Športová novinárka Titanilla Bőd: Keď som odchádzala z denníka Új Szó, cítila som sa ako Gagarin

Anonymné komenty o ´poníkových príbuzných´ sa jej dotýkajú, ale nie je to jej problém.

Dodnes si pamätá prvú vetu, ktorú musela ako školáčka vedieť v slovenčine povedať: Žiaci sa zhromažďovali na školskom dvore. 

“V porovnaní s hodinou angličtiny, kde bolo prvou vetou Hello, my name is Titi, je to diametrálny rozdiel, nemyslíte?” – hovorí novinárka TITANILLA BŐD. 

Bol to pre ňu zážitok hodný traumy, ale jej povaha, šikovnosť a cieľavedomosť zlyhanie nepripustili. 

K novinárskej práci ju priviedol starostlivý dedo cez spoločné koníčky: šport a knihy. Vďaka novinám sa naučila mať rada aj slovenčinu. A svoju identitu nedefinuje podľa toho, koho volí v politike. 

Roky ste pôsobili v legendárnom denníku Új Szó a písali ste po maďarsky. Teraz píšete po slovensky. Ako k tomu došlo?

Tak, že som z denníka Új Szó odišla. Ľudia okolo mňa nechceli veľmi uveriť, že som odišla z týchto novín s tým, že nemám žiadne iné miesto, že nemám vyhliadnuté nové zamestnanie. 

Mali ste silný vzťah k týmto novinám?

Počas dlhého obdobia boli veľmi silnou súčasťou môjho života, mojej identity. Keď som z nich odchádzala, cítila som sa ako Gagarin. 

A to už prečo?

Čítala som raz jednu knihu o Gagarinovi, a v nej sa písalo, že nikto nevedel, ako bude po štarte let pôsobiť na jeho psychiku. Aj preto bolo zaistené, že nemusel v rakete dokopy nič robiť, všetko sa prakticky riadilo zo stanice na Zemi. Bola obava, že keď sa v novej situácii, akej ešte nikto nikdy predtým nečelil, od civilizácie veľmi vzdiali, príde o rozum, zblázni sa. Pri odchode z Új Szó som sa cítila veľmi podobne. Teda, že sa asi zbláznim, že možno nedokážem bez týchto novín ďalej žiť. Bola som s nimi bytostne spätá, boli pre mňa nesmierne dôležité. Ale nakoniec som sa nezbláznila, ako ani Gagarin. 

Ešteže ste si tú knižku predtým prečítali. Neoľutovali ste krok do neznáma?

Keďže som podľa všetkého posadnutá lietaním – veď som za posledné týždne trikrát videla Top Gun dvojku – povedala som si, že jednoducho padák sa nedá otvoriť skôr, než človek vyskakuje z lietadla. Až po výskoku. Tak som vyskočila a dúfala, že sa úplne nedolámem. A ani sa to nestalo. Asi tri mesiace po mojom odchode som dostala ponuku zo slovenského denníka SME, ktorý vtedy štartoval s novým projektom Sportnet, či by som mala chuť vstúpiť doň. Povedala som áno. Takže po slovensky som začala písať preto, lebo si ma našli slovenské noviny. Mimochodom, odvtedy som už schytala aj milé poznámky, ako že som ja, taká Maďarka, mohla ísť do slovenských novín. No ako? Nik iný ma neoslovil, túto ponuku som dostala a túto som prijala.

Skočili ste do nového jazykového priestoru. Nemali ste strach?

Samozrejme, bála som sa, ako to celé bude fungovať. Ale chcela som skúsiť, ako mi to pôjde, lebo možnosť písať o športe je pre mňa tá najväčšia motivácia.

Čo vás k Új Szó v minulosti tak pripútalo?

Patrím medzi deti, ktoré sa naučili čítať oveľa skôr, ako začali chodiť do školy. Myslím, že za tým treba hľadať môjho deda. Bol učiteľom zemepisu a dejepisu, vždy veľa písal. Keď som sa narodila, šiel práve do dôchodku. Popri tom však písal básne, rôzne texty o miestnej histórii, príhovory na pohreby, svadby, pytačky. Spolupracoval aj s miestnymi novinami Gömöri Hírlap – Gemerské zvesti, takže ťukal do stroja prakticky každý deň. Ja ako jeho jediné vnúča som mu sedela v lone a vždy som sa ho pýtala: toto je aké písmeno? A toto? On mi všetky tie písmená poukazoval. No a podľa rodinnej legendy som jedného dňa vošla do spálne nášho gemerského domu, kde bolo na stole položené Új Szó, a začala som čítať titulky. Mala som tri roky. A stala som sa v dedine atrakciou.

Všetci v meste poznali vás aj Új Szó?

Tieto noviny boli svojho času súčasťou rodinného života každého Maďara žijúceho na Slovensku. Raz sme nevedeli zohnať aktuálne číslo, čo bolo poučením pre novú životnú etapu, v ktorej som sa o zháňanie novín začala starať ja. Kupovala som ich hneď ráno cestou do školy. Moji spolužiaci to rýchlo zistili, takže ma vždy už v triede čakali a keď som prišla, hneď ich odo mňa brali, aby si prečítali horoskopy a vtip dňa. Stávalo sa, že kým sa vyučovanie skončilo, noviny boli zamastené desiatou, polepené žuvačkou, dokrkvané, takže som cestou domov musela kúpiť ešte jedny. Od istého obdobia som začala snívať, že v týchto novinách raz budem pracovať. 

A nakoniec sa vám to podarilo. Ako ste na to išli?

Dostala som sa do redakcie ešte ako študentka, nie hneď na športové oddelenie, ale postupne sa mi podarilo prepracovať sa aj tam. Dokonca som o Új Szó písala aj diplomovku. Postupne vznikol vzťah, ktorý podľa mňa prospel obom stranám: mne aj novinám. Veľa sme si navzájom dali, do veľkej miery aj vďaka tomu, že moje nápady vždy veľmi podporoval niekdajší šéfredaktor Norbert Molnár. Redakciu viedol jedenásť rokov a pri ňom som vedela realizovať svoje predstavy o tom, ako by noviny mohli vyzerať a ako môžem zručnosťami a skúsenosťami, ktoré mám, dosiahnuť, aby boli také, aké chceme. Z tohto pohľadu je moje terajšie zamestnanie celkom iné, pretože ide o nový projekt, ktorý sa zatiaľ profiluje. Naopak Új Szó bol brand už vtedy, keď som doň vstúpila. Mimochodom, táto značka si nezaslúži, ako s ňou zaobchádzajú teraz. Spravili z nej prakticky regionálny bulvár.

Kde sa zrodila túžba písať práve o športe?

Opäť sa musím vrátiť k môjmu starému otcovi. Okrem iného bol veľkým futbalovým fanúšikom, amatérskym rozhodcom, trénerom, v mnohých triedach učil aj telesnú výchovu, organizoval futbalový život. Od neho som o futbale veľa počúvala. Prvý raz ma vzal na zápas, keď som mala šesť rokov. 

Veľký zážitok?

Veľké očakávania. Dedo mi sľuboval, že budem vidieť, ako padajú góly a že to bude perfektné. Prišlo však sklamanie, zápas skončil 0:0. Totálne som sa nudila. Potom som sa o futbal dlho nezaujímala. Raz však, keď som mala asi trinásť, prišla som zo školy a pýtam sa, či už dedo odišiel na zápas. Rimavská Sobota hrala v ten deň v pohári s Púchovom. Mama vraví, už odišiel. Úplne nevysvetliteľne som prepadla panike, opakovala som, že ja na ten zápas musím ísť, lebo ak nie, už nikdy v živote nebudem šťastná. Mama sa vtedy zľakla a hneď povedala dobre, idem tam s tebou. Prišli sme na druhý polčas, vyhrali sme 2:0. Bolo to v roku 1996 a odvtedy až dodnes som vynechala iba mininálny počet domácich zápasov Rimavskej Soboty. S dedom som na tribúnu chodila pravidelne a veľmi dlhý čas som nevynechala ani jedno stretnutie. Spätne si myslím, že na celom tomto procese ma chytil najmä ten priestor, kde veľa ľudí na jednom mieste cítilo presne to isté, čo ja.

Inde ste taký nezažili?

Odjakživa som sa cítila skôr ako outsider, osamelý vlk, veď som aj jedináčik, aj kamarátov som si našla až v neskoršom veku. Síce som veľa čítala, ale vždy keď som prežívala príbehy z kníh, bol to len môj zážitok a nikoho iného. Futbal bol pravý opak – päťtisíc ľudí sa radovalo alebo smútilo v rovnakom čase na jednom mieste, a to sa mi veľmi páčilo. Preto som tak intenzívne začala premýšľať, ako by sa vo svete športu dalo byť čo najviac a najdlhšie. Bolo mi jasné, že futbalistkou nebudem, trénerkou tiež nie, ani nemám toľko peňazí, aby som si kúpila nejaký klub. Bola tu však možnosť byť novinárkou. 

Takže ste mali veľmi jasné sny, za ktorými ste išli. Čomu vďačíte za túto cieľavedomosť?

Ťažko povedať, ale isté je, že od malička som si pravidelne zaznačovala rôzne motivačné citáty, ktoré som našla v básnických zbierkach alebo na tablách. Napríklad “Álmodtam egy világot magamnak, itt állok a kapui előtt…”, spieva sa v pesničke od skupiny Edda. Čiže “Vysnívala som si život, stojím pred jeho bránami”. Rada sa hlásim k takýmto výstižným mottám, čo sa píšu na maturantské tablá.

Odísť z Új Szó bolo vaše rozhodnutie. Prečo ste tak urobili?

Začala som vnímať, že v týchto novinách už nebudem môcť naplniť svoje osobné ambície. To bol prvý dôvod, pre ktorý som začala uvažovať o odchode. Bola som však vtedy zástupkyňou šéfredaktora Jánosa Lajosa, presne som vedela, v akom stave sú noviny a nechcela som ho nechať v štichu. No potom ho odvolali, prišiel nový šéfredaktor a mne už pri prvom stretnutí s ním bolo jasné, že naše predstavy sú úplne odlišné. A že rozdiely sú neprekonateľné. 

Mal utrpieť aj šport?

Tam by to pravdepodobne bolo viditeľné minimálne. Lenže s novinami som vtedy už bola natoľko spätá srdcom aj pozíciou, že mi nemohlo byť jedno, čo sa v nich deje. Neskutočne ma rozkol trápil. Aj dovtedy ma vedelo hnevať, keď niečo nešliapalo, a najmä, keď sa to dialo z pohodlnosti. Okej, nie vždy sa musí všetko vydariť a každý môže urobiť chybu, ale neznesiem, keď je niekomu všetko jedno alebo na to kašle. Možno to vyznie blbo, ale aj na výrobu sračkových novín treba veľa energie a stačí iba trocha viac pozornosti a nasadenia, aby bol výsledok oveľa lepší. 

Ako sa prejavili odlišné predstavy?

Nový šéfredaktor prišiel niekoľko mesiacov pred voľbami a ja som mu hovorila, že treba vymyslieť, ako budeme spracúvať voľby. Veď tu máme maďarskú politickú stranu, ktorá sa už dlho nedostala do parlamentu, potom druhú, ktorá má veľmi poškodené renomé kvôli spolupráci s Ficom, takže by sme mali čitateľom dať čo najobjektívnejší obraz o tom, čo v konkrétnych tematikách tieto strany prinášajú a ponúkajú. Vymyslime, ako na to, či napríklad formou dvojrozhovorov s odborníkmi, ktorí zastupujú jednotlivé strany, alebo nejako inak. Na to som dostala odpoveď, že ľudí nezaujíma politika, ľudí zaujíma, keď v Komárne vykradnú susedovu garáž. Od tej chvíle som vedela, že toto už nie je moje miesto. Po odchode som ešte chvíľu kupovala noviny a potom som zistila, že som z nich iba nervózna. Dnes je to už minulosť, síce ju ešte stále nemám v sebe celkom spracovanú, ale je to za mnou. 

Denník Új Szó reprezentoval dlhé roky maďarskú národnostnú menšinu na Slovensku ako jediné celoštátne tlačené médium. Stále ide o pomerne veľkú cieľovú skupinu aj v porovnaní s ambíciami iných, väčšinových médií. Čím sa majú podľa vás menšinové noviny zaoberať? Ako majú s menšinovou otázkou pracovať?

Ak hovoríme o Új Szó, sú to nielen noviny, je to aj inštitúcia. A keďže sa prihovárajú k menšine, ktorá je vďaka jazyku veľmi dobre rozoznateľná, zastávajú aj funkciu komunitnú a majú aj verejnoprávne úlohy. Preto by malo byť dôležité, aby sa v nich prinášali témy, ktoré fokusujú na záujmy Maďarov žijúcich na Slovensku. Treba totiž počítať s tým, že nikde inde nebudú tieto témy spracované. Ak sa napríklad riešia zákony, o ktorých rozhodujú naši politici, práve noviny ako Új Szó majú myslieť na to, ako sa tieto zákony odrazia na živote menšín. Alebo sa majú zamerať na zaujímavých ľudí, ku ktorým môžeme z hľadiska spoločnej identity vzhliadať, napríklad, keď žijú v meste, odkiaľ pochádzame, alebo chodili do rovnakých škôl. Skrátka, keď nejaký Maďar žijúci na Slovensku dosiahne úspech, či už doma alebo za hranicami, treba o ňom hovoriť viac a hlbšie, ako možno hovoria iné médiá. Vďaka takýmto športovcom so svetovými úspechmi alebo hercom, ktorí sa presadia na európskej filmovej scéne, či chlapcovi z rožňavského gymnázia, ktorý sa na americkej univerzite venuje atómovej fyzike, sa bude príslušník národnostnej menšiny cítiť lepšie a eliminuje sa jeho pocit druhoradého človeka v tejto krajine. 

Prečo by mal tomuto pocitu prepadať?

Pretože na nepochopenie identity stále naráža. Prejavuje sa to v drobnostiach, ale dotýkajú sa ho. Napríklad v slovenskej tlači často skomolia maďarské mená ako László či Gyula a stane sa z nich Lázsló či Gulya. Pritom na tých istých stránkach sú bezchybne napísané zložité poľské či francúzske mená. Ja v tom cítim akúsi nevedomú degradáciu. 

Je otázka, koho považovať za Maďara žijúceho na Slovensku. Ako zisťujete pri respondentoch, ktorý z nich sa takým cíti byť?

Nerada dávam komukoľvek otázku, či sa cíti byť Maďarom alebo nie, lebo si myslím, že ide o osobnú vec. Skôr sa vždy opýtam, či môžem jeho meno uviesť po maďarsky alebo po slovensky. A podľa toho, ako na to zareaguje, už viem, či mu vadí alebo nevadí, ak ho budú považovať za príslušníka tejto menšiny. Nesmierne ma rozčuľuje, že maďarská národnosť sa stala politickou otázkou, takou silnou kartou pre súčasnú maďarskú vládu, ktorá presahuje hranice. Keď nesúhlasíš s Orbánovou politikou, nie si pravý Maďar. Lenže ja svoju maďarskú identitu nedefinujem podľa toho, koho volím. Otázka mojej identity predsa v mojom živote existovala oveľa skôr, než som vôbec vedela, že existuje nejaký Viktor Orbán. Veď som sa so slovenčinou konfrontovala od detstva! 

Aká bola táto konfrontácia?

Chodila som do maďarských škôl a doma sme sa rozprávali iba po maďarsky. Na prvej hodine slovenčiny som stála zoči-voči faktu, že by som mala vedieť rozprávať jazykom, ktorý mi je cudzí a vôbec ho neovládam. Dodnes si pamätám prvú vetu, ktorú som mala na základe uvedeného obrázku bez akéhokoľvek textu v učebnici vedieť povedať: Žiaci sa zhromažďovali na školskom dvore. V porovnaní s hodinou angličtiny, kde bolo prvou vetou Hello, my name is Titi, je to diametrálny rozdiel, nemyslíte? Tá slovenská veta je pre mňa dodnes traumou. A pritom moje maďarstvo nemá vôbec nič spoločné s tým, kto je premiérom na Slovensku alebo v Maďarsku. O to viac ma hnevajú poznámky typu ´keby si bola riadna Maďarka, nepracovala by si v slovenských novinách´. 

Toto naozaj niekto v 21. storočí vypustí z úst?

Samozrejme, a všeličo podobné. Napríklad, že ozajstný Maďar nebude predsa hrať za slovenskú reprezentáciu. Ale sú to oveľa komplexnejšie otázky. A presne pre toto sa nechcem vo svojich rozhovoroch pýtať respondentov, či sa považujú za Maďarov. Rozumiem im, mnohí sa potom môžu cítiť nepríjemne, môžu mať obavy z toho, že u niektorých trénerov alebo v niektorých kluboch sa kvôli tomu môžu dostať do háklivej situácie. Pokúšam sa vysvetliť aj svojim kolegom v Sportnete, že keď napríklad píšu o športovcoch maďarskej národnosti, nech sa snažia obísť výraz „Slováci“, nech radšej napíšu, že sú to reprezentanti Slovenska. Existujú už predsa celkom dobre guideliny, ako hovoriť v istých situáciách o ženách alebo o gayoch, takže podobne musíme nájsť ten správny jazyk aj v prípade príslušníkov národnostných menšín, aby sa necítili nepatrične, nepríjemne, nebodaj ponížene. 

A čo diskusie pod vašimi článkami na webe?

Aj tam sa nájdu perly. Nedávno mi pod jeden môj článok nejaký anonym napísal, že slečna Bődová asi nemá nič iné na práci, len písať o svojich poníkových príbuzných. Predstavila som si seba na tom malom poníkovi, a potom aj všetkých mojich príbuzných a vybuchla som do rehotu. Boli aj komenty, ktoré mi veľmi zle padli, ale na tomto som sa perfektne pobavila.

Napokon ste sa ale so slovenčinou skamarátili. Čo vám pomohlo?

Veľký zlom nastal, keď som začala fandiť rimavskosobotskému futbalovému mužstvu. Bola som zvedavá na všetko, čo sa okolo neho deje, zaujímalo ma každé šuchnutie. Preto som si začala každý deň kupovať slovenský denník Šport a konečne prvý raz v živote používať slovenčinu na to, na čo jazyk slúži – na komunikáciu, porozumenie a získavanie informácií. Vtedy som pochopila, že slovenčinu nevymysleli na to, aby trýznili nešťastné decká v školách, ale že jej používanie má aj nejaký praktický cieľ, a že je dobre vedieť sa ním vyjadrovať, navyše som mala nový zdroj, mohla som sa dozvedieť viac. Cestou do školy som už potom kupovala dvojo novín, maďarské aj slovenské. 

Titanilla Bőd

* Pochádza z Rimavskej Soboty, kde zažila najväčší futbalový boom v histórii mesta, čo ju nasmerovalo na novinársku dráhu 
* Vyštudovala žurnalistiku na Fif UK v Bratislave
* Už popri štúdiu písala pre denník Új Szó, kde neskôr deväť rokov viedla športové oddelenie a neskôr pôsobila ako zástupkyňa šéfredaktora 
* Miluje prácu v teréne a rozhovory so zanietenými ľuďmi. 
* Reportérsky pokrývala z miesta diania štyri olympiády, odkiaľ napísala aj celý rad fejtónov
* Okrem futbalu je jej druhou srdcovkou krasokorčuľovanie, od roku 2004 nechýbala ani na jednom európskom šampionáte 
* V tíme Sportnetu pôsobí od augusta 2020

Dá sa povedať, že sa vám slovenčina zapáčila?

Špeciálne si pamätám jedno slovo z toho obdobia. To bolo tak: jeden horolezec menom Juraj Kardhordó – mal pekné maďarské meno – a jeho druh Rybanský išli spolu na expedíciu. Na titulke Športu vtedy napísali: Rybanský mŕtvy, Kardhordó nezvestný. Netušila som, čo znamená nezvestný, a tak som celý deň v škole sedela v strese, čo sa stalo s Kardhordóm. Musela som vydržať, kým prídem domov a vyhľadám v slovníku, čo to slovo znamená. Potom, po mnohých rokoch, som si uvedomila, že je to vlastne veľmi pekné slovo, a že v maďarčine podobné na vyjadrenie takého stavu neexistuje. V maďarčine sa nepovie, že je niekto nezvestný, teda, že nemáme o ňom zvesti, ale že jednoducho zmizol, je zmiznutý. Až potom som si dala dokopy, že aj v názve novín Gemerské zvesti je slovo zvesť, ktoré je základom slova nezvestný. 

Ako je možné, že dodnes sa deti v maďarských školách trápia so slovenčinou? 

Myslím si, že môžeme hovoriť o knihách a metodike, ale hlavná otázka stojí inak: prečo dodnes majú učitelia aj žiaci pocit, že maďarské deti musia perfektne hovoriť po slovensky. Celý stres totiž pramení z toho. že nemôžete urobiť chybu. Keď sa učíte po anglicky, nikto od vás neočakáva, že budete hovoriť perfektne. Chodievam často na krasokorčuliarske podujatia, medzinárodné súťaže, majstrovstvá Európy a sveta, kde sa stretáva veľká medzinárodná komunita, a každý rozpráva na nejakej úrovni po anglicky, niekto horšie, niekto lepšie. Nikoho nezaujíma, či dobre použijem vo vete past perfect, podstatné je, že sa rozprávame o tom, čo nás baví, čo máme radi. Každý na svojej úrovni. Slovenčina pre Maďarov je však strašiakom, lebo majú obavy, že na základe nej budú nejako súdení, a žiaľ, často ich podľa nej naozaj súdia. A pritom by bolo dobré zamyslieť sa skôr nad tým, ako väčšine vysvetliť, že slovenčina pre nás ako pre menšinu nie je prvý jazyk. A že príslušník menšiny nebude dokonale rozprávať po slovensky. Ale nebude preto ani menejcenným človekom.

Zažili ste tiež trápnu situáciu?

Napríklad, keď som sa dostala na univerzitu. Na seminári docenta Jána Sanda, ktorý nás učil rozhlasové predmety, sme sa museli predstaviť. Už vopred som sa na to pripravila a naučila som sa tých pár viet o sebe, a povedala som aj, že som prišla z gymnázia v Rimavskej Sobote. On sa spýtal, z ktorého, a ja hovorím: „Tam je len jeden gymnázium.“ Pozrel na mňa a hovorí: „Jedno gymnázium.“ To bol môj koniec, v tej chvíli som mala pocit, že sa prepadnem od hanby, že sa podo mnou otvára zem. Po pár mesiacoch sa ukázalo, že nie som najväčšou lúzerkou v krúžku a myslím, že moji spolužiaci si ma obľúbili. Od nich som sa naučila výrazy typu “obsaď mi fleka” alebo “kúpila som si boty za tri litre”, s čím som mala väčšie problémy ako s akademickým jazykom. A keď raz prišla reč na historku s gymnáziom, ukázalo sa, že nikto z nich si ju nepamätá, oni si nevšimli vôbec nič, iba ja. Odvtedy však viem, že slová, ktoré sa končia na -um, sú stredného rodu.

Ako ste sa cítili, keď ste prehodili výhybku na písanie v slovenčine?

Keď som nastúpila do SME – Sportnetu, mala som už za sebou zopár malých článkov pre denník Šport, boli to referáty zo zápasov, a tiež pár článkov o krasokorčuľovaní. Pamätám si, že počas prvých dvoch týždňov ma každý večer brutálne bolela hlava, mala som pocit, že mi vybuchne a vravela som si, že ak to takto pôjde ďalej, určite nemôžem pokračovať, lebo takto sa nedá existovať. Potom to prešlo. Dodnes však cítim, že v maďarčine funguje celkom iný flow ako v slovenčine. Kamaráti mi vravia, že som na seba veľmi prísna, ale stále im hovorím, že rozdiel medzi tým, ako píšem po slovensky a ako po maďarsky, veľmi cítim. Keďže v slovenčine myslím inak ako v maďarčine, aj po rokoch praxe sa stále cítim trochu čudne, keď púšťam z rúk slovenské texty. 

Vaše vtipné olympijské denníky písané pre Új Szó boli svojho času veľmi populárne. Budete také písať aj po slovensky?

Je to otázka budúcnosti a veľa nad tým rozmýšľam, aj keď sa mi zdá sa mi, že slovenská publicistika je apriori iná ako maďarská.

V akom zmysle?

Maďarská je literárnejšia. Všetci maďarskí spisovatelia a básnici boli v podstate aj novinári. Vidím to tak, že všetko, čo človek v detstve a v škole nasal cez literatúru, je v jeho vedomí a ovplyvňuje to jeho myslenie aj písanie. Maďarský novinársky jazyk vnímam ako expresívnejší aj subjektívnejší, často sa odvoláva na umelecké texty. Tento prístup zatiaľ v slovenskom prostredí veľmi nenachádzam, a keď som sa o to pokúsila, vždy mi to z článku vyškrtli. Porovnávať priebeh písania v dvoch jazykoch je však pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť. Napadá mi teraz legendárny výrok veľkého futbalového reportéra Knézy Jenőho. V jednom zázname raz v obrovskom zápale vykríkol: “A védelem a védelem, a szívemen a félelem!” (Obrana, obrana, v mojom srdci obava). Vyšlo to z neho v rýmoch, absolútne sa to hodilo k danej situácii, bolo to veľmi úprimné, v podstate nič špeciálne, ale originálne a vtipné. Pri všetkej úcte, je pre mňa nepredstaviteľné, že by sa Marcel Merčiak niekedy takto poeticky vyjadril.

Vašou srdcovkou je krasokorčuľovanie, aj vďaka nemu ste precestovali svet. Prečo práve tento šport? 

To sa musím vrátiť do roku 2001, keď boli v Bratislave majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní. Bola som vtedy ešte gymnazistka, štvrtáčka, sledovala som prenos v televízii, program bol super, Alexej Jagudin bol síce druhý, ale podal najemotívnejší výkon, a ja som začala snívať. Vravela som si, ako je možné, že tam nie som? Vtedy som si zaumienila, že ak niekedy budem mať príležitosť, určite ju nevynechám. V roku 2004 boli majstrovstvá Európy v Budapešti, tak som sa na to zamerala, išla som na vlastnú päsť, s minimálnym badžetom. Zadarmo tam dávali iba trdelník, v ten týždeň som ho zjedla toľko, že odvtedy ho nemôžem ani cítiť. Ale zážitok to bol fantastický, podaril sa mi rozhovor s čerstvým majstrom Európy Brianom Joubertom, pričom s jeho výsledkom nikto nepočítal. Zaujal ma hneď na začiatku a požiadala som ho o rozhovor. Keď sa potom po víťazstve za ním všetci novinári hrnuli, on ukázal prstom v dave na mňa a povedal – najprv ona, jej som to sľúbil. Neopakovateľný pocit. Na ďalší rok boli majstrovstvá v Turíne, potom v Lyone, podarilo sa mi dostať na oboje a odvtedy som nevynechala žiadne majstrovstvá Európy.

Ako sa vám písalo o krasokorčuľovaní?

V porovnaní napríklad s futbalom, kde už existuje istý úzus, ako o ňom písať, krasokorčuľovanie bolo v období, keď som sa oň začala zaujímať, v podstate neprebádaný novinársky terén, v maďarčine akoby neexistoval korpus, ktorý by fungoval vo všeobecnom povedomí. O to viac ma bavilo tento jazyk a spôsob písania vymýšľať, vytvárať. Milujem tento proces. Inak, viacerí sa čudujú, ako to, že píšem o športe, keď nie som športovkyňa. 

A dotýka sa vás to?

Mám na to tiež príhodu. Raz som stála na futbalovej tribúne v Rimavskej Sobote s troma chlapmi. Pozeráme zápas a jeden z nich hovorí, len tak pred seba, do vetra: tu medzi nami je niekto, kto nikdy nehral futbal, a predsa o ňom ide písať. Na to som – tiež len tak pred seba, do vetra – zahlásila: no tak napíšme článok všetci štyria, budeme naň mať dvadsať minút. Som zvedavá, ktorý z nich bude najlepší. Podľa mňa môj. 

Vaša veľká chuť písať sa ukázala aj v knižke, ktorú ste napísali o brankárovi DAC-u Jánovi Novotovi. Čím vás oslovil jeho príbeh?

Jani Novota pôsobil v DAC Dunajská Streda v roku 2008 a veľmi dobre chytal, stal sa najlepším brankárom tej jesene. Vtedy som s ním vo vianočnom čísle Új Szó pripravila dlhý rozhovor. Stretli sme sa v Café Vienna, začali sme sa rozprávať a jeho slová ma tak uchvátili, že som si pomyslela, ja o tomto človeku raz určite napíšem knihu. Ten pocit ma neopustil, sledovala som ho ďalej. K brankárom mám špecifický vzťah, ako bývalá hádzanárska brankárka som presvedčená, že byť brankárom je otázka duševného nastavenia. 

Ako má byť duševne nastavený brankár?

Je súčasťou tímu, ale predsa stojí mimo, má iné úlohy ako ostatní a od začiatku cíti oveľa väčšiu zodpovednosť. Keď je tento pocit človeku cudzí, nikdy sa nestane brankárom. Myslím, že ho mám tiež. Keď brankár urobí chybu, už to nikto nenapraví a on sa dokáže veľmi trápiť. Vedela by som z fleku vymenovať päť-šesť prípadov, keď som ako novinárka spravila chyby. Doteraz mám z toho nepríjemný pocit. 

Jani Novota sa narodil v roku 1983 rovnako ako ja, naraz sa nám rozbiehala kariéra, naraz sme si formulovali, čo znamená ustáť si miesto. Robila som s ním mnoho rozhovorov, bezprostredne po zápasoch, alebo po telefóne, niekedy dlhšie, niekedy len krátke, a stále ma sprevádzala myšlienka, že sa o ňom chcem oveľa viac rozpísať. Jeho kroky počas kariéry sa mi skladali v hlave ako samostatné kapitoly. Napokon jeho story začala mať pre mňa skutočne knižné rozmery. Vyhupol sa z neznámeho prostredia, keď mal zasvietiť, takmer skončil, potom sa vrátil, akoby stáli pri ňom rozprávkové víly, ktoré mu pomohli, keď sa zle rozhodol. 

To sa bežne u športovca nestáva?

Podľa mňa nie. Poďme ďalej: začal hrať v Senci, prišla fúzia s DAC, čo bola opäť celkom nová situácia. Na zápas chodili tisícky divákov, on bol hviezdou, neskôr kapitánom mužstva, mal to náročné, musel na seba vziať mnoho vecí. Potom odišiel do zahraničia, keď sa vrátil, našiel si ho viedenský Rapid, čo je klub na európskej úrovni, ale tam bol dlho len náhradníkom, potom sa konečne stal prvým brankárom, potom sa zranil, a keď sa z toho konečne dostal, vymenili ho, skrátka románový život. Musel prekonať množstvo prekážok, ťažkostí, a napokon prišla zásadná situácia, keď musel kariéru z jedného dňa na druhý skončiť, lebo sa zistilo, že má problémy so srdcom a bolo by preňho riskantné pokračovať na profesionálnej úrovni. 

Nebol problém presvedčiť ho na spoluprácu?

Mala som obavy, to je jasné. Prišla som za ním rovno s tým, že chcem urobiť knihu. Prekvapil sa, ale súhlasil. Som mu veľmi vďačná, že mi dal voľnú ruku. Myslím si, že jeho príbeh môže mladých čitateľov obohatiť. Hovorí o tom, čo všetko sa dá dosiahnuť, keď sa človek nevzdáva, a nie je to len o výnimočnom talente. Príbeh je zároveň aj pre tých, čo sa na futbalistov pozerajú trocha zvrchu, myslia si, aký majú futbalisti ľahký, bezproblémový život a iba inkasujú veľké peniaze. Takto to nefunguje. Janimu veľmi ďakujem za úprimnosť, za dôveru. Za to, že dokázal hovoriť aj o ťažkých životných momentoch. 

Predpokladám, že vás už svrbí pero na ďalšiu knihu.

Je to tak, ale bude to niečo celkom iné. Chystám sa na písanie rozprávkovej knižky. Bude o dvoch kocúroch. Inšpirovala ma jedna dávna fotka, ktorú mám z Istanbulu, môjho milovaného miesta, kam sa stále vraciam. Sú na nej dve mačky, ktoré sa snažia vyliezť na bicykel. Po prvý raz mám do činenia s fikciou, je to super, nemusím nikomu telefonovať, nemusím si overovať informácie. Užívam si flow v mojom rodnom jazyku.