Výtvarníčka Rita Koszorús: Menšia komunita umelcov na Slovensku predstavuje väčšiu rivalitu

Naskytla sa mi príležitosť pozhovárať sa s Ritou Koszorús, ktorá patrí nepochybne k špičke súčasného umenia. Bavili sme sa o jej umeleckom programe, o procese tvorby, o krízach a úspechoch aj o maľbe samotnej, v domácom i medzinárodnom prostredí. Vizuálna umelkyňa pôvodom z obce Vlky žije a tvorí v Bratislave, štúdium absolvovala na strednej Škole úžitkového výtvarníctva, na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v rámci programu Erasmus aj na Univerzite výtvarného umenia v Maďarsku. Je víťazkou súťaže VÚB Maľba Roka 2021, zúčastnila sa mnohých rezidenčných pobytov a vystavovala v Česku, Portugalsku, Nemecku, Francúzsku, Taliansku, Maďarsku, ako aj doma. 

Poďme rovno do hĺbky: k samotnému procesu tvorby patria krízy, neúspech, odmietnutie, každý umelec aspoň raz v živote zapochyboval, či má zmysel pokračovať. Kedy nastal u teba bod zlomu?

Jedným z míľnikov mojej doterajšej maliarskej kariéry bolo leto 2017, keď som sa pod vedením Imreho Buktu zúčastnila sympózia v maďarskej obci Mezőszemere. Bukta bol mojím profesorom počas môjho štúdia v Budapešti (v roku 2013). Na sympóziu sa každý autor predstavil, ukázala som im jednu zo svojich najnovších prác, video s názvom Curator Shooting. Prezentáciu sprevádzala odborná analýza, počas ktorej mi naservírovali poriadku dávku kritiky, až mi to vyrazilo dych. Koho zaujímajú kurátori? – pýtali sa. Dovolila si, aby ten skvelý obraz rozstrieľali kurátori? 

Pokračovali sme voľným rozhovorom o maľbe samotnej spôsobom takým komplexným, na aký som nebola v domácej sfére zvyknutá. Imre Bukta sa vyjadruje priamo a nerobí žiadne okolky, to viem úprimne oceniť. Bolo osviežujúce a oslobodzujúce dostať spätnú väzbu z iného umeleckého prostredia. Zrazu sa všetka tá strnulosť, ktorá mi bránila, aby som sa pohla ďalej, vyparila. Až tam som vzala po dlhej prestávke znova štetec do ruky a odštartovala novú cestu, smerom k abstrakcii.  Prechod k abstraktnejšej forme zobrazovania po období maľovania stromov a Dunaja trval dlhšie. Musela vo mne dozrieť myšlienka, že maľba nemusí byť nutne konkrétna, aby sa na ňu mohol divák naladiť. 

Vo svojej tvorbe si sa venovala nielen paralele-vzťahu medzi divákom a umelcom, ale aj medzi kurátorom a umelcom: do akej miery ovplyvňuje umelca názor kurátora a aký dosah má na jeho tvorbu?

V tom čase ma trápila všeobecná atmosféra v umení, v ktorej vládla beznádejná letargia a nič iného sme od kurátorov a teoretikov nepočuli, len že je maľba mŕtva. Zavrhli ju a opovrhovali ňou. Dnes to už vidím komplexnejšie a triezvejšie, čo mohlo byť hlavným dôvodom týchto téz. Mohlo to súvisieť aj s faktom, že maľba u nás nemá silnú tradíciu, nestojí na pevných základoch, akosi len levituje pod hladinou. Autonómiu v slovenskom umení môžeme vidieť len odnedávna. Všetko je ešte čerstvé a nové, neviaže sa k spoločnej histórii. Túto nesystematickosť vidieť najmä vo výtvarníctve. Od 70-tych rokov je v slovenskom vizuálnom umení najsilnejšou vlnou konceptuálne umenie. Medzi dvoma tendenciami je prítomná určitá rivalita. Abstraktná maľba nemá pod nohami stálu pôdu. Chýbajú v nej mená ako sú Dóra Mauer alebo Imre Bak v Maďarsku. Abstrakcia je odsunutá na vedľajšiu koľaj, aj preto sa mi darí ťažšie definovať si svoje miesto.

Všimla si si však, že od opakovania sloganu maľba je mŕtva sa upustilo? Jasne si pamätám, ako sme tvorili počas štúdia na vysokej škole pod ťarchou tézy, že je maľba mŕtva. Ako by sa každých 6-8 rokov menili pravidlá a všetko, čo bolo prezentované ako nemenné, stratilo platnosť a uplatňuje sa presný opak vtedajších reštrikcií.

Súhlasím. Situácia maľby sa zmenila a čoraz viac sa transformuje. Táto téma ma hlbšie zamestnávala v rokoch 2014 až 2017. Mala som dojem, že maľba u nás nemá právo na existenciu, je nevstrebateľná, nestojí na vlastných nohách, stratila svoju samostatnosť. Od mladého veku ťa bombardujú, že nemôžeš namaľovať príliš dekoratívny, ilustratívny, naratívny alebo gýčový obraz. Bolo priveľa prekážok, ktoré sme museli zdolať ešte predtým, ako sme chytili štetec do ruky. V mojom prostredí ma vtedy ustavične obťažovali otázkami, dokedy ešte plánujem pokračovať vo svojej (vtedy ešte čerstvej) téme. Pracovala som práve na svojej diplomovej práci a oblasťou môjho záujmu bolo hľadanie identity prostredníctvom konceptu/chápania Dunaja.

Platilo dvojaké meradlo, totiž z objektívneho hľadiska by sa dali vziať pod drobnohľad najmä tie diela, ktoré už dlhší čas neprinášajú nič nové.

Máš na mysli napríklad autorov, ktorí už celé desaťročia neschádzajú zo svojej osvedčenej a bezpečnej cesty?

Narážam na to, ak sa venuje umelec výlučne iba vizuálnemu výkladu aktuálneho diania v politike, zostane to vždy len komentovaním aktuálnej politiky. Môže na tom založiť svoj umelecký program, ale maľba zostane uviaznutá v dobe svojho vytvorenia a o sto rokov ju bude možné interpretovať iba s dodatočnými poznatkami o kontexte, v ktorom vznikla. Vytrhnutá zo svojho kontextu potom sama neobstojí, vždy k nej bude potrebný kľúč. Myslím si však, že aj samotné maliarstvo môže byť témou. Akým spôsobom si buduješ obraz: technicky, farebne, maliarsky, kompozične a ako na seba tie vizuálne elementy vzájomne vplývajú. 

Rozumiem, kam tým smeruješ. Ak sa bavíme o klasickom poňatí maliarskeho diela/závesného obrazu, som tiež toho názoru, že musí v prvom rade obstáť ako samostatný vizuálny vnem, bez akýchkoľvek dodatočných informácií (nemyslím tým kurátorské texty ani odborné anotácie). Keď vstúpia návštevníci do galérie, vnímajú najskôr zrakom, a odnášajú si tým aj veľmi špecifickú, vlastnú interpretáciu. Preto musí byť obraz silný, bez toho, aby sme sa snažili často nevyžiadanými príbehmi zachrániť technicky alebo tematicky menej zvládnuté dielo. Ak sa však pozrieme na problematiku z tejto perspektívy, tak aj tvoj Strieľajúci projekt možno chápať len s pomocou istého oboznámenia sa s atmosférou.

Áno, táto kritika platí aj pre mňa, práve preto bol menej vstrebateľný pre mojich kolegov z Maďarska. Nechápali, prečo sa zaoberám kurátormi. Tam totiž nie je tá hierarchia, čo u nás, že sa kurátorovi prispôsobuje umelec, prípadne aktuálnemu trendu, alebo sa podriaďuje. V Budapešti som zakúsila zdravší príklad postupného budovania kariéry. Avšak tamojší trh aj s umeleckou komunitou je oveľa väčší. Rada sa zúčastňujem debát s miestnymi kolegami o umení, najmä o problematikách v rámci maliarstva. Máme tendenciu obrať maliarstvo o svoju legitimitu. Jeden z mojich maďarských kolegov (vychádzajúc z vlastných skúseností) zaradil vizuálne umenie na Slovensku do obdobia dospievania, búriace sa, podľa jeho slov oslobodené od tradícií, veľakrát štýlom bez akéhokoľvek systému alebo technológie – čo môže byť samozrejme aj pozitívne, keďže sa pokúša nájsť vlastnú cestu a buduje sa nezávisle od tradície. Avšak, každá minca má dve strany. Ako univerzálny problém vnímam to, keď je dielo do nejakého kontextu násilne vtlačené. Tiež sa môže stať, že sa k dielu daný kontext nehodí. 

A nemalo by to byť práve opačne: umelec vytvorí kontext?

V maľbe sú žiaľ veľké nezrovnalosti, kvôli ktorým nedokážu rozlíšiť teoretici ani samotní vizuálni umelci dobrú maľbu od zlej. Preto sa rada rozprávam s tvorcami staršej generácie. Najmä s Imrem Buktom alebo s Otisom Laubertom, obaja sú autodidakti a mne sa zdá, že v sebe nekumulujú vizuálne znečistenia, plné rôznych bariér. Môže za to aj generačný rozdiel, že sa k umeniu stavajú inak. Na Otisovi mám rada, že je priamočiary. Počas jeho prvej návštevy môjho ateliéru, povedal, že nie je vôbec zaručené, či bude moja tvorba niekedy trendy a preto ani nemôžem mať istotu, či si ma úspech nájde. O niečo neskôr som vyhrala Maľbu roka, v skutočnosti som sa však ani nechcela prihlásiť, zmenila som názor na poslednú chvíľu. Vôbec som si nemyslela, že by som mohla niekedy vyhrať. 

Tiež mám v obľube debaty, ktoré odznievajú počas otvorenia výstav. Staršia generácia umelcov nazerá na súčasné umenie inou optikou, ktorá je plná čistej pokory voči remeslu. Na súčasnú sféru sa už nevzťahujú pravidlá – čo na jednej strane môžeme považovať za oslobodzujúce, no objektívna hranica medzi slabým a dobrým obrazom je v nedohľadne. Veľkú časť viny za túto deformáciu nesú sociálne siete. 

Situácia v sebe ukrýva veľa paradoxov, keďže sledovanosť, lajky, followeri sa stali univerzálnym meradlom. Naďalej aj miera sebamanažovania, sú atribúty, ktoré potom priťahujú galeristov, keďže sa umelec stane komoditou,  na odbyt – keď hovorím umelec, myslím tým kombináciu jeho tvorby s aurou jeho profilu na sociálnych sieťach. Vznikne z toho začarovaný kruh, v ktorom sa kopia zlé obrazy, ale ak za umelcom/kyňou niekto stojí a pomáha mu/jej v kariére, prestane spochybňovať kvalitu autor aj recipient. Ak sa tie obrazy kupujú ako teplé rožky, treba len vyrobiť ďalšie a ďalšie do zásoby.

Definujme si teda pojem zlej/slabej maľby. V čom sa líši od bad paintingu? Nežijeme náhodou už dobu pseudo-bad paintingu?

Poviem to takto, pseudo-bad painting je alibizmus: ak tvoj obraz nie je dobrý, ale chceš ho predať, možno ho legitimizovať na základe toho, že ho oblečieš do dobre/silno znejúcej témy. 

Autori, ktorí sa nepodieľajú na každodennom zabávaní más a nemajú obrazy v digitálnom pohybe, sú nepochybne v nevýhode, ak sa na to pozeráme cez predajnosť. 

Veru, druhá strana mince je skupina, ktorá odpisuje umelcov na základe ľahkej predajnosti ich diel. Ale je stále dobré si pripomínať, že nemusí byť najlepší ten, ktorý dostane najviac lajkov. Kto si nezvolí cestu lajkov, je istým spôsobom diskriminovaný už len tým, že nie je na očiach a ostane nepovšimnutý. Dúfajme, že sa to zmení.

Vráťme sa rovno tam, kde sme začali, konkrétne, ako prebehla tvoja strieľacia akcia? Patrí totiž k mojim najobľúbenejším dielam od teba, oživuje vo mne mnohé spomienky na skautský tábor, strieľanie na papierové ruže sprevádzané vôňou sladkých pukancov a cukrovej vaty na hodoch, no najmä performanciu Chrisa Burdena s názvom Shoot zo 70-tych rokov. Nesie v sebe silnú symboliku.

V roku 2015 som mala výstavu v galérii Telep v Budapešti, kde som sa predstavila obrazmi, ktoré mi rozstrieľal môj kurátor. Neskôr som podobný projekt vystavila aj v galérii Dot. v Bratislave (r. 2017), kde už bolo umožnené i návštevníkom strieľať. Po získaní titulu som pracovala v bratislavskej Kunsthalle, to znamená, že som bola v každodennom kontakte s kurátormi-teoretikmi. Zakaždým som čelila faktu, že je maľba nerelevantná, mŕtva, vo veľkej miere to odobralo z môjho už aj tak okliešteného autorského sebavedomia. K realizácii projektu ma inšpirovali neobjektívne názory jedného kurátora. Napokon sa situácia natoľko vystupňovala, že som po preplakanej noci plnej sebaobviňovania prišla k názoru, že odstrániť umenie z môjho organizmu a zavesiť tvorbu na klinec neprichádza do úvahy. Preto som sa rozhodla, že im dám do rúk opraty, nech sú súčasťou tvorivého procesu a nech zo seba vyfiltrujú nahromadenú frustráciu. Chcela som im dať možnosť, aby zničili môj obraz, ktorý sčasti neosobne reprezentoval samotné maliarstvo, no súčasťou bola aj moja osobná ujma.

Zúčastnili sa výstavy aj tí, ktorým bola adresovaná? Boli konfrontovaní?

Áno aj nie. Niektorí si to interpretovali spôsobom, že áno, na maľbu treba útočiť. V mojom ponímaní to bola aj hra, takže som bola otvorená všetkému. Projekt Hater Painter, prezentovaný v Dote, bol obohatený zvukovou inštaláciou. Zozbierali sme pomocou jednej kurátorky typické heslá a frázy, ktoré nejakým spôsobom maľbu dehonestujú a kritizujú: primalý formát, zbytočne veľký obraz, hrozné farby, zlá kompozícia, gýčové, príliš ilustratívne, neprimerane naratívne, slabá téma, atď. K nahrávke prepožičala aj svoj hlas. Návštevníci mali teda možnosť do maľby strieľať, pritom obraz na každý výstrel odpovedal – pre diváka to fungovalo ako zvukové zrkadlo. Za obrazom bola ukrytá konštrukcia, ktorá reagovala na údery nábojníc. Čo však vnímam ako nešťastné, že práve tí, ktorým som akciu venovala, neboli prítomní. V tom čase to nemalo nijaké špeciálne ohlasy, až teraz sa občas vynorí, čo to bol za projekt.

Tvoj búriaci sa postoj je mi sympatický, zvyknem na veci reagovať tiež podobným spôsobom, najskôr ich oplačem, potom horľavé myšlienky vypustím na plátno. Korene tohto javu môžu súvisieť s naším pôvodom… Je mi proti srsti, ak ma nazývajú temperamentnou žitnoostrovčankou, zdá sa mi to ako zbytočné škatuľkovanie, ale jedno treba uznať, vyrastanie v dvojakom prostredí nás spravilo vzdorovitými – čo sa dá dobre využiť.

Veru áno, práve teraz sa ku mne dostal odkaz jedného psychológa, (čo som spozorovala aj sama), že keď tvorím, riadia ma dve veci: hnev a vyrovnanosť. Hnev ťa poháňa vpred ako palivo a dodá energiu.

Istý čas si sa aj venovala otázkam okolo tvojej identity, mám na mysli napríklad projekt s názvom Monumentus (r. 2016). Jeho súčasťou bolo, že do divočiny na Žitnom ostrove sa vysadilo zopár kaktusov. Návštevníkov nečakal bežný priebeh otvorenia, na aký sú zvyknutí z vernisáží, ale mohli sa aktívne podieľať na procese tvorby, keďže aj oni sami mohli sadiť rastliny.

V tom čase som na krátku dobu sekla s maľbou. Kaktusové obdobie prišlo akosi prirodzene, téma prírody bola v mojej tvorbe odjakživa prítomná. Moja diplomová práca dostala názov Dichotómia, spracúvala práve pocit dvojitej identity. Zamerala som sa najskôr na Dunaj, neskôr na dva brehy. Bezdomovectvo, štátna príslušnosť, diskriminácia, tolerancia – zaujímali ma pocity úzko spojené týmito vecami. Vedela som, že prostredníctvom maľby ich nedokážem dostatočne jasne vyjadriť. Vtedy mi skrížili cestu kaktusy. V prepojení s Dunajom som ich použila ako cudzí, no zároveň v štruktúre sa hodiaci element. Vytvorila som akýsi invazívny charakter bytia, ktorý sa do prostredia síce nehodil, no predsa sme ho tolerovali. Z kaktusu sa tak stal symbol. Čo sa týka vizuálnej stránky, potrebovala som nájsť nejakú inú metódu sprostredkovania mojich myšlienok. Projekt si žiadal realizáciu skôr formou akcie, než vyjadrenie maliarskym spôsobom. V tom čase ma už priťahovala absurdita, keď nazeráme na veci z dvoch strán. Napríklad projekt WINTERISATION, kde som ťahala kaktusy na sánkach na pôde Žitného Ostrova. Vráťme sa ale k vysádzacej akcii. Pozvala som ľudí zo svojej rodnej obce, známych, rodinu a priateľov, veď v malej dedine pozná každý každého. Spravili tričká s logom, odznaky, pomohli mi zaobstarať si a vysadiť rastliny. Celá akcia prebehla v rámci vernisáže, vysadené kaktusy som tam na niekoľko mesiacov nechala. Ako miestne sochy tolerancie. Napokon mi ich prišlo ľúto, vrátila som sa po ne a zobrala ich dnu. Až po tejto akcii som sa vrátila k maľbe. Čo sa týka dvojakosti, pracujem aj s názvami mojich malieb vedome, teda kontrast možno nájsť aj tam.

Je úplne v poriadku ak si potrebovala odstup od maliarstva a siahla po inom médiu. Patrí to k prirodzenému cyklu tvorby, odhliadnuc od toho, že sama sa nazývaš prioritne maliarkou.

Toto si so sebou nesiem pravdepodobne ešte z odboru propagačného výtvarníctva, zo strednej školy, kde sme dostali základné vzdelanie z množstva rozličných odvetví. Je pre mňa úplne prirodzené, že sa dokážem pohybovať v širokom spektre vizuálneho umenia. Učili nás podľa striktných pravidiel, dokážem tým pádom s ľahkosťou prejsť na akúkoľvek techniku. Ak dostanem nejaký nápad, nemám problém vystúpiť z plátien a uvažovať o iných možnostiach realizácie. 

A na čom práve pracuješ?

Na toto leto som si prvýkrát v živote naplánovala oddych. Dôvodom je najmä prepracovanosť počas predchádzajúceho obdobia. Za uplynulý mesiac sa mi nazbierali tri výstavy, a to už bolo naozaj veľa. Naskytla sa mi však celkom odvážna príležitosť vystavovania, ktorú som prijala. Čas určený na oddych sa mi znovu skráti a v septembri sa stretneme v Danubiane. V poslednom čase ma zamestnáva aj myšlienka ďalšieho vzdelávania. Začal ma priťahovať filmový priemysel. Vo filme je možné vyjadriť témy konkrétnejším spôsobom, také, ktoré ma v súčasnosti zaujímajú a považujem za dôležité o nich rozprávať. Zatiaľ je to v štádiu zbierania nápadov, pokúšam sa spísať myšlienky a načrtnúť špecifické situácie. S mojou kamarátkou Simonou Donovalovou, ktorá žije v Prahe a pracuje ako strihačka, sme minulý rok spolupracovali na krátkom experimentálnom filme. Jeho názov bol Entropia a v rámci mojej výstavy Snow in summer ho do konca júla premietajú v kultúrnom stredisku Hájovňa – Červená Studňa v Banskej Štiavnici. Prezradím už iba toľko, že jeho témou je rovnováha komplementárnych síl.

Dobre, že si to spomenula, všimla som si, že ťa vidím čoraz viac spolupracovať s inými umelcami. Jedna práca sa nedávno dostala na týždeň dizajnu v Miláne.

Myslím si, že kolaborácia je budúcnosť umenia. Nie som totiž zástankyňou ega. Zaujímam sa o viacero sfér, kde chystám spoluprácu s inými kolegami. Minulý rok sme naplánovali a utkali koberec s textilnou umelkyňou Kristínou Šipulovou. Chcela som vyskúšať niečo celkom iné. V tomto konkrétnom prípade ma najviac priťahovala možnosť spojiť dizajn s maľbou. Koberec bol vystavený v rámci týždňa dizajnu v milánskom Alcove, kde ho videlo množstvo ľudí. Výtvarníctvo je osamelá činnosť, byť maliarom/kou znamená vo väčšine prípadov individuálnu prácu, vykonávanú počas všedných dní, sám/sama v ateliéri. Aj preto ma láka možnosť vystúpiť z tejto samotárskej bubliny. Často mám pocit, že aj to môže byť dôvodom, prečo ma ako vizuálnu umelkyňu nie je možné kategorizovať. Pre definíciu maliarky robím priveľa iných vecí, na konceptualistku som príliš maliarska, v slovenskom kontexte tak trochu mimo hry. Aj preto ma láka film. Pracovať v tíme, tvoriť spolu je osviežujúcim vystúpením z mojej komfortnej zóny.

V Česku ste práve otvorili spoločnú výstavu s Juanom Nazarom – na dosť špeciálnom mieste – v Múzeu potravinárskych a poľnohospodárskych strojov. Ako vaše diela komunikujú s priestorom?

Na výstavu, ktorá mala byť najprv samostatná a prebieha v Ostrave, som prizvala čilského umelca žijúceho v Berlíne. Zoznámila som sa s ním pred pár rokmi a výber naňho padol kvôli podobnosti názorov v umení. Pracuje v úplne inom médiu, je v prvom rade architekt, ale začal sa zaoberať aj vizuálnym umením. Názov výstavy je Stáť na jednej nohe, má metaforický význam a jeho snahou je sprostredkovať myšlienku, že v súčasnosti neexistuje presný bod, o ktorý by sme sa mohli oprieť. Vytvorili sme inštaláciu špecifickú pre miesto, kde sú všetky vystavené zložky vo vzájomnom dialógu, a spolupracujú v priestore. S kým a kde budem mať ďalšiu kolaboráciu, to zatiaľ neviem, čo však viem s určitosťou, že neprestanem, kým nevyčerpám potenciál spoločných prác.

Prezraď nám niečo o tvojom pripravovanom filme, zasväť nás do procesu, ako si preladíš myseľ – pretože príprava filmu sa diametrálne líši od spôsobu maľovania. Pri maľbe myslí väčšina umelcov v obrazoch, skladajú si motív v mysli (na spôsob Photoshopu), až potom chytia štetec do ruky. Ako prebieha akt tvôjho uvažovania o filme? 

Počas maľovania sa mi v hlave objavujú vizuálne zložky, no pri filmových nápadoch sú to skôr konkrétne situácie a pocity. Ak sa vcítim do úlohy prijímateľa, zriedkavo sa stane, že ma uchváti maľba s vtieravo konkrétnym motívom. V abstrakcii mám rada pocit slobody, určité vznášanie sa. Do filmu by som chcela vniesť podobné pocity, no vyjadriť ich konkrétnejšie. Teraz sa to nachádza v štádiu, keď zhromažďujem opisy takých situácií či pocitov, ktoré u divákov vyvolajú špecifické reakcie a prepájam ich s nejakou konkrétnou situáciou. Sú to akési momenty, ukrojené zo života, okorenené štipkou absurdity. Takéto fragmenty poukazujú vlastným spôsobom na veci, ktoré zostanú často nepovšimnuté, napriek tomu dokážu formovať či pohnúť niečím v živote človeka, mimo jeho vedomia. Prípadne príbehy mnou zažité. 

Nedávno sa mi cestou do ateliéru stalo, že oproti idúce auto spomalilo a pustilo cez prechod psa, ktorý prešiel sám, bez majiteľa. Takéto a podobné udalosti si zapisujem a snažím sa z nich vytvoriť koláž príbehu. Nápady si treba vždy zapísať, nech sa stane čokoľvek, majú totiž tendenciu sa veľmi rýchlo vypariť a potom si na ne už nespomenieme. Keď som však zaneprázdnená maľbou, prebieha celý proces inak. Vtedy sa v mojej mysli objavuje vizuálny obraz, vidím štruktúry a farby. Tie potom naskicujem, nakreslím alebo z spravím koláž ešte predtým, než to prenesiem na plátno. Momentálne si fičím na veľkorozmerných obrazoch. Je pre maliara skutočne prospešné, ak sa naladí na väčšie formáty a vytvorí celú sériu. Jeden z mojich kolegov spomenul, aké bude osviežujúce namaľovať malý obraz po mnohých veľkých. Môžem iba súhlasiť. Väčší obraz predstavuje bezpochyby aj väčšiu výzvu. Pred mesiacom som dokončila obraz s doteraz najväčšími rozmermi, 2,90 x 4,5 m a je momentálne vystavený v Ostrave. Je celkom iná skúsenosť vyriešiť takýto rozmer výtvarne, ako povedzme rozmer 1 x 1 m. Napriek tomu formát je len nositeľom. Aj malý obraz dokáže vyraziť dych.

A čo taký stredný formát, ktorého označia za najlepšiu maľbu roka! Ako ti zmenilo život, že si vyhrala najznámejšiu cenu určenú maliarom na Slovensku?

Je to už pomaly rok, odkedy môj obraz získal prvé miesto. Misky váh sa naklonili najmä v oblasti predaja. Moja tvorba dostala obrovský mediálny ohlas, objavilo sa mnoho článkov či rozhovorov ako v tlačenej, tak aj v online podobe. Vsimlo si ma množstvo ľudí, ako laická, tak aj odborná verejnosť. Prišlo veľa výstavných príležitostí a mám už aj galeristu v Budapešti. Za najväčšie plus považujem najmä viditeľnosť, moja práca sa dostala k širšej vrstve prijímateľov. Po finále ma vyhľadali zahraniční teoretici a povedali mi, že som ukázala niečo nové v oblasti, o ktorej si mysleli, že sa už nové ukázať nedá.

Netrafím hádam vedľa, ak poviem, že sa celkom dobre orientuješ aj na maďarskej pôde vizuálneho umenia. V čom je tamojšia atmosféra iná vo vzťahu k našej scéne?

Väčšia komunita. Univerzita produkuje každoročne omnoho väčší počet umelcov. Posledný ročník na univerzite je dosť depresívny. Na všeobecnú náladu medzi študentmi vplýva vonkajší nátlak, čaká ich veľká konkurencia. Vo vzduchu sa šíri krutá realita, že ako umelec máš neistú budúcnosť. Všimla som si však, ak autor po uplynutí niekoľkých rokov po absolvovaní štúdia nevyjde z rutiny a neprestane tvoriť, nájde si vlastnú cestu, i možnosti – alebo si ho nájde úspech sám. Zdá sa mi, že je tam viac príležitostí uplatniť sa. Keď sa rozprávam s tamojšími kamarátmi (ktorí sú na rebríčku úspechu na podobnom mieste ako ja), dozvedám sa, že premýšľajú nad tými istými vecami: s ktorým galeristom majú napríklad spolupracovať, z čoho financovať ateliér, kde sa popri tom zamestnať a podobne. V Maďarsku existuje viac ocenení za umelecký prínos, cena Esterházyho, Leopolda, Derkóa. Je teda oveľa viac možností na úspech, avšak aj umelcov je viac. Menšia umelecká komunita na Slovensku predstavuje väčšiu rivalitu. Stáva sa žiaľ často, že túžba po rýchlom úspechu je silnejšia a ide na úkor kvality. 

Kde sa vidíš medzi dvoma sférami? Kam by si sa zaradila? 

Svoju pozíciu, ktorú mi poskytuje dvojitá kultúrna identita, mám celkom rada, ak sa mám úprimne priznať. Nepatrím ani sem, ani tam, ale som predsa aj tu, aj tam. S tou situáciou môžem pracovať tak, ako sa mi práve hodí. Nedávno som mala možnosť zoznámiť sa prostredníctvom ceny Nadácie VÚB Maľba roka s jedným členom poroty, ktorý však moje umenie nepovažoval za možné zaradiť ani do maďarského, ani do slovenského kontextu. Povedal, že sa nehodí nikam, ale, samozrejme, v najlepšom zmysle slova. Brala som to ako uznanie. Dobré umenie má byť nadčasové, obstojí potom hocikde.

V poslednom čase si veľakrát spomínala Berlín. Plánovala si sa tam presťahovať, mať tam ateliér, blížiš sa už k realizácii týchto plánov?

Termín uskutočnenia sa síce posunul, keď na mňa doľahlo veľké množstvo povinností po súťaži VÚB, ale držím sa plánu. Snažím sa momentálne nájsť byt, chcem zostať dlhšie obdobie, môj odchod odhadujem na jeseň. Na Berlíne ma priťahuje, že je z viacerých hľadísk najlepším miestom na život a myslím si, že to najdôležitejšie v súčasnom umení sa odohráva práve tam. Chcem byť toho súčasťou. V súčasnosti mu konkuruje Paríž, no Berlín priťahuje umelcov neustále.

Tvorbu Rity si môžete pozrieť na www.ritakoszorus.com.