Režisér Szabolcs Hajdu: Kde niet slobodných myšlienok, tam niet umenia

Univerzita filmových a divadelných umení má nového kancelára. Je ním profesionálny strelec.

Koncom augusta sa politické manévre maďarskej vlády sústredili na nový systém fungovania Univerzity divadelných a filmových umení v Budapešti. Vládou nariadené zmeny v štatúte prestížnej univerzity ohrozili jej nezávislé a slobodné fungovanie. Celé vedenie abdikovalo, do štrajku vstúpili študenti aj pedagógovia, za ktorých sa postavili stovky maďarských spisovateľov a umelcov aj mnohé zahraničné divadlá a univerzity.

Základné stanovy dostala univerzita od nového šéfa správnej rady Attilu Vidnyánszkeho iba týždeň dopredu. V zmysle týchto stanov od prvého septembra senát ako najvyšší rozhodovací orgán univerzity viac nemôže rozhodovať o pravidlách vlastného fungovania, nemôže zasiahnuť do hospodárenia, nemôže odsúhlasiť vlastný plán o rozvoji univerzitných inštitúcií, nemôže si zvoliť rektora a nemá právo samostatne vymenovať šéfov katedier ani riaditeľov inštitúcií. Nemôže samostatne otvoriť ročníky.

Pôvodné vedenie nedostalo možnosť nič navrhnúť ani prediskutovať, takmer všetko sa dozvedelo len sprostredkovane, z médií. Škola už mesiac zotrváva v štrajku, jej pôvodného kancelára Lajosa Vonderviszta napriek zmluve platnej do 31. decembra nahrádza bývalý šéf kabinetu ministerstva obrany plukovník Gábor Szarka, informoval v utorok maďarský internetový denník 444.hu.

V tejto súvislosti sprostredkúvame aj slovenské preklady prejavov a reakcií, ktoré v čase vstupu do štrajku zverejnili dôležité osobností maďarského divadelného a filmového umenia.

Szabolcs Hajdu (1972) – maďarský herec, divadelný a filmový režisér. Nakrútil úspešné filmy Biele dlane (premietnutý na festivale v Cannes), Bibliothéque Pascal, Mirage (v maďarsko-slovenskej koprodukcii). Za film Rodinné šťastie si v roku 2016 odniesol z MFF v Karlových Varoch hlavnú cenu festivalu za najlepší film a získal aj cenu za najlepší herecký výkon.

V pondelok 31. augusta na tlačovej besede abdikovalo vedenie a senát Univerzity divadelných a filmových umení v Budapešti (SZFE). Po udalostiach sa zišli poslucháči školy, prehovoril k nim aj režisér a herec Szabolcs Hajdu.

Prejav Szabolcsa Hajduho na demonštrácii proti obsadeniu Univerzity divadelných a filmových umení v Budapešti (2. septembra 2020, streda)

„Nebudem hovoriť žiadne novinky, všetci vidíme, čo sa deje, a nechcem to opakovať. Je možné, že vás budem namiesto toho trochu provokovať, no v prvom rade som tu preto, aby som protestoval proti agresívnemu obsadeniu univerzity a vyjadril solidaritu so všetkými umelcami a pedagógmi dôležitého formátu, ktorým sa v uplynulých týždňoch cez rozličné prejavy úbohej úrovne dostalo hlbokého poníženia.

Vysoko si vážim umelcov, čo vzali na seba riziko súvisiace s verejným vyslovením názoru a vystúpili po boku kolegov. Viem, že sa tomu ťažko verí, ale jestvujú na svete miesta, kde spoločnosť prechováva k umelcom skutočnú úctu a nerobí z nich nepriateľov ľudu, a kde na univerzite nečakajú na študentov krivé nástrahy a zlomy, ale možnosti realizácie a uplatnenia.

Každého človeka možno zlomiť a naviesť na zlé chodníčky, ale keď si predstavíme lepší svet, bude to svet, ktorý takéto experimenty eliminuje. Univerzita SZFE teraz takejto predstave nezodpovedá.

Prišiel som na demonštráciu, lebo vás chcem povzbudiť, aby ste nedali univerzitu do rúk moci. Žiadam filmárov a divadelníkov, aby za študentmi jednotne stáli a toto násilné prevzatie moci nedopustili. Neasistujme ďalej pri stabilizácii režimu! Politika nás opäť vlákala do pasce, celé spoločenstvo, vás študentov a vašich pedagógov dostala do absurdnej a nedôstojnej situácie, rovnako ako dostala do absurdnej a nedôstojnej situácie aj samotného svojho Attilu Vidnyánszkeho, predsedu kuratória. Tentoraz roly nerozdával on, teraz rolu dostal a aj ju prijal. Je tragická.

Zhrýzaný žiarlivosťou, urážkami a komplexom menejcennosti urobil zo seba buldozér, ktorý sa teraz na inštitúciu a na všetkých, čo sa postavili za jej hodnoty a tradície, pozerá ako na nepriateľov. Za nepriateľov považuje svojich kolegov žijúcich a tvoriacich v rovnakej historickej dobe, čím sa mu podarilo dosiahnuť, že aj oni ho už teraz vnímajú ako nepriateľa.

Táto majstrovsky vygenerovaná studená občianska vojna vpúšťa do spoločnosti už roky jedovaté sliny. Tohto otravovania má každý už dosť.

Všetci toho majú po krk nielen v tejto škole, ale všade – na ulici, v električke, na diaľnici, pri jazerách aj na motokárových ringoch, vo všetkých existujúcich rádoch toho už všetci majú akurát dosť. Nejde totiž len o kauzu SZFE, ale o problém celej krajiny. Možno uvažujeme inak, máme iné presvedčenia, ale nie sme nepriatelia.

Nepriateľ sedí tam hore v lóži, lúska slnečnicové semiačka a vyžíva sa v pohľade na nás, ktorí dolu v aréne zvádzame medzi sebou zápasy. Tento je, zdá sa, dohraný bez toho, aby mohol niekto z nás vôbec kopnúť do lopty.

Attila Vidnyánszky spomína široké odborné diskusie. Lenže ako môže široká diskusia začať po tom, čo najvýznamnejších predstaviteľov umeleckých odborov s jeho pomocou verejne ponížili a udupali v prachu? Potom vzali všetky práva senátu. Medzitým sa na stôl dostal text od Ministerstva technológie a inovácií, podľa ktorého bude reforma univerzity zvyšovať jej autonómiu.

Píšu, že inštitúcia bude po zmene fungovania terajšieho modelu nezávislá od štátu. To je síce náhodou pravda, od štátu určite, lenže nebude nezávislá od úzkej elity vo vláde. A túto nezávislosť má garantovať sám Oszkár Világi. V tom istom texte sa dá dočítať, že: „…keď sa reforma podarí, zlepšia sa šance študentov a absolventov v divadelnom a filmovom priemysle”. A čomu budeme môcť ďakovať za lepšie šance, ak sa smiem spýtať?

Videl tu niekto nejakú odbornú koncepciu, alebo sa niekto podelil s vyučujúcimi pedagógmi o nejaký zázračný recept, pôsobením ktorého tu každý dostane krídla? Alebo príde nejaká nová, superschopná pedagogická garda? Kde sú títo pedagógovia?

Sľubujú vám, že ak prijmete ponúknutý režim, budete navštevovať túto školu a absolvujete ju, vaše príležitosti sa výrazne zlepšia a potom vám bude ľahšie. Neverte tomu. Nebudete to mať ľahšie.

Iste, niekto to má v živote ľahšie a niekto ťažšie, tak to už vo všeobecnosti chodí, no v tomto režime bude ľahšie tomu, kto k nemu bude lojálny a ťažšie tomu, kto nebude.

Je ťažké oslobodiť sa od desivej predstavy, že odteraz chcú na tejto škole vychovávať propagandistov. Počul tu hádam niekto okrem všeobecných fráz a lží, v čom je konkrétne problém? Opravovať, korigovať sa vždy dá a treba to robiť, ale pozná niekto z vás odborné argumenty v súvislosti s tým, čo treba robiť inak?

Argument je tu totiž iba jediný: v tejto chvíli máme dočinenia s ideologickou výchovou. A s tou treba skoncovať. Na SZFE učím pätnásť rokov, ale nikdy som nezažil, že by niekto sliedil po politickej príslušnosti niekoho iného, alebo že by študentom hovoril, ako majú rozmýšľať alebo aký film majú natočiť.

Attila Vidnyánszky sa však nechal počuť, že treba robiť filmy o Helene Zrínskej, o zázraku 56-ho a o sviatosti maďarskej rodiny.

Je veľmi chvályhodné, ak niekoho k týmto témam vedie osobný záujem, ale ak predseda kuratória určuje očakávaný smer, ide skutočne o ideologický vplyv. A ten ak sa vlúdi do mozgu, zastaví tok slobodných myšlienok.

Kde niet slobodného myslenia, niet ani umenia. Lebo najdôležitejšou črtou umelca je jeho sloboda, a najväčšou úlohou, aby sa sám oslobodil, len tak môže prekročiť vlastné hranice, vykonať a vysloviť to, čo iný nedokáže alebo sa bojí. Kvôli tejto slobode chodí publikum do divadla, do kina, na koncerty, na výstavy. Túto slobodu chce človek vnímať a prežívať, aby sa potom mohol cítiť naplnenejším, silnejším a uvoľnenejším. V slobode tkvie sila umenia. Slobodu môže sprostredkovať iba slobodný človek, slobodne hovoriť môže iba slobodný človek.

Tam, kde slobodu dusia, žije pod rúškom umenia iba alibi, paralýza, rozčarovanie a propaganda. A publikum v takej chvíli ostáva s vlastnými bremenami a trápeniami osamotené.

Prečo je vlastne dôležité túto školu práve teraz reformovať? Mám vám to povedať? Lebo práve z nej, napriek všetkým prekážkam, ešte stále vychádzajú ľudia schopní uvažovať svojbytne, autonómne. Lebo tu existuje kritický postoj. Diskusia a dialóg. Demokracia. Zjavne to niekomu nevyhovuje.

O tom je rekonštrukcia modelu školy. Nemá nič spoločné s odbornosťou a s údajnými nedostatkami v tvorbe. Demokraticky fungujúci model sa zmení na autokratický. Toľko. A potom už nikto nebude mať pochybnosti o tom, ako to bude pokračovať.

Videli sme antré, generálka bola v Kaposvári (kde bol do divadla tiež dosadený Attila Vidnyánszky, pozn. prekl.), teraz nasleduje premiéra. Neviem, aké je riešenie, no viem, že dostali do veľmi ťažkej situácie vás študentov, rovnako ako pedagógov. Nezabudnite, svoj osud máte vo vlastných rukách, ešte vždy rozhodujete o tom, či chcete byť štatistami alebo hrdinami, či chcete byť súčasťou tejto hry, alebo radšej napíšete novú.”

Szabolcs Hajdu

(preklad: autorka článku)