„Chcela by som sa vrátiť do obdobia prvej knihy, ale viem, že tam už nepatrím”

Dominika Moravčíková (1992) je víťazkou súťaží Básne SK/CZ 2019 a Poviedka 2019. V minulom roku debutovala básnickou zbierkou Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža, ktorá sa stala knihou roka 2020 podľa Pravdy v kategórii pôvodnej tvorby.

Kedy ste začali s písaním a kto vás inšpiroval, podnietil alebo usmerňoval na tejto ceste?

Písať som začala od čias, kedy som dostala svoje prvé detské zápisníčky. Môj prvý príbeh bol o kohútovi a sliepkach, ktoré ho uctievali. Okrem toho som si vášnivo zapisovala dialógy ľudí v mojom okolí, fascinovala ma hlavne prostorekosť a nárečie. Doteraz je pre mňa priama reč v próze zásadná a veľmi ma baví. V písaní som sa mohla rozvíjať vďaka vzoru v mamine, ktorá vydala zbierku poviedok Čakanka, a neskôr vďaka literárnemu projektu Medziriadky. Ten organizuje letnú školu literatúry, kam som chodila počas takmer celej jednej dekády, posledné ročníky ako členka organizačného tímu. Vďaka literárnym súťažiam som spoznala napríklad vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu či literárnu vedkyňu Martu Součkovú. Súťaže sú veľmi užitočné pre literárne sieťovanie a budovanie vzťahov s rovesníkmi, ktoré si dovolím označiť za celoživotné.

V jednom rozhovore ste spomínali, že ste na svoju knihu čakali celkom dlho. Mysleli ste počas písania alebo neskôr počas spracovania knihy, že by mohla mať až taký úspech? Po debute vás pochválili viacerí uznaní autori ako Jana Bodnárová, Mila Haugová, Juraj Kuniak a Zofia Bałdyga.

Kniha vznikla zvláštne spontánne a rýchlo, jej jadro som písala behom dvoch-troch mesiacov. Obsahuje v nej aj zopár starších textov, ktoré sa nazbierali počas rokov štúdií. Je pre mňa pozoruhodné, ako vznik knihy ohraničuje skúsenosť minulého roka so zatváraním podnikov a hraníc – knihu som dokončila tesne pred jarnou karanténou, a krátko na to, ako v Prahe znovu otvorili podniky, som v Starbuckse do textov zanášala jazykové korektúry od pána Mariána Andričíka. Od jari sa toho veľa zmenilo a už by som v dôsledku prežívania minulého roka niečo tak celistvé a koncentrované teraz nevytvorila. Moja súčasná tvorba poézie predstavuje štrbavé fragmenty, prerušované urgenciou iných povinností alebo zážitkov, ktoré sa ešte nedajú popísať. Úspech prvej knihy je pre mňa vzdialený a skôr závidím svojej minulej verzii, že sa dokázala ponoriť do toho prostredia, v ktorom sa texty knihy odohrávajú. Chcela by som sa do toho obdobia vrátiť a prežiť ho znovu, ale zároveň viem, že ja v svojej súčasnej podobe tam už nepatrím.

Jemne lavírujete medzi súčasnou dobou a stredovekom. Niektoré básne zo zbierky majú folklórnu líniu, obsahujú rozprávkovo-baladické prvky, a napríklad cyklus Deti Hamelnu je napísaná na základe legendy z roku 1284. Aký prístup si podľa vás ľudové povesti a folklór ako celok zaslúžia?

Pracujem s folklórom a povesťami, pretože vlastne sama nejaké legendy vytváram. Aj keď to nie je skutočný folklór, pretože ten sa zdieľa a variuje tým, ako sa šíri medzi ľuďmi. U mňa je to teda len určitá autorská póza, nemôžem labolatórne vytvoriť folklór alebo legendu. Táto umelosť však nemusí prekážať, ak na túto hru čitateľ či čitateľka pristúpia. Tiež si myslím, že moje básne odkazujúce na súčasnosť sa podľa mňa nelíšia od tých stredovekých – zdá sa mi, že majú spoločný hlas – rozprávača, určitého špekulanta, ktorý sa rád rýpe vo veciach viery a v možnostiach správneho života, ale zároveň tiež veľmi rýchlo vynáša súdy nad ľuďmi a nad svetom.

V cykloch Váha tvojho rómstva a Čas Koptov otvorene píšete o kontroverzných témach ako náboženstvo, rómstvo a migrácia. Z čoho vychádza váš životný postoj?

Jedna vec je politická rovina týchto tém, druhá osobná skúsenosť, z ktorej vychádzajú oba texty, a bez ktorej by nevznikli. Poézia určite môže byť médiom politických myšlienok, niekedy aj pre mňa je, ale v týchto prípadoch ide o reálne deje a ľudí. Migrácia je zásadná preto, že naráža na tému domova a tradície. Je otázne, či si so sebou môžeme zobrať svoje zvyklosti a celé spoločenstvá a ich štruktúry, keď sa presúvame. A presúvanie sa nemusí mať vždy také dramatické podoby. Keď mladý človek odíde za štúdiami do cudzieho mesta či aj štátu, už sa ho tieto otázky dotýkajú, a nielen to – môže sa stretnúť s vlastnou inakosťou, takou, ktorá predtým nemusela existovať, a zase iné inakosti – napríklad voči vlastnej rodine – môžu zmiznúť. Ďalší rozmer je, že kvôli klimatických zmenám zanikajú celé miesta a s nimi späté kultúry, čo spôsobuje migráciu v zmysle novým spôsobom nevyhnutného osudu. V našej dobe teda nadobúdajú novú dôležitosť otázky toho, kde je možnosť žiť, kde zapustiť korene a kde ich pretrhať.

Na čom teraz pracujete?

Pracujem na románovej próze, na ktorú som dostala podporu od Nadácie Tatra banky a následne od Fondu na podporu umenia. Okrem toho sa občasne po večeroch venujem editovaniu poviedok pre poviedkovú zbierku s názvom Dom pre jeleňa. Rovnomennú prózu, ktorá zavŕši túto zbierku, som mohla napísať vďaka rezidencii Kina Úsmev v Košiciach, ktorú som absolvovala v minulom roku. Chcela by som sa prepracovať aj k druhej zbierke básní, ale na to je ešte skoro. Teraz sa venujem hlavne doktorandskému štúdiu a písaniu odborných textov. Snažím sa teraz trochu spomaliť a myslieť na to, že tvorbu netreba preceňovať, aj keď v zásade pre mňa platí, že som bez nej celkom stratená.