beatrix Ordódy a ďalší.
Tematické prechádzky, ktoré sa tešia veľkej popularite, a prednášky o dejinách Bratislavy, ktoré sa konali pravidelne každý mesiac, zastavila pandémia. Na tento rok sme naplánovali len niekoľko prechádzok v oboch jazykoch, sme opatrní. Naši členovia, účastníci prechádzok či naši známi nás však pravidelne zastavujú a pýtajú sa, kedy budeme pokračovať s prechádzkami a prednáškami, chýbajú im osobné stretnutia, spoločne strávený čas. Musím povedať, že tieto pozitívne ohlasy nás napĺňajú veľkou radosťou, pretože vďaka nim vieme, že naša práca za uplynulé roky bola pre ľudí dôležitá.
Známe sochy na verejných priestranstvách nájdu turisti ľahko, no združenie upriamuje pozornosť ľudí aj na viacero odľahlých či zabudnutých sôch. Aj na také, ktoré boli v minulosti v Bratislave, no dnes sú ich miesta už prázdne, napr. prešporský železný honvéd. Príbehom o bratislavských sochách tiež venujete články, fotografie či výstavy.
Naša výstava na otvorenom priestranstve pred bratislavskou Redutou, ktorá sa konala túto jar, niesla názov Putovanie sôch. Výstava, ktorá dostala pomenovanie „Tour de Pressburg”, predstavila zaujímavý jav, ktorý možno spozorovať v každom veľkom meste, no v Bratislave – pre jej jedinečné dejiny – je obzvlášť vzrušujúca. Sochy putovali po námestiach v meste ako v štafetovej súťaži, ktorá sa tiahne stovky rokov do minulosti.
Pre každú vašu činnosť je charakteristická minimálne dvojjazyčnosť, no skôr trojjazyčnosť. Naozaj bola trojjazyčnosť v Bratislave taká živá, ako sa o nej hovorí? Tejto otázke sa venuje aj Jozef Tancer vo svojej knihe Rozviazané jazyky (vyjde tento rok v maďarčine v preklade Magdolny Balogh). Autor sa zhovára s niekdajšími obyvateľmi Bratislavy a pokúša sa zmapovať, čo sa skrýva pod slovným spojením viacjazyčná Bratislava, koľkí rozprávali tromi jazykmi alebo im rozumeli. Kniha opisuje, aké zložité je presné vymedzenie. Chceli by ste pokračovať v tradícií viacjazyčnej Bratislavy alebo jednoducho len blízkosť Rakúska a globalizácia, ktorá zaberá čoraz väčší priestor, majú vplyv na to, že okrem slovenčiny a maďarčiny sa snažíte podávať správy zo života združenia vo viacerých jazykoch?
Keď vzniklo naše združenie, dohodli sme sa, že budeme fungovať ako bratislavské združenie, tradície mesta sú pre nás dôležité a počas našej práce ich aj radi prezentujeme. Minulosť Bratislavy je v ústrednou témou v našich článkoch, na výstavách, v knihách a k tomu nezvratne patrí aj viacjazyčnosť. Bratislava je aj teraz viacjazyčná, hoci určite inak; veď Bratislava je mesto, ktoré je zvyknuté na zmeny. Mení sa obyvateľstvo, režimy, jazyky. No akosi sa predsa drží, predsa je sama sebou. Má svoje poklady, ktoré musíme ukázať, aby ich videli aj iní. Takým pokladom je aj viacjazyčnosť. Ak si text našich výstav v meste prečíta čo i len jeden nemecky alebo maďarsky hovoriaci človek, už to stálo za to. A máme množstvo spätných väzieb. Teraz po pár rokoch núteného oddychu obnovujeme našu domovskú stránku v nemčine a máme k nej množstvo plánov. Aj na mestských trhoch pociťujeme potrebu viacjazyčnosti. Hovorím úprimne, keď poviem, že či už domáci, alebo ľudia z Maďarska či zo zahraničia sa potešia, keď im ponúkneme informačné leporelo o dejinách rožkov a povieme im, že sa dá čítať v štyroch jazykoch (a zvlášť nás teší, že aj recept na bratislavské rožky je možné prečítať/upiecť v štyroch jazykoch).
Spomenula by som aj náš Prešporský kalendár, ktorý vychádza už osem rokov, prvých pár rokov vychádzal v troch jazykoch a dva roky je doplnený o anglický jazyk, teda vychádza už štvorjazyčne. Pravidelne sme boli prítomní aj na Vianočných trhoch, ktoré sa konajú v centre mesta, až kým nevypukla pandémia, naši zákazníci nám veľakrát porozprávali, kam ich posielajú svojim príbuzným či známym a v prvej polovici roka dostávame veľa spätných väzieb o tom, kde všade vo svete visia v kuchyni naša kalendáre obsahujúce obrázky, grafiky či hodnotné dokumenty o starej Bratislave! Veľkou vďakou sme dlžní našim stálym spolupracovníkom, prekladateľom: Jitke Rožňovej za preklady do slovenčiny a Péterovi Böszörményimu za preklady do maďarčiny. Aktuálne a presne – za ich prácu im patrí obrovská vďaka!
Povedzme si pár slov aj o webovej stránke. Ten, kto sa nezúčastní výstavy, tematickej prechádzky alebo kto by sa chcel okrem toho dozvedieť ešte viac o osobnostiach mesta alebo jeho dejinách, sa môže k novým informáciám dostať hoci aj z domu prostredníctvom niekoľkých kliknutí, alebo prezerať pohľadnice (napr. zo súkromnej zbierky Juraja Horvátha).
Robíme všetko pre to, aby bola stránka čo najprehľadnejšia, aby sme ju naplnili čo najhodnotnejším obsahom. Sme hrdí na našich autorov, na množstvo zaujímavých textov. Považujeme za dôležité, aby boli texty doplnené vhodnými ilustráciami. Na to využívame takmer desaťtisíc pohľadníc Bratislavy, ktoré sa nachádzajú v našom archíve, no máme čoraz väčšiu zbierku obrázkov z rodiných fotoalbumov či pozostalostí ako o meste, tak aj o niekdajšom živote v ňom, ktorý sa z času na čas objaví v pozadí rodinnej fotografie. Na našej stránke pravidelne informujeme o našich programoch, výstavách, prechádzkach spolu s farebnými zhrnutiami s obrázkami.
Vaším cieľom je nielen odhalenie a odkrytie minulosti Bratislavy, ale ste skvelým príkladom aj na to, aké skvelé prepojenie môže vzniknúť medzi ľuďmi v Bratislave a organizáciami či združeniami, keď sú schopní vytvoriť niečo spoločné nezávisle od toho, akým jazykom hovoria. Udalosti týkajúce sa Bratislavy sústreďujete na jedno miesto, pomáhate zachovávať minulosť, spolunažívanie v mieri, máte kultúru toho druhého v úcte. Viacjazyčnosť je prítomná nielen prostredníctvom publikácií či podujatí, ale aj cez členov združenia – sú to Maďari aj Slováci. Vašu prácu si všímajú mnohí, pozitívne ohlasy prichádzajú z viacerých fór – prostredníctvom slov chvály a ocenení. Čo znamená napríklad cena Bratislavská čučoriedka?
Uznanie našej práce nám vždy dobre padne. Takou bola aj Bratislavská čučoriedka, ktorú pomenovali po výroku populárneho slovenského herca, humoristu a publicistu Júliusa Satinského, dušou Bratislavčana. Naša organizácia ju dostala v roku 2019 v kategórií Idea – Počin – „nekonvenčné a objavné činy, či pôsobenie jednotlivca/kolektívu”. Od nášho vzniku považujeme za dôležité, aby sme komunikovali, udržiavali kontakt s organizáciami, ktoré vykonávajú v meste podobnú činnosť, s mestkými inštitúciami, veď všetci pracujeme pre Bratislavu, za lepší život v meste, za zachovanie tradícií, za zachovanie historických spomienok, na čom sa podieľajú slovenské aj maďarské organizácie, inštitúcie aj združenia.
Zo všetkých publikácii, výstav cítim zaviazanosť, dynamiku. Sú ešte ľudia, ktorí svojou prácou prispievajú k vašej činnosti, a ešte sme ich nespomenuli, no zaslúžia si to?
Áno, máme veľa spolupracovníkov a musím povedať, že aj veľmi dobrú spoluprácu. S niektorými kolegami spolupracujeme od začiatku, napríklad s Rékou Szabó, ktorá je zodpovedná za grafické práce, za webovú stránku; výstavy či knihy odzrkadľujú jej kreativitu. Réka je aj členkou predsedníctva. Podpredsedovia Árpád Korpás a Ján Vyhnánek robia fantastickú prácu, obaja majú obrovské vedomosti historikov a sú to mimoriadne obľúbení sprievodcovia.
V Rožkoch sme od začiatku považovali za veľmi dôležité, aby sme podujatia a udalosti zvečnili, a to na kvalitných fotografiách, preto sme vždy požiadali profesionálneho fotografa na dokumentovanie podujatí. Už niekoľko rokov sa tejto úlohy zhosťuje Braňo Bíbel. Ďalej sú to dve členky nášho predsedníctva Mária Ziff a Iveta Bartošovičová, ktoré stoja pri nás od začiatku, a vždy nám pomáha aj Flóra Borka Paluska, ako aj Éva Cséplő, s ich spoluprácou môžeme rátať takmer vo všetkých oblastiach. Ešte dlho by som mohla pokračovať v zozname mien tých, ktorí robia svoje úlohy vždy s veľkou zodpovednosťou a pre ktorých je Bratislava so svojou minulosťou dôležitá. Aj vďaka nim vznikla komunita známa pod menom „rožkári”.
Ochutnali ste už bratislavské rožky na všetkých miestach, kde ich predávajú? Ktoré by ste odporúčali? Podelíš sa o recept?
Ak sa bratislavské rožky objavia na novom mieste, alebo sa objaví nový predajca, tak ich zvyknem ochutnať. Keď sme sa prvýkrát zúčastnili jedného mestského podujatia a predávali sme rožky, dostali sme sa do kontaktu s pekárom Jánom Šimunekom, vedúcim pekárne FantastiCo, s ktorým máme aj odvtedy veľmi korektný obchodný vzťah, a nie náhodou, veď podľa nás robí najchutnejšie bratislavské rožky v meste. Každopádne by som ponúkala a odporúčala jeho pečivo. V spolupráci s ním sme v už spomínanom informačnom materiáli vydali aj oficiálne registrovaný recept, na základe ktorého možno spraviť naozaj chutné pečivo!
Boli by ste si na začiatku pomysleli, že počiatočný nápad takto vyklíči a bude prekvitať?
Priznám sa, že keď sme sa za pomerne krátky čas stali známymi a na naše podujatia prišlo vždy veľa záujemcov, trochu ma to prekvapilo. Vždy som pracovala v oblasti kultúry, viem, aký je to pocit, keď sotva niekto príde na podujatie, do ktorého vložíte veľa energie. U nás je našťastie vždy plno. Preto sme museli už viackrát zmeniť miesto našich prednášok. Počas prvých rokov bola pre nás veľmi dôležitá podpora vtedajšieho riaditeľa Maďarského inštitútu Istvána Kollaiho. Mohli sme tam zorganizovať naše prednášky, poskytol nám priestory na výstavy, dokonca aj podujatie Zlatý rožok sa po prvý raz konalo tam.
Potom sme vyrástli aj z Univerzitnej knižnice, naposledy sme boli v Múzeu mesta Bratislavy vo Faustovej sieni, nateraz máme prestávku v prednáškach a hľadáme vhodné miesto. Naša organizácia má už viac ako 300 členov, na čo som mimoriadne hrdá. Kým nezasiahla pandémia, každý december sa uskutočnilo naše podujatie Zlatý rožok, kde sme mali vyhodnotenie roka a zároveň sme odovzdali diplom Zlatého rožka tým, ktorí v danom roku nezištne pomohli nejakým spôsobom našej organizácii: riaditeľom múzea, univerzitným profesorom, archivárom, mestským poslancom, pracovníkom galérií a mnohým milým ľuďom, ktorým záleží na Bratislave. Nedávno som čítala jeden životopis, v ktorom bolo uvedené, že autor životopisu je držiteľom ceny Zlatý rožok. To ma dojalo!
Ha tetszik, amit csinálunk, kérünk, szállj be a finanszírozásunkba, akár csak havi pár euróval!