Zázraky strateného času

Umelec nemôže mať menšiu ambíciu ako uchopiť večnosť. Túto prirodzenú snahu, samozrejme, sťažuje, že večnosť nemá jednotnú a jednoduchú definíciu, jej podoba sa mení v každom veku a v každej kultúre. V klasickom, antickom ponímaní predstavuje večnosť takú celosť, ktorá v sebe zahŕňa všetky idey, teda archetypy nášho sveta; konkurenčné, kresťanské ponímanie považuje večnosť za také vlastníctvo celosti existencie, ktoré nič neobmedzuje a okrem skutočnosti obsahuje aj všetky možnosti bytia. Kde sa v týchto teóriách nachádza človek – jednotlivec? Svätý Augustín vo svojich Vyznaniach píše, že čas vnímame v súčasnosti spolu s minulosťou a s budúcnosťou – plynutie času sa teda odohráva v nás ako subjektívna kategória. Vychádzajúc z tejto úvahy píše taliansky vedec kvantovej fyziky Carlo Rovelli, že čas je v podstate tá forma, prostredníctvom ktorej nadväzujeme kontakt s okolitým svetom, je teda zdrojom našej identity, ale aj zdrojom bolesti, keďže plynutie času znamená pre nás neustále straty.

Keďže nie sme statické bytosti, skúmať našu existenciu má význam iba v čase, pričom náš vzťah k plynutiu času je ešte stále plný otázok. Preto môžu úvahy o našom vzťahu k plynutiu času v nás vyvolať silné emócie – týkajú sa totiž našich základných zásad vnímania sveta. Snaha uchopiť večnosť sa tým mení na hľadanie strateného času, respektíve na obdivovanie plynutia času.

Ak základom našej identity nie je statické ja, ale procesy, plynutie času a príbehy, k tejto identite patria aj spomienky a očakávania. Nová výstava Eriky Szőke s názvom In vivo pracuje predovšetkým so štruktúrou spomienok a očakávaní, ktoré sledujeme vždy z nestabilnej, kolísavej súčasnosti.

Tvorba Eriky Szőke ponúka nečakaný a prekvapivý pohľad na náš vzťah k času, keďže jej podstatou nie je iba rekonštrukcia spomienok, ale najmä dynamika pohybu spomienok v čase, dôležitou súčasťou ktorej je aj zabúdanie. Práve kreativita foriem zabúdania nadobúda v týchto prácach nové rozmery. Erika Szőke vyvoláva spomienky, aby ich zase poslala do zabudnutia a pozorovaním týchto procesov získavame svojské zážitky o našom vzťahu k plynutiu času.

Fosília znamená skameneninu, teda zachovaný zvyšok starých organizmov. Jedným z druhov fosilizácie je zuhoľnatenie a práve uhlie je hlavnou surovinou v sérii Eriky Szőke s názvom Fosílie spomienok. V tejto komplexnej práci používa umelkyňa ako základ nosič agar, ktorý je produktom morských rias, jeho názov pochádza z malajského názvu pre červené riasy. Uhlie a agar sa dostávajú do kontaktu so zriedenými kvasinkami a vzniká tak špeciálny nástroj na exponovanie negatívov. To je však ešte iba prvá polovica procesu: takto vyvolávané spomienky, takzvané yeastogramy, fotky zobrazujúce scény a chvíle, ktoré by sa mohli vytrhnúť aj z našich životov, postupne zanikajú pred našimi očami. Dehydratáciou sa fotky automaticky scvrkávajú a tajomný proces zabúdania sa stáva viditeľnou realitou. Plynutie času, ako ho zobrazuje Erika Szőke, je melancholické, ale jeho prirodzenosť predstavuje zvláštne spojenectvo medzi neúprosnými pravidlami vedy a krehkosťou poézie.

Podľa fyzikov existuje jediné pravidlo, ktoré oddeľuje minulosť od budúcnosti, a toto pravidlo ako prvý sformuloval pruský vedec Rudolf Clausius. Nie je možné, aby sa teplo samovoľne šírilo z chladnejšieho miesta na teplejšie – poznáme to ako druhú termodynamickú vetu. Clausius vymyslel na tento fenomén pojem entropia, ktorý podľa našich dnešných vedomostí vysvetľuje rozdiely medzi minulosťou a budúcnosťou.

Zmeny teploty teda znázorňujú proces, ktorý v každodennom živote nazývame plynutím času. Erika Szőke spája tieto kategórie brilantne prostredníctvom prístroja s názvom termograf, ktorý zaznamenáva denné výkyvy teploty vo forme grafikonu. Tieto grafikony kombinuje s obrazmi rôznych predmetov – orechového listu, vyhynutých živočíšnych druhov či uhynutých zvierat. Môžeme to vnímať aj ako pokus o ich oživenie, ale aj ako znázornenie jednosmernej cesty teploty v prírode.

Špeciálne prípady práce s termografom sú tie, pri ktorých umelkyňa tento nástroj kombinovala s camerou obscurou, teda s dierkovou komorou – výsledkom je takzvaný termosolarigram, ktorý sleduje pohyb slnka a výkyvy teploty v priebehu jedného týždňa. Vytvorila sa takto zvláštna kombinácia videnia sveta, keďže obraz ukazuje opačným smerom dráhu slnka po oblohe a výkyvy teploty správne alebo naopak. Mohlo by to symbolizovať všade prítomné rozpory, ktoré neumožňujú jednotné videnie sveta – nazvať to symbolom by však bolo mylné, keďže ide o jednorazový fenomén a autonómne dielo, ktoré nachádza svoj význam najmä v kontexte tejto výstavy.

Erika Szőke experimentuje s dierkovou komorou dlhodobo a v sérii termogramy ju využila aj v rámci celoročného pokusu, keď 20. novembra vyvesila prístroj na orech, aby tam zaznamenával zmeny stromu počas jedného roka. Vzniknuté dielo pripomína denník slnka – na zábere dierkovej komory vidíme dráhu slnka, ktorú v popredí ilustrujú konáre orecha. Konáre sú na prvý pohľad statické, ale pohyb slnka im dodáva dynamiku, ktorá píše ich jedinečný príbeh.

Mapovanie procesu zabúdania dopĺňajú vo výstave In vivo dve videá, z ktorých prvé s názvom Vyvolanie zobrazuje zázrak cyklických návratov spomienok prostredníctvom maľby a druhé s názvom Všetko sa opráši pripomína pominuteľnosť s humorom. Tých, ktorí poznajú umeleckú činnosť Eriky Szőke, už neprekvapí, že pri týchto prácach využíva aktívnu pomoc svojich rodičov, ktorí v nich vystupujú nie ako bežní štatisti, ale ako zdroje inšpirácie a v podstate aj spoluautori. Domáce prostredie bolo prirodzeným prostredím umenia Eriky Szőke aj v jej doterajších projektoch: výstava Speculum mundi z roku 2020 používala vo veľkom počte rôzne domáce predmety a nástroje domácej práce. Táto intimita je neoddeliteľnou súčasťou sveta Eriky Szőke, ale nikdy ju nevnímame ako hrubý zásah do súkromia. Video Všetko sa opráši spája spomienky rodičov z mladosti s technikami práce s múkou a cestom a vytvára tak priestor na interpretáciu cez mytologické symboly, ale aj cez osobný vzťah s časom a zabúdaním.

Všadeprítomnosť múky a kvasiniek nám pripomína bohyňu Démétér, ktorá sa v antickom svete starala o zem a roľníctvo. Príbeh jej dcéry Persefony, ktorú vládca podsvetia Hádes unesie vždy začiatkom zimy a vráti začiatkom jari, vysvetľuje kolobeh ročných období a tým udáva aj pravidlá plynutia času. Démétér boli venované aj eleusínske mystériá, ktoré boli akýmsi rituálmi zasvätenia, ale ich presný priebeh zapadol do prachu zabudnutia. Ako keby niektoré práce výstavy Eriky Szőke boli profánnymi úlomkami z týchto rituálov matky zeme.

Kým doteraz sme hovorili najmä o kráse zabúdania, ďalšie práce umelkyne sa venujú konzervácii spomienok, a to naozaj zázračným spôsobom. Rôzne technológie nám umožňujú zachovať obraz, hlas alebo vône, ale dotyk je niečo, čo sa stáva nevyhnutnou korisťou zániku a zabúdania. Dotyk je vec danej chvíle, ktorú zažijeme iba raz a už sa nikdy nevráti. Erika Szőke s tým nesúhlasí – jej séria s názvom Relikvia vytvára cestu k oživeniu dotykov. Chlieb s tvarom dlane babky, či masáž obrazu vytvoreného prostredníctvom agaru – sú to metafory, ktoré vychádzajú z nostalgických ilúzií, ale ich osobný charakter a nezvyčajná forma im dodávajú nový rozmer a stávajú sa jedinečnými relikviami dotykov. Dotyky sú hlavnými motívmi aj série s názvom Doživotné konexie – plecia manželov tu spája chlieb sformovaný podľa tvaru ich pliec. Je to ako zdvojená slimačia ulita, ktorá ostáva prázdna, ak ju opustia, ale zachováva tvar tela, ktoré hostila. Erika Szőke tým nadväzuje aj na svoje staršie práce, ktoré operovali s kváskom, vodou a chlebom ako základnými materiálmi všetkého živého. Nielenže dáva láske a medziľudským vzťahom mýtycké rozmery, ale tieto pokusy rozprávajú o našej odkázanosti vo vzťahu k ľuďom a prírode aj s jemným a jedinečným, akýmsi ontologickým humorom. Vďaka vrstevnatosti, koherentnosti, odvážnym nápadom, subtilnému a múdremu humoru sa stáva projekt In vivo dôležitým míľnikom v bohatej a pestrej tvorbe Eriky Szőke a mne neostáva nič iné ako výstavu s veľkou radosťou otvoriť.

Otvorený ateliér Eriky Szőke s názvom In vivo bol sprístupnený 16. januára 2022 v obci Hrušov. Text vznikol pri tejto príležitosti.