Terapia za cenu lístka do kina

Film Hajni Kis, ocenený Cenou divákov na CineFeste, vyvracia všetky výhovorky, ktorými sa niekedy pokúšajú zachraňovať debutujúcich filmárov alebo maďarské filmy, hlavne maďarské autorské filmy. V tomto prípade vznikol film za krátky čas, s nízkym rozpočtom, bez profesionálnych hlavných hrdinov a na prvý pokus je výsledok fenomenálny.

Spotrebiteľské návyky, verejný život, politika a iné činitele majú vplyv na vývoj filmárskeho priemyslu, ale platí to aj naopak. Z momentálne platných alebo práve sa tvoriacich trendov možno vydedukovať väčšie či menšie zmeny v spoločnosti. Jednu z takýchto zmien možno spozorovať v spracovaní vzťahu rodič-dieťa. Prirodzene, takýto dôležitý a zásadný problém je nevyhnutnou súčasťou mnohých diel, ale to, ako túto tému v poslednom čase poníma filmová tvorba, nám dovoľuje dospieť k záveru, že sme pomaly pripravení kolektívne čeliť našim generačným traumám.

Tvorcovia čoraz častejšie problematizujú vzťah matka-dieťa alebo otec-dieťa z hľadiska traumy. Samozrejme, bolo by prehnané tvrdiť, že filmy, ktoré vznikli doteraz, sa na teito problémy pozerali výlučne z jednej strany, ako napríklad Veľký tato, Hodiny alebo Sám a sám. Ale aj oveľa citlivejšie a realistickejšie filmy ako Šťastie na dosah, Strom života alebo Infinitely Polar Bear sú viditeľne „dielom inej doby”. Pretože realistická dramaturgia zameraná na drobné veci začala dominovať naozaj len v uplynulých rokoch; sú to oveľa priamejšie príbehy, ktoré sekajú priam do živého a ponúkajú náhľad do celkom intímnych životných situácií. Diela takéhoto charakteru zaplavujú kiná a streamovacie plochy v každom žánri, spomeňme napríklad maďarský seriál s názvom Terápia, ktorý tento názor dokazuje aj bez ďalšieho vysvetľovania, rovanko aj miniséria Mare z Easttownu, ale aj The Act, založený na skutočnom príbehu či horor s názvom Bež!, ktorý sa venuje podobnej téme.

Teraz akoby sa však dostali do svetla reflektorov aj otcovia: menej náročný film V úskalí s Billom Murrayom, o niečo dramatickejší Výnimočný priateľ, nedávno debutujúci Stillwater, no aj maďarský dokumentárny film spracúvajúci tvrdú realitu (aj keď prostredníctvom rozprávky) Tales from the Prison Cell sú súčasťou tejto vlny. A všetky sú plodmi minulého roka. Dokonca aj na tohtoročnom maďarskom festivale krátkych filmov Friss Hús (v prekl. Čerstvé mäso), kde sú vo veľkom počte zastúpení začínajúci nádejní autori, bolo jednou z „najvychytenejších” tém spracovanie roly otca (Ballagási cipő/Absolventské topánky, Mila, Csendes környék/Tiché prostredie). Z tohto vyplýva, že trend je naozaj prítomný, a nie je to len krátky záblesk, ale nová úroveň charakteru filmov, ktorá nám pomáha byť citlivejšími, napomáha duševnej práci.

Rodičia sa čoraz menej objavujú v úlohách vševediacich alebo všemocných, vo filmoch už pravidelne vystupujú ako priemerní ľudia, ktorí robia prešľapy a chyby, no teraz sú už možno pripravení poprosiť o odpustenie, na základe ktorého sa môže začať spracovanie traumy. Novým a bez pochýb významným dielom je dráma Iná svorka, ktorá na tohtoročnom CineFeste získala Cenu divákov.

Tibi (Gusztáv Dietz), vymakaný vyhadzovač, toho už zažil veľa, žije u svojho brata a je očividné, že do pomerne normálnych všedných dní utiekol pred oveľa horším životom. Niki (Zorka Horváth) je vyšitá tínedžerka, ktorú vychovávajú starí rodičia v skromných podmienkach, ale dievča – rovnako ako muž – len ťažko zvláda životnú situáciu, v ktorej sa ocitlo proti svojej vôli. Aj bez slov je jednoznačné, že osudy dvoch hlavných postáv, ktoré sa zdajú byť vzdialené, sa spoja, Niki by otca totiž nemohla zaprieť: kvôli svojmu správaniu musí stále čeliť systému, v ktorom žije. Keď sa dievčatko dozvie, že jej otec, s ktorým má zakázané udržiavať kontakt, sa dostal z väzenia, potajomky ho vyhľadá na pracovisku. Svojho otca, ktorého dávno nevidela, teraz sleduje, ako brutálne bije jedného z návštevníkov (?) nočného klubu. To ju však neodradí od toho, aby sa k nemu pridala napriek dôraznému namietaniu muža, zdravého rozumu i starej mamy. Dvaja „vyvrheľovia” pomaly nájdu cestu jeden k druhému a vytvoria nezničiteľné spojenectvo, ktoré slúži ako ochranný štít pred problémami vonkajšieho sveta, až kým život znovu nezasiahne.

Ide o prvý celovečerný film Hajni Kis. Tejto vete sa oplatí venovať pár minút zamyslenia. Režisérka si totiž vybrala neľahkú cestu, v prípade debutujúcich režisérov celovečerných filmov na nich striehne množstvo prekážok. Máme tu príbeh rozpadnutej rodiny, ktorý možno nazvať už takmer klasickým, kde láska a prítomnosť dieťaťa zaručujú, že rozličné prekážky napokon povedú k opätovnému zjednoteniu. Okrem toho tu bola kvôli veľkému citovému náboju šanca že zobrazenie bude premrštené a  zveličené, obzvlášť preto, že film pracuje s archetypmi. Odsúdený vyšportovaný záporák, v ktorom však prebýva dobro, a búriaca sa tínedžerka, ktorá v skutočnosti len túži po láske, dávajú šancu príbehu, ktorý priam priťahuje klišé a vyhnúť sa im hraničí takmer s virtuozitou. Nevraviac o tom , že na zobrazenie všetkého si režisérka vybrala dvoch nehercov (čo vysvitlo len neskôr, pretože hrajú veľmi presvedčivo a uchvacujúco). Hajni Kis však neváhala zariskovať a nepochýbne jej to vyšlo.

Iná svorka totiž formuje z ošúchaného príbehu príbeh až bolestivo ľudský, ktorého zavŕšením je dokonca veľmi odvážny výsledok. Hoci emocionálny náboj je naozaj veľký, nie sú tu lepkavé teatrálne výstupy alebo neopodstatnené emočné vývinové skoky. V záujme jednoduchšieho spracovania používa v skvelom pomere humor, ktorý dobre sadne, nebagatelizuje. Z drámy sa však nestane dramedy, ľahko v nej spoznáme seba a prostredie okolo nás: je to taký pravý maďarský, trochu zatrpknutý a sebareflexívny humor.

Chudobné, ošúchané a zanedbané prostredie na predmestí by sme mohli chápať aj symbolicky – zobrazuje duševný svet a izolovanosť hlavných postáv. V každom prípade však môžeme bez pochýb tvrdiť, že vďaka týmto miestam je to, čo vidíme, nekonečne autentické. Rovnako ako humor, aj tu je šanca sa stotožniť: keď vidíme na veľkom plátne až skľúčujúco „retro“ byt starých rodičov, obitý stánok s hotdogmi či autobusy, ktoré nám môžu pripomenúť naše vlastné životy. Zároveň zistíme, prečo je dobré pozerať maďarské filmy. (Scény v hromadnej doprave, miesta, kde sa niekedy používa depresívna, rozmazaná kamera, nám môžu pripomenúť zábery z maďarského filmu Kontroll.)

Výstavba postáv svedčí o jedinečnej sofistikovanosti a zmysle pre realitu autorky: už spomínané archetypy totiž líči veľmi detailne, Tibi nie je ten zlý chlap, ktorého v skutočnosti vedie dobrý úmysel: nemotivuje ho všeobecné blaho, neskrýva v sebe postoje protagonistu: svojho brata využíva a so starými rodičmi, ktorí vychovávajú jeho dcéru, nadviaže kontakt iba kvôli peniazom, dokonca sa nepoučí z času tráveného vo väzení, je bezdôvodne agresívny. Hoci bolo trochu príliš rukolapné umiestniť ho do samoľúbeho a bezstarostného prostredia bohatých ako vyhadzovača, z toho, ako sa správa v útulku pre bezdomovcov, je jasné, že tento muž rovnako bezhlavo kope nielen hore, ale aj dole, čo ho neoprávňuje bojovať proti prípadným krivdám. Jedine k dcére prechováva city, a hoci by aj mal šancu jedného dňa byť užitočnou a funkčnou súčasťou spoločnosti, bude za to vďačiť len jej. Jeho láska je teda jediné, čo je v jeho prípade nespochybniteľné.

Tento druh precíznosti a dolaďovania je typický aj pre dej. Na základe príbehu sme po filmoch ako Veľký dar alebo Otec na plný úväzok mohli počítať s výskytom osvedčených zvratov, ale našťastie sa z nich nekoná ani jeden. Hajni Kis sa bravúrne aj naďalej vyhýba šablónam tak, ako sa to mnohým vysoko ceneným dielam nedarí, a na čom si zlámal zuby aj druhý podobný film tohto roka – rodinná dráma o dievčati, ktoré spieva a žije v nepočujúcej rodine CODA/V rytme srdca. Hoci príbeh je celkom jedinečný, na jeho rozvinutie, žiaľ, tvorcovia použili zbierku klišé a fráz, ale aj takto sa mu podarilo získať na festivale Sundance štyri ceny.

Práve preto dúfajme, že sa Iná svorka v rámci rôznych festivalov dostane aj na plátna zahraničných krajín. Autorke sa totiž podarilo vytvoriť autorský film disponujúci potenciálmi masového filmu, ktorý by dôstojne prezentoval Maďarsko na medzinárodných súťažiach a rovnako pred širokým publikom. Jeho odkaz prezentuje skutočné hodnoty tak, že si ho bezprostredne a so sofistikovaným humorom naplno dokáže užiť aj priemerný divák. Ide o citlivý a veľmi dôležitý počin, ktorý ak si pozrú len tí, čozápasia s rodinnými traumami, iste si film získa celosvetovú slávu, ktorú by by si zaslúžil.

Preklad: Lenka Nagyová

Fotky: Nyoszoli Ákos