Rozoznávať národnostné menšiny v spoločnosti alebo nie?

Michal Vašečka, Kristína Mojžišová a Michael Szatmary o menšinových médiách, o spôsobe, možnostiach a limitoch ich práce a výzvach do budúcnosti.

Záujem o národnostné a etnické menšiny začína narastať začiatkom 19. storočí s príchodom obdobia napoleonských vojen. Nárast národného uvedomenia po celej Európe spôsobuje, že rôzne väčšinové etnické skupiny si čoraz viac začínajú všímať tých, ktorí sa dostali mimo územia, kde dovtedy žili, alebo sa neskôr dostali pod väčšinové jarmo. Začína sa hovoriť o pozícii Poliakov v rámci Ruska, Rusi zase veľa hovoria o pozícii rôznych národov na Balkáne v duchu Osmanskej ríše, a paradoxne na druhej strane sa vôbec nehovorí napríklad o pozícii Afroameričanov v USA, ani o pozícii Židov v strednej Európe. Situácia sa láme s príchodom prvej svetovej vojny, po ktorej celá téza nároku na sebaurčenie úplne zmenila svet. 

“To, čo nám dnes zo spomenutých tendencií zostalo, je dilema, ktorá nás stále prenasleduje, rovnako ako médiá. Stále riešime, či etnické rozdiely v spoločnosti rozoznávať alebo nerozoznávať,” hovorí sociológ MICHAL VAŠEČKA. Práve na túto tému sa porozprával s hosťami debaty, ktorú usporiadalo Občiasnke združenie Dunszt.sk na tému národnostných menšín v 21. storočí. Svoje otázky kládol šéfredaktorke Redakcie národnostného vysielania Rádia Patria KRISTÍNE MOJŽIŠOVEJ a stand-up komikovi a redaktorovi česko-slovenskej židovskej televízie Tachles MICHELOVI SZATMARYMU. 

Michal Vašečka vidí veľmi dobré dôvody na potvrdenie oboch spomenutých téz. Vysvetľuje, že ak nerozoznávame rozdiely medzi ľuďmi, je to na prvý pohľad prínosné, lebo tvoríme celok, ktorý by smerom dovnútra nemal mať rozbroje, čo je sympatické. Zároveň však upozorňuje, že byť v menšinovom postavení znamená, že človek zastáva túto pozíciu aj vo veciach, ktoré väčšina nevidí, ba dokonca na to nemá ani predpoklady, a tam môže začať problém.

“Ak sa, naopak, sústredíme na myšlienku, že rozdiely zvýrazňovať treba, že ich treba stále vidieť a potvrdzovať, opäť máme problém,” pokračuje Vašečka. Menšinovosť síce vidíme a riešime niektoré súvisiace problémy, ale okolie zároveň utvrdzujeme v rozdieloch, čím rozdiely vlastne neustále prehlbujeme a opäť narážame na problém, pre zmenu problém nachádzať to, čo nás v spoločnosti spája.”

Kristína Mojžišová svojho času veľmi správne pochopila, že ak majú fungovať menšinové médiá, v jej prípade najmä rómske a prorómske, treba v prvom rade urobiť niečo ako rómsku tlačovú agentúru, pretože si nevystačíme s konkrétnymi médiami. Svojím spôsobom začala pred rokmi robiť to, čo by mal robiť štát. Jej cieľom bolo dostať menšinové témy do všeobecného povedomia a ukazovať, ako žijú Rómovia, ako spolužijú s ostatnými Nerómami a ako sa darí situáciu zlepšovať. Dodnes sa snaží prepájať dva svety, ktoré sa z rôznych dôvodov od seba skôr odpájali. V uplynulých siedmich rokoch sa nevenuje len rómskej problematike, v RTVS má na starosti vysielanie Rádia Patria pre šesť národnostných menšín; rómsku, rusínsku, ukrajinskú, nemeckú, českú a poľskú. 

Michael Szatmary si zobral za svoju tému židovskej identity v 21. storočí. Svoje vystúpenia naživo aj v televízii zakladá na humore, často na čiernom a ostrom, aby problém etnického spolužitia odľahčil, ale aby zároveň pripomínal realitu minulosti a upozorňoval na prítomnosť židovskej identity v súčasnosti. Roky viedol časopis Delet odzrkadľujúci život a dejiny židovskej komunity na Slovensku a svoje zameranie neskôr sústredil na internetovú televíziu Tachles. 

“Dnes sa môžeme zhodnúť, že dobré politiky vo vzťahu k menšinám sú tie, ktoré sa snažia nájsť delikátny balans tak, ako to robia spomenutí respondenti,” uvádza Vašečka. Znamená to, že zaraďujú tému do hlavného prúdu spoločnosti, ale zároveň zvýrazňujú rozdiely, nie však tak, aby pôsobili kontraproduktívne. Ide o veľmi jemnú hru alternatívnych médií (pozor, nie dezinformačných), v ktorej nejde iba o menšiny a nie je určená iba pre menšiny. 

Pre tieto médiá sú menšiny privilegovanou kategóriou, pretože na rozdiel od subkultúr a záujmových skupín sú uznané aj legislatívou. Jej súčasťou sú rôzne zákony týkajúce sa menšín, pričom často môžeme byť zaskočení, do akých rôznych zákonov až ich problémy prenikajú. “Je dôležité, aby krajina prejavovala aktívne záujem o integráciu týchto skupín, zároveň však udržiavala ich špecifiká, pretože tie náš celok obohacujú,” dodáva. 

Kristína Mojžišová a Michael Szatmary reprezentujú dve celkom rozdielne menšiny, hoci majú často k sebe veľmi blízko. V tejto súvislosti si Michal Vašečka spomína na moment zo začiatku 90. rokov minulého storočia, keď na Slovensko prišla výskumníčka Rachel Tritt z New Yorku a prvý raz navštívila rómske osady na východe. Bola zhrozená z podmienok, v akých tam ľudia žijú, nemohla pochopiť, ako sa čosi také vôbec môže v tejto podobe diať. Zároveň ju prekvapilo, ako rómski obyvatelia reagovali, keď im povedala, že je Židovka: mali k nej obrovskú, priam neprekonateľnú dôveru. Od prvého momentu bolo evidentné, že našli spoločný pocit. 

“Mal som vtedy šestnásť rokov a bol som tam s ňou,” nadväzuje na anekdotu Michael Szatmary. “Rómovia ma vtedy naučili, aby som sa vedel ohradiť, že nie som gadžo, pretože pre nich, ak som Žid, som Biboldo. Dostal som návod, ako sa obrániť, keby na mňa nebodaj nejaký Romák útočil,” dodáva žartovne Szatmary. Je to on, kto počas celej debaty problém identity odľahčuje, vtipne dopĺňa seriózne výstupy spolubesedníkov a len tým potvrdzuje, na čo sa debata zamerala: hľadať citlivý balans témy, ktorá si zaslúži dostať sa do širokého povedomia.

Kristína Mojžišová: Menšinové médiá sú natoľko alternatívne, ako sú vo verejnosti alternatívne menšiny, ktoré reprezentujú. Hovoria o tom, aký majú menšiny prístup k moci a akú majú silu ovplyvňovať spoločenské dianie. Hlavný problém, s ktorým som sa stretla keď som prišla do rozhlasu, bol, že ľudia okolo mňa vnímali menšinovú žurnalistiku len ako preklad toho, čo sa všeobecne deje v spoločnosti, do menšinového jazyka.

Základný postoj, ktorý vnímam v menšinovom vysielaní, je občiansky postoj. Aj menšiny sú občania tejto krajiny a môj prejav rešpektu voči nim je v tom, že dostanú informácie, ktoré ich robia v spoločnosti rovnoprávnymi. Keď vnímame menšinovú žurnalistiku ako preklad toho, čím žije majoritná spoločnosť, nevnímame špecifiká, ktorými menšina žije.

Čo má byť cieľom menšinového vysielania?

Michael Szatmary:  Teraz ste mohli aj vy vidieť, že Židia nedostávajú veľa slova (smiech z publika). A to bol aj jeden z dôvodov prečo som v roku 1990 založil ako šestnásťročný študent a predseda Československej únie židovskej mládeže noviny pre našu komunitu. Noviny boli najprv pre nás, ale potom sme začali chápať, že na Slovensku stále pretrváva antisemitizmus a rasizmus. A tak som založil Delet, čo bol mesačník, ktorý nebol len pre židovskú komunitu. Jeho cieľom bolo bojovať proti antisemitizmu. 

Prečo hovoríte v minulom čase?

Michael Szatmary: Delet som robil desať rokov, z nadšenia a zadarmo. V roku 2010 sa z neho stal denne updatovaný portál. Písal som naň a aktualizoval ho každý deň až do roku 2017, keď som si povedal, že stačilo.

Kto prevzal štafetu?

Michael Szatmary: Nikto. Stále existuje, len sa neobnovuje. Sú tam tisíce pôvodných článkov.

Pani Mojžišová, ako je to v prípade Rómskej tlačovej agentúry? Prečo zanikla?

Kristína Mojžišová: Hlavný problém bol v tom, že bola vnímaná ako nechcené dieťa. Keď vznikla predstava agentúry, pracovala som v denníku SME kde som mala na starosti články o židovskej a maďarskej komunite. Jedného dňa prišla do redakcie istá pani, aby sme sa venovali rómskej téme. Prischla mi tak nejako prirodzene. Začala som teda vyhľadávať ľudí, ktorí by o rómskej komunite a za ňu vedeli hovoriť. Vznikla séria článkov, ktoré aj majorita pozitívne prijala.

Neskôr som dostala ponuku venovať sa výchove a školeniu rómskych novinárov.  Rozhodla som sa, že sa do toho pustím, absolvovala som kurz, kde som sa učila písať projekty. Všetci lektori si z môjho projektu na Rómsku tlačovú agentúru robili najprv žarty, hovorili mi, že je to blbý projekt, že treba niečo iné. Keď sme začali školiť, chcela som profesionálnu prácu, ale prostredie na to ešte nebolo pripravené. Navyše, chýbala finančná podpora. Agentúra vznikla v roku 2002 a prvý grant sme dostali v roku 2006. Fungovalo sa v zlých podmienkach a ľudia, ktorí prichádzali do agentúry, prichádzali aj preto, lebo chceli robiť politickú kariéru, čo sa nezhodovalo s mojou predstavou.

Niektorí ju aj robia.

Kristína Mojžišová: Áno, niektorí ju aj robia. Chcela som, aby robili novinárčinu, ale proces bol problematický. Vyčeerpal ma natoľko, že som v roku 2015 projekt opustila a odišla do RTVS.

Agentúra ešte funguje?

Kristína Mojžišová: Zanikla s mojím odchodom. Súvisí to aj s jedným z hlavných problémov, ktoré menšinové médiá majú: bojujú so spoločnosťou o to, aby uznala ich právo na informácie o živote svojej komunity, a na to, čo majú robiť, aby sa začlenili do spoločnosti.

Michael, za posledné roky sa zmenil spôsob približovania menšinových médií k prijímateľom. Ako je to vo vašom prípade?

Michael Szatmary: Nové prostriedky pomohli mne a židovským médiám dostať sa aj k ľuďom, ktorí by si židovský článok možno nikdy neprečítali. TachlesTV sme založili počas pandémie. Ide o židovskú internetovú televíziu, kde točíme videá a relácie na rôzne aktuálne témy. 

Pani Mojžišová, technológie zmenili aj to, čo by sme široko mohli nazvať rómskou mediálnou scénou. Ide o množstvo iniciatív, rómske rádio, rôznych mladých ľudí, ktorí chcú v tomto priestore fungovať. Ako vnímate tento vplyv?

Kristína Mojžišová: Nové médiá umožnili prístup do verejného priestoru aj ľuďom, ktorí necítia zodpovednosť za to, čo šíria, napríklad takzvaní rómski lajfkári, teda tí, čo šíria rómsku problematiku na sociálnych sieťach bez toho, že by uvažovali o dôsledkoch. 

Veľká skupina ľudí hovorí veci, ktoré chce menšina počuť. Je silná a chce ísť do politiky, no ponúka veci, ktoré sú protiprávne alebo nerealizovateľné. Donekonečna opakuje, čo je najpohodlnejšie prijať: ste diskriminovaní a nech vám dajú, čo vám patrí. My hovoríme iné: Rómovia sa k niečomu dopracovali vlastnými silami. To sa počúva ťažšie, pretože si to vyžaduje istú aktivitu. 

Hľadáme témy náročné pre komunitu. Samozrejme, reakcie na sociálnych sieťach sú často veľmi povrchné. Keď dám rozhovor s niekým, kto povie, že Rómovia sú diskriminovaní, má to 50 000 videní, ale keď dám reláciu o histórii, má to 30 videní. 

Tomuto trendu sa nemožno podvoľovať. Keď si zapnete kameru a rozprávate čo vám slina prinesie na jazyk, to nie je žurnalistika. Novinára robí novinárom zodpovednosť a etika, svojou prácou odovzdáva posolstvo. Dodnes sa držím toho, čo mi kedysi povedal Karol Ježík (zakladateľ a bývalý šéfredaktor denníka SME): nie sme tu na to, aby sme ľuďom hovorili, čo sa im páči, ale aby sme hovorili, čo potrebujú vedieť. 

Pozitívne však je, že nové médiá mohli vzniknúť. Rómske rádio by pred dvadsiatimi rokmi vzniknúť nemohlo.

Kristína Mojžišová: Vnímam to ako dobrú vec, zlé sú niektoré dopady samozvaných influencerov na sociálnych sieťach. Napríklad tých, ktorí počas pandémie huckali Rómov, aby sa nešli očkovať, lebo gadžovia ich idú otráviť. Tieto reči z devätnásteho storočia spôsobili v komunite veľké problémy.

Mimochodom, štát tie osady aj opáskoval.

Kristína Mojžišová: Žiaľ, štát k tomu pristupoval rovnako. Hľadali sme, ako k týmto ľuďom dostať informácie, ktoré potrebujú. Rozbehli sme spoluprácu so Zdravými regiónmi a začali sme na dennej báze ponúkať informácie od lekárov a príbehy ľudí, ktorí prežili covid. Bojujeme proti hoaxom v tejto komunite.

Michael, mali ste podobné problémy? 

Michael Szatmary: Nie, u nás to tak nebolo. Spomínam si, že najväčší hoax som vypustil asi pred piatimi rokmi ja sám, keď som na Delet napísal, že židovskej komunite sa v spolupráci s vládou podarilo vybaviť, že jeden kameň z Múru nárekov premiestnia do Bratislavy. Napísal som, že tento kameň plní o 20% viac želaní ako studne kde sa hádžu peniaze.

Kristína Mojžišová: Ak hovoríme o rómskej a židovskej komunite, musíme vidieť rozdiel vo vzdelanosti. Keď sú ľudia málo vzdelaní, tak sa s nimi ľahšie manipuluje a tieto podprahové techniky sú jednoduché a účinné. 

Ako by podľa vás mali vyzerať podmienky pre národnostné vysielanie vo verejnoprávnej televízii?

Kristína Mojžišová: Dodnes máme nepomer vo vysielaní pre menšiny. Keď som prišla v roku 2015 do rozhlasu, Rómovia mali k dispozícii dve hodiny publicistiky mesačne. Dnes je to trojnásobok, avšak s jedným redaktorom. Je to práca, ktorá si vyžaduje aspoň štyroch ľudí. To isté platí aj pre ostatné menšiny.

Otázka, koľko by sa malo pre menšiny, vysielať je principiálna. Nevieme to však nastaviť, lebo každá menšina má pocit, že je najdôležitejšia. Potom je tu otázka, kedy by sa malo vysielať. Keď som nastúpila, menšinové vysielanie bolo v sobotu a nedeľu o ôsmej večer alebo o pol druhej v noci. Tým, že vysielame na rádiu Regina, posunuli sme sa do skorších časov a priestor sa tak smerom ku menšinám otvoril.  

Máme skvelých kolegov, ktorí akonáhle, keď sa u nás niečo deje, menšinové témy zaradia do mainstreamu. Stále si však myslím, že je to málo na to, aby sme zviditeľnili témy, ktorými menšiny žijú. Mali by sme sa poznať, a keď sa chceme poznať, nemôžeme spolu len tancovať a spievať folklór.  

Ešte prednedávnom sme riešili problém s Ministerstvom kultúry, že za rómske vysielanie môžeme označiť len to, ktoré je v rómskom jazyku. Zákon o RTVS však hovorí, že máme budovať tolerantnú spoločnosť a vytvárať podmienky na to, aby sme mohli spolu žiť. To znamená, že je našou povinnosťou vysielať aj v slovenskom jazyku pre tých ľudí, ktorí o Rómoch nič nevedia, aby sme im týchto ľudí zviditeľnili. 

Michael Szatmary: Myslím si, že ak je v médiu dobrý program o menšinách, tak ho budú ľudia pozerať, nech je reč o hocijakej. Pri všetkej úcte, keď vidím národnostné magazíny v televízii, často to je nuda. 

Čo sa týka vysielania tém o židovskej komunite, nebude znieť veľmi pekne, čo poviem: Slovensko v zásade zaujímajú len mŕtvi Židia. Na filmy o Holokauste, dokumenty o Holokauste sú vždy peniaze, ale ak žiadam peniaze pre tých 2000 preživších, aby mohli ísť na výlet do kúpeľov, na to sa peniaze nenájdu. V ideálnom svete by som nemusel robiť polovicu z vecí, čo robím. Bolo by úžasné, keby neexistoval antisemitizmus, aby som nemusel vysvetľovať, že Židia nevládnu svetu, a že sa nás nemusia báť. 

Čo s folklorizovanou predstavou tých, ktorí tvoria národnostné magazíny zastaralým spôsobom?

Kristína Mojžišová: Môj šéf, Attila Lovász, hovorí, že folklór je pre menšinu zničujúci. Keď som prišla, predložil mi výskum, ktorý robili v Maďarsku o tom, ako sú v médiách zobrazované a vnímané menšiny. Výsledkom bola predstava, že typický Maďar na Slovensku si oblieka kroj, občas si zatancuje v nejakom folklórnom súbore, raz za týždeň ide na nejakú výstavu. Nikto sa však nezaujíma, či má prácu a koľko zarába. Akoby menšiny nemali občianske problémy. Toto vidím ako veľký problém. Podobné porovnanie som robila počas štyroch rokov v rozhlase od roku 2016 do roku 2020 a vyšli mi jednoznačné posuny smerom k cobčianskemu postoju. Folklorizujúci redaktori odišli a prišli noví, ktorí vnímajú menšiny ako plnohodnotných občanov tejto krajiny.