Les, strom, konár – hľadanie mágie lesa s pomocou geocachingu

V jednej z posledných miestností expozície Zázraky evoluce Národního múzea v Prahe sa nachádza vitrína prezentujúca holarktickú oblasť. Tento pojem popisuje krajinu predefinovanú človekom, prírodu zmenenú kultúrnou činnosťou človeka na pasienky, poľnohospodársku pôdu či pásmo hlbokých lesov s umelo nasadenými a regulovanými živočíšnymi alebo rastlinnými druhmi. Na mape umiestnenej na zadnej stene tejto vitríny zaberá takmer celú severnú pologuľu. Príroda je prestavbou človeka. Už dávno nie je protikladom civilizácie, ale je kompromisom, vzájomným pôsobením, pretvorením, ktoré môže na seba časom vziať viac alebo menej pôvodnú podobu.

Maľby Heleny Tóthovej akoby na prvý pohľad nerešpektovali tento fakt, pri ktorom je príroda vnímaná ako miesto neustále ovplyvňované ľudskou činnosťou. Zanovito zobrazujú miesta, na ktorých sa dá uplatniť romantická predstava krajinných prvkov alebo zákutí kontrastujúca s civilizovaným svetom. Témou jej malieb, podobne ako v predchádzajúcich výstavných projektov, naďalej zostávajú stromy a detaily konárov, ktoré autorka nafotila, prípadne priniesla do svojho ateliéru a následne maliarsky preniesla na plátno (ide najmä výstavné projekty Nekonečný strom a Stať sa lesom) Naďalej pokračuje v terapeutickom chápaní lesa a prírody ako úniku zo sveta blikajúcich monitorov a zdvihnutých palcov (ktoré dnes predstavujú dominantnú časť komunikácie jej generácie) do toho prírodného a naďalej túži s ním splynúť a stať sa ním.

V Galérii A7 pod názvom Jedna z tých krajších nocí prezentovala Helena Tóthová svoje obrazy a paralelný fotografický landartový projekt pod názvom Twigs. V dôsledku pandemickej situácie sa v roku 2022 galéria rozhodla pre tematicky ucelený výstavný program s názvom Sami pre seba, ktorý mal sledovať obrat pozornosti smerom k umelcovi (rovnakú filozofiu pre prvé číslo v tom istom roku zvolil aj časopis FlashArt, ktorý písal o subjektívnom obrate), čím legitimizovala čítanie Tóthovej obrazov v duchu romantizujúceho nazerania.

V skutočnosti sa mi zdá, že je to presne naopak. Stromy a ich časti na obrazoch Heleny Tothovej sú mnohokrát neprirodzene kombinované. Je tu kmeň vytvorený z dvoch odlišných stromov, konáre, ktoré nepatria stromu, na ktorom sa nachádzajú, na ihličnatom strome môžeme vidieť náznaky listov. Niektoré konáre sú v obrazoch komponované akoby išlo o portréty a iné sú zas maľované v sépiovom tóne, ktorý im automaticky prepožičiava falošnú autoritu s takmer teatrálnou vážnosťou. Je to skladačka, koláž, ktorá podobne ako na digitálnych sieťach formuje naše videnie. Helena Tóthová prenáša našu digitálnu skúsenosť z čítania obrazov na prírodné motívy. Nie je tu žiadny náznak prirodzenosti. Ak aj takýto pokus nastane (ako napríklad v sérii Twigs) a návrat do prírody autorka fyzicky uskutoční, veľmi skoro nás spoľahlivo vráti do mozaikového sveta reprodukovaného obrazu, ktorý si dennodenne skladáme z útržkov vizuálnych fragmentov, pričom sami seba presviedčame, že ide o realitu.

Asi najlepšie tento postoj dokumentuje jej landartový fotografický projekt s názvom Twigs, na ktorom Helena Tóthová popri maliarskych realizáciách paralelne pracuje. Konáre, ktoré autorka z rozličných miest prenesie do svojho ateliéru, kde ich pomaľuje a následne vráti späť do prírodného prostredia, výsledkom je fotografické dielo vyhotovené lokálnymi fotografmi/kami. Názvom vystavenej fotografie sú geografické súradnice miesta, na ktorom sa konkrétny konár nachádza. Domnievam sa, že základ tejto série je vystopovateľný v autorkinom štúdiu na VŠVU. Helena Tóthová prešla školou Daniela Fischera a  jeho nástupcov, ešte predtým plochou počítačovou obraznosťou Ivana Csudaia a v súčasnosti sa zdá, že zúročuje všetky tieto pozície. Špeciálne tú, ktorú získala v ateliéri Daniela Fischera. Ten od polovice 80. rokov rozvíjal výtvarný program, v rámci ktorého ponechal obraz namaľovanej krajiny v krajine na mieste, kde splynul s prírodou, stal sa jej súčasťou. V galérii boli prezentované nadrozmerné fotografie, na ktorých ste nedokázali rozlíšiť, kde začína maľba a kde fotografický obraz. Pohľad na takéto obrazy predstavoval mágiu podobnú sústredenému sa pozeraniu do ohňa. Maľba a okolitá krajina vytvorili jeden celok a akokoľvek bolo dané miesto obyčajné, obraz takmer fyzicky zhmotňoval jeho tajomstvo a úkryty, v ktorých ešte prebývali duchovia. Dnes vďaka technickým vymoženostiam vieme pomerne spoľahlivo takýto pohľad regulovať a skrátiť jeho trvanie za účelom efektivity narábania s naším časom. Rýchle pozeranie spojené s  nevyhnutne rýchlym vyhodnocovaním je kapitálom, ktorý udržuje našu mentálnu aktivitu v pohotovosti. Modrý konár zo série Twigs uprostred lesa dokážem z pomerne veľkej diaľky za pomoci príslušných súradníc lokalizovať a zamerať na neho svoj pohľad. Rovnako tak ho dokážem odfotiť a zavesiť na sociálnu sieť s očakávaním prípadnej diskusie o tom, či je môj pohľad kompatibilný s pohľadom niekoho, kto ho videl predtým alebo kto sa ho ešte chystá uvidieť. Je to jazyk geocachingu, ktorý vo svete GPS dát, dronov a súradníc predstavuje jeden z posledných ľudských pokusov navrátiť do prírody aspoň časť zmiznutého tajomstva.

V dobe, keď som sa bol pozrieť na výstavu, robili v jej priestoroch práve zamestnanci Iuventy stredoškolákom prednášku o európskom turizme a hodnotách. Porozkladané stoličky, neustále sa premiestňujúce telá medzi jednotlivými stanoviskami, papierové brožúry a všadeprítomný zápach obložených chlebíčkov nemohli vytvoriť väčší kontrast, s ktorým by sa obrazy Heleny Tóthovej mohli pokúsiť vyrovnať. Vyzerali, akoby s týmto miestom bojovali. Odkúzlenie bolo dokonalé a chvíľami to vyzeralo, že ide o, k výstave zámerne vytvorený, doprovodný galerijný program.

Avšak konkrétnosť a sústredenie sa na stále sa opakujúci motív majú podivnú auru. Nie je to tu a teraz, ale teraz a tam. Tam vonku, kde potrebujeme aplikáciu, aby sme sa dostali na nejaké zaujímavé miesto mimo vyznačených trás, prípadne aby sme dokázali len tak blúdiť lesom. V spoločnosti, kde musí mať na pozadí výkonu väčšina našich činností dôvod a plán je to asi potrebné.